Ak spoločnosť nemá ideály a jej príslušníci uveria tomu, že všetko je na figu borovú (alebo grécku sušenú) a v podstate aj tak nemajú šancu nič ovplyvniť, profitujú z toho jednotlivci. Tí sa na rozdiel od nich nevzdávajú svojej vízie urobiť zo sveta lepšie miesto len pre seba a svojich najbližších.
Tí, čo hádžu flintu do žita apod záplavou zlých správ sa vzdávajú svojho podielu na veciach verejných, presvedčení o svojej bezmocnosti a ničotnosti, by sa možno mohli zamyslieť nad starým známym citátom Sokrata.
Tento grécky mysliteľ už vyše štyristo rokov pred naším letopočtom vyjadril svoju skepsu z ďalšieho vývoju ľudstva, keď správanie sa vtedajšej mládeže skritizoval slovami: „Naša mládež miluje prepych. Nemá správne správanie. Neuznáva autority a nemá úctu pred starobou. Deti odvrávajú rodičom, srkajú pri jedle a tyranizujú svojich učiteľov.”
Odvtedy ubehlo takmer 2500 rokov, narodil sa Ježiš Kristus, po 33 rokoch bol ukrižovaný, svetom otriasli stovky revolúcií, jednotlivé kontinenty zažili tisícky vojen, zemeguľou premigrovali milióny ľudí, zaniklo niekoľko desiatok vyspelých civilizácií, v dvadsiatom storočí vyvraždilo zopár diktátorov desiatky miliónov ľudí, ale ľudstvo prežilo.
Svet sa menil a mení – v krajinách, kde sa od nepamäti striedali vo vládach dve strany, sa začínajú dostávať k slovu iní, a v iných, kde boli tradíciou koaličné vlády, vznikajú vlády jednofarebné.
Falošní proroci bijú na poplach a tvrdia, že to je koniec nášho starého dobrého sveta. Ale tak to nie je. To sa len svet stavia zoči-voči novým problémom a výzvam a snaží nájsť nové modely fungovania. Pretože tie staré prirodzeným vývojom zanikajú. Tak, ako už dnes neexistuje ani čistý kapitalizmus, ani čistý socializmus v podobe, v akých sme ich my v Európe poznali do roku 1989, neexistuje dnes ani čistá pravica ani čistá ľavica. Vo väčšine európskych krajín sa štandardné strany pohybujú tesne okolo stredu, výrazne vľavo alebo výrazne vpravo sú už len extrémistické strany.
Svoju novú podobu hľadá aj demokracia.
Je pravda, že nežijeme ideálne životy. Ale bolo to niekedy inak? Mali sa naši predkovia lepšie? Dosť o tom pochybujem. Ale v každom prípade sa nevzdávali.
O tom, ako budeme žiť a ako sa budeme na svete cítiť, rozhoduje každý z nás. A hoci sa nás zlé správy snažia presvedčiť, že o tom, ako bude náš svet vyzerať, v podstate nerozhodujeme, nie je to tak. Stačí si len zvoliť uhol pohľadu na úlohu jednotlivca v spoločnosti – a buď sa vzdať, alebo sa o niečo pokúšať. Alebo sa zmeniť z pesimistu na optimistu a uveriť, že všetko sa dá a až také zlé to nie je.
