Akčný plán predchádzania a eliminácie rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným formám intolerancie na roky 2016 – 2018 (ďalej len Akčný plán o intolerancii), ktorý sa objavil v skrátenom 6-dňovom pripomienkovom konaní.
Nový Akčný plán uvádza, že prijatím tzv. Stratégie ľudských práv sa vláda SR zaviazala prijať viacero akčných plánov. Akčný plán o intolerancii ďalej uvádza, že „najvýznamnejším dokumentom verejných politík vo vzťahu k Akčnému plánu je Celoštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv“. A máme to tu. Ako nám sľubovali, že Stratégia je len odporúčací dokument, že nás k ničomu neviaže…
A o čom vlastne Akčný plán o intolerancii hovorí? Údajne sa na Slovensku „objavujú snahy rôznych aktérov o eskaláciu napätia medzi rôznymi skupinami obyvateľov SR definovanými ich národnosťou, etnickou príslušnosťou, vierovyznaním, či volanie po obmedzení niektorých práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva. Takéto aktivity sa prejavujú vo forme stereotypného zobrazovania menšín, diskriminácie, nenávistných vyjadrení, násilných trestných činov a trestných činov motivovaných šovinizmom, rasizmom, xenofóbiou, anticiganizmom, antisemitizmom, islamofóbiou, homofóbiou (vrátane transfóbie) a obdobnými formami intolerancie. … Takéto prejavy totiž neohrozujú len príslušníkov jednotlivých národnostných, etnických, rasových, náboženských skupín či lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych (ďalej len “LGBTI”) ľudí žijúcich na území SR, ale pri ich podcenení môžu vo forme extrémizmu ohroziť základy demokratického ústavného zriadenia.“ Podľa odborníkov pritom neexistuje žiadny oficiálny údaj o tom, že by boli evidované trestné činy motivované homofóbiou či transfóbiou. A napokon, čuduj sa svete: Akčný plán o intolerancii znova rieši LGBTI ľudí. Žeby to mala byť nejaká poistka pre prípad, keby Akčný plán LGBTI neprešiel?
Akčný plán o intolerancii si za cieľ vytyčuje zlepšiť poznatkovú databázu, podporovať výskumy a analýzy, zlepšiť informovanosť širokej verejnosti o prínose rozmanitosti a akceptácii odlišnosti, implementovať a vyhodnocovať opatrenia a – ako ináč – vstupovať do vzdelávania.
Za zmienku stojí chabé opatrenie na ochranu etnickej skupiny, ktorá je možno najviac stigmatizovaná predsudkami majoritnej spoločnosti – na ochranu Rómov. Samotný akčný plán hovorí, že miera sociálneho dištancu voči Rómom sa dlhodobo pohybuje na hranici 80%. A ako tomu mieni Akčný plán o intolerancii pomôcť? Vytýčil si úlohu: „Zabezpečiť šírenie objektívneho pohľadu na fenomény súvisiace s rasizmom, xenofóbiou a ostatnými formami intolerancie s cieľom predchádzať predsudkom a stereotypom smerovaným na sociálne zraniteľné skupiny obyvateľstva s osobitným zreteľom na marginalizované rómske komunity.“ Pričom indikátorom úspešnosti implementácie úlohy je „počet realizovaných aktivít a počet ich účastníkov“ (pravdepodobne nejakých abstraktných školení s dobrými chlebíčkami).
Mám mnoho priateľov z rómskych osád a viem, ako sú stigmatizovaní. Viem, ako k nim pristupujú ľudia z majoritnej spoločnosti, ak ich nepoznajú osobne, ak k nim nemajú vzťah. Častokrát sú Rómovia považovaní za ľudí 2. kategórie a pristupuje sa k nim s množstvom negatívnych predsudkov. Ale toto sa nevyrieši „šírením objektívneho pohľadu na fenomény súvisiace s rasizmom“. Toto je ďalšia teoretická úloha napísaná z kancelárie, hodne vzdialenej od živých Rómov. Tu pomôže jedine podpora ľudí, ktorí sa Rómom venujú celým srdcom – podpora tzv. misionárov – dobrovoľníkov, laikov, kňazov, rehoľníčok a rehoľníkov. Nie teoretická úloha teoretického akčného plánu, ktorý, ako sa zdá, je znova ušitý na mieru – pre jednu skupinu ľudí…
