Za slobodu, česť, dôstojnosť, za rovnosť, za spravodlivosť a mier. Za právo na život, bez hocijakého rozlišovania najmä podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
O tom je dnešný deň. Medzinárodný deň ľudských práv, ktoré pred 67 rokmi boli prvýkrát sformulované pre celú planétu vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv Bola to reakcia na zverstvá 2. svetovej vojny. O 67 rokov neskôr vidíme nie nepodobné zverstvá zo strany Islamského štátu – Daešu, ale aj rôznych zakonzervovaných diktátorov, ako sú tí v Severnej Kórei.
A pomalú dekonštrukciu a spochybňovanie týchto práv minimálne v rétorickej rovine vidíme aj u nás, na stránkach Župných novinách BBSK, či v každej druhej internetovej diskusii. Azda symbolicky dnes traja starí krakonoši v parlamente navrhujú zatvárať rodiny na dvanásť rokov do basy, ak v snahe získať potomka podstúpia umelé oplodnenie.
A namiesto snahy o “vytvorenie lepších životných podmienok v prostredí väčšej slobody” sa pod rúškom bezpečnosti mení ústava, a politici zo Smeru aj klonov KDH sa predbiehajú, kto viac ľudí vystraší, či obmedzí. Raz je to podpora referenda za rodinu (rozumej proti tým s inou orientáciou) druhýkrát je to snaha o zákonný zákaz interrupcií (rozumej obmedzenie slobody rozhodovania ženy), inokedy je zrušenie tanečného festivalu na základe “morálnych aspektov”. Potom zbytočné antiteroristické zákony, ktoré problém síce neriešia, no posilňujú kompetencie polície a tajných služieb. A kto bude strážiť strážcov?
Všetci ľudia sú si sebe rovní. No na Slovensku trocha menej. Príklady sú na každom kroku. To, čo sa prepečie mocným a bohatým, je na úrovni banánovej republiky. Tí na horných priečkach spoločenského rebríčka si robia, čo chcú, lebo si na nich nikto netrúfne. Tí neprispôsobiví na najnižších priečkach tiež dokážu ničiť život svojmu okoliu, lebo zákonu sa na nich nechce. Ženy sú stále vnímané ako menejcenné voči mužom, aj v oblasti platov, a Slovensko stále zostáva poslednou krajinou Európy, kde sú páchatelia domáceho násilia chránení viac, než ich obete.
Priority politikov sa v predvolebnom období scvrkli na takzvanú osobnú ochranu prostredníctvom zákonov, ktoré síce absolútne žiadnu ochranu nezvýšia, ale dajú sa dobre predať. No sú na úkor desiatok práv, ktoré treba chrániť a robiť všetko preto, aby sa rozvíjali rovnako, ako tie ostatné, lebo jedna bez druhej skôr či neskôr vedú k porušeniu všetkých.
Sloboda bez rovnosti nie je sloboda a platí to aj naopak. Kalkul, že je jedno alebo druhé, je veľkou chybou. Ak napríklad nezabezpečíme rovnosť šancí, je sloboda len prázdnym pojmom. Na druhej stranu, výrazné obmedzovanie slobody vedie v konečnom dôsledku k diktatúre a vzniku rovnejších, tak ako sme to na vlastnej koži zažili.
Nenechajme sa tak ľahko vystrašiť, nemajme strach len preto, že niekto je iný. Nesúďme len na základe dojmu a tak strašne rýchlo. Správajme sa ako ľudia aj k iným ľuďom. A ak máme svoje práva, neupierajme ich iným. To je odkaz dnešného medzinárodného dňa ľudských práv.
