Celé je to jedno veľké možno. No toto možno je zásadné, pretože zaznelo z úst úradujúceho premiéra Veľkej Británie. Obmedzenie voľného pobytu pre občanov EU, obmedzenie solidarity a pomoci.
Ak Veľká Británia opustí Európsku úniu, koľko Slovákov sa vráti? Vrátia sa vôbec?
A čo im môže Slovensko ponúknuť, aby sa vrátili? Chcú sa vrátiť? Je u nás vôbec niekto pripravený na situáciu, že sa zo dňa na deň môže takmer 100 000 ľudí prihlásiť na úradoch práce?
Tí, ktorí odišli zo Slovenska, a prácu na ostrovoch majú, pre nich sa asi nič nemení. No ďalší, ktorí budú chcieť prísť, to budú mať výrazne ťažšie. A koľko z celkového počtu je tých, čo prácu nemajú a len využili štedrejší sociálny systém? Tí sa vrátia ako prví. Ako na to zareagujeme? Sme pripravení na tento scenár? Nemám ten pocit.
A ešte jeden uhol pohľadu.
Odchod Veľkej Británie z EÚ budú isto hlasne oslavovať rôzni euroskeptici. Budú hovoriť o veľkom kroku k slobode národných štátov. Tých národných štátov, ktoré dokázali len za prvých 50 rokov minulého storočia rozpútať dve vojny. Neskôr sa im hovorilo svetové. Desaťtisíce obetí týchto vojen boli aj zo Slovenska. To euroskeptikom pri posilňovaní odporu k EÚ uniká.
Na mieste premiéra by som zdvihol telefón a požiadal o rozhovor s premiérom Veľkej Británie. Vyjadril by som presvedčenie, že je pre celú Európu lepšie, aby Británia zostala v pevnom spojení zo zvyškom kontinentu. Že čoskoro Slovensko bude predsedať po prvý raz od svojho vstupu EÚ. A že bez Veľkej Británie by to nebolo ono.
Spýtal by som sa ho, čo presne môže Slovensko urobiť preto, aby zmenil svoju požiadavku na obmedzenie pohybu. Vysvetlil by som mu, čo to znamená pre celú východnú Európu, ktorej bola sloboda pohybu odopretá dlhých 40 rokov. A to sa týka aj časti Nemecka. To by bolo štátnické, to by bolo európske. Mám obavu, že sa to už ale nenosí.
Doteraz sme vždy hovorili, že patríme do európskeho priestoru geograficky, dokonca aj kultúrne. No je to naozaj tak? V okamihu, keď sa nám humanistické, sociálne, tolerantné a občianske princípy Európy nepáčia, zrazu nechceme byť súčasťou tej istej Európy, dokonca máme ničím nepodložený pocit že sme lepší, ako je zvyšok Európy. Asi sme takí tradičnejší. Možno by bolo lepšie slovo. Takí stredovekí.
