Majú pravdu. Pridám ešte jednu – žijeme v dobe kultu negatívnej informácie. Fakt, že sme obeťami manipulácie už pomaly ani nevnímame, berieme to ako samozrejmosť. Dozvedieť sa informáciu bez príkras a rôzneho mediálneho korenia, alebo dozvedieť sa nebodaj iba niečo pozitívne, je takmer nemožné. Médiá nás nútia plakať a desiť sa toho, čo je a ešte len bude. Denne sme kŕmení hrôzami, strachom, hrozbami, varovaniami, zlými veštbami, katastrofami, násilím, krvou, tragédiami… Dobrá, pozitívna informácia nemá cenu. Z dobrého sa človek teší, naopak, zlého sa bojí. Zvrátená logika dnešnej doby spočíva v princípe – čím je informácia horšia, desivejšia, tým vyššiu sledovanosť, počúvanosť a čítanosť prináša. Je to scestné, ale strach sa stáva nástrojom na ovládanie a manipuláciu.
Rozmýšľam, čo majú všetky dobové charakteristiky spoločné. Čo platí na mnohé oblasti počnúc politikou, kultúrou, cez medziľudské vzťahy, komunikáciu až po médiá, výchovu či vzdelávanie.Spoločným menovateľom je hodnotová stagnácia. Je to prejav krízy a úpadku.Všetko je poznačené povrchnosťou, myšlienkovou plytkosťou, pseudo-globalizačnými tendenciami, ktoré potláčajú národnú i kultúrnu jedinečnosť a identitu. Okrem toho je charakteristickým prvkom tak v kultúre ako aj v médiách a všetkých formách medziľudskej komunikácie alarmujúco nízka miera slušnosti a profesionality. Velebí sa dravosť, akčnosť, retušovaná dokonalosť, imidž namiesto skutočne dôležitej odbornosti, zrelosti, rozvážnosti, životnej skúsenosti, slušnosti a múdrosti.
Veľmi markantným sa stáva generačný rozkol. Namiesto spájania mladosti a zrelosti – teda prirodzeného vývoja- sa zväčšuje priepasť medzi generáciami. Ambície bojujú so skúsenosťou. Pritom by mali pozvoľna splývať a posúvať život k prosperite.
Ako sa z tohto začarovaného kruhu dostať? Chcelo by to posilniť celospoločenský význam slova kultúra. Chcelo by to vrátiť kultúre a kultúrnym inštitúciám obsah, teda skutočné umelecké aj etické hodnoty. Chce to aj viac kultúrnosti vo všetkom, vrátane školského systému a výchovy. Učiť ľudí nielen modernému a často prehnanému sebavedomiu, dravosti, ale naučiť aj to, že slušnosť, ľudská úcta, ohľaduplnosť, tolerancia sú prejavom slabosti.
Len vyšším etickým a hodnotovým vkladom do umenia, kultúry, školstva i politiky ochránime našu slovenskú kultúrnu identitu. A je to naša povinnosť voči sebe i našim deťom. Aby sme neboli hrdí na Slovensko iba v čase keď vyhráva zápasy na hokejových Majstrovstvách sveta, ale aby sme tú hrdosť nosili v srdci.
