Množstvo emailov ma len utvrdilo v tom, že niekde je vážny problém. Na jednej strane príbehy, pri ktorých sa Vám tisnú slzy do očí, nad inými len neveriacky krútite hlavou. Ale všetky mali niečo spoločné. A to je zlyhanie systému. Fatálne.
Len nedávno médiami prebehla správa, že zomrela žena, ktorú týral jej manžel a aj keď sa odvážila prísť na políciu a udať ho, nikto jej nepomohol. Manžel ju zavraždil. Lenže to je len špička ľadovca. Ten najhorší koniec, ktorý sa predral na stránky novín. Utýrané dieťa tými najbližšími je hodné palcových titulkov, ale tam to bohužiaľ končí. Čo sa zmenilo ? Nič.
Slovensko totiž nemá zákon o domácom násilí, ktorý je úplnou samozrejmosťou vo vyspelých krajinách. Nemá jasné definície, postupy ani lehoty.
Aká je realita?
Polícia – ako prvá stanica zúfalej unikajúcej ženy, mnohokrát s dieťaťom (alebo muža, lebo sú medzi nami aj týraní muži, aj keď v oveľa menšom meradle). Tu sa stretávajú obvykle s necitlivým prístupom, nepochopením, dokonca s ponižovaním až zastrašovaním. Česť výnimkám, ale väčšina našich policajtov nemá šajn ako takýto prípad riešiť. Vydýchnu si, keď vystrašenú ženu presvedčia, aby sa vrátila domov a ešte to nejak skúsila. Založia spis a je kľud. Dokonca jej nepodajú ani len základné informácie o možnosti vykázania agresora z bytu aspoň na 48 hodín alebo o možnosti poradenstva v takejto situácii, alebo presun do krízového centra. Riešením je vytvoriť odborné tímy už na úrovni polície, ktoré budú aj za účasti psychológa, prípadne znalca okamžite analyzovať situáciu a navrhnú ďalší postup. Napríklad v severských krajinách neputuje do krízového centra žena s deťmi, ale vracia sa spať do domáceho prostredia, odkiaľ je vykázaný agresor, ktorý putuje do zariadenia, kde s ním ďalej pracujú.
Ďalšia štácia je sociálna kuratela. A napriek tomu, že každý tretí vysokoškolák študuje sociálnu prácu, je sociálnych pracovníkov ako šafránu. Nemajú čas byť v teréne, nemajú na to prostriedky, zdroje a bohužiaľ ani motiváciu. Rozhodujú od stola bez kompletnej znalosti problematiky danej rodiny. A tak to aj vyzerá. Poznám prípady, kde napriek vážnej situácii sa sociálna pracovníčka neobťažovala ani raz prísť na miesto činu. Možno nemala na lístok na MHD, lebo aj to majú limitované. Riešením by bolo zapojiť neziskové organizácie, ktorých nie je málo a venujú sa už dlhodobo problematike. Dať im kompetencie, uzavrieť dohodu, tak aby mohli konať a nečakať na pomalú štátnu mašinériu.
A potom sú tu naše prehnité súdy. Je možné, aby sudkyňa rozhodovala pri podozrení na sexuálne zneužitie dieťaťa niekoľko rokov? Aby nerozhodla o okamžitom preskúmaní znalcom alebo aspoň preštudovala znalecký posudok? Aby nevypočula dieťa a riešila konfliktný vzťah rodičov miesto toho, aby sa zamerala hlavne na dieťa? Poznám prípady, kde sa dieťa aj pri podozrení zo sexuálneho zneužitia musí stretávať s agresorom podľa pôvodného rozhodnutia súdu, lebo tak maju upravené návštevy! Vie si niekto predstaviť stres, ktorý dieťa prežíva a muky matky, ktorá musí rozhodnutie rešpektovať? Aj vy neveriacky krútite hlavou? Taka je realita…
A deti zatiaľ dospievajú a nesú si svoje bolesti a stresy do ďalšieho života. Naozaj to takto chceme ? Vytvorme spolu tlak na prijatie zákona o domácom násilí, kde jasne definujeme postupy, lehoty a kompetencie. Zamerajme všetku pozornosť na budúcnosť detí, na ich právo na šťastný a bezpečný život.
Katarína Augustinič
