Ako jeden z hlavných argumentov týchto „poučovateľov“, ktoré majú umlčať rozdielne názory zo strany Slovenska ohľadom azylovej politiky únie, sa používa tvrdenie, že sme krajina, ktorá v minulosti čelila odchodu ľudí do krajín západnej Európy, resp. do USA za lepšími pracovnými a životnými podmienkami.
Brnkať na city negatívne naladeným Slovákom, že za posledných 150 rokov utieklo z našej krajiny milión emigrantov, pričom v súčasnej dobe máme problém prijať niekoľko stoviek utečencov, je zo strany jednak médií a jednak určitých liberálnych politikov premysleným a taktickým krokom. Dnes je už nad slnko jasné, že to, že je Slovensko na základe rozhodnutia Európskej únie povinné prijať približne 1500 migrantov, neznamená, že to bude platiť aj v budúcnosti. Dnes to môže byť 1500 migrantov, o pár rokov desaťnásobok. Čo je však zarážajúce a smutné je skutočnosť, že uvedené médiá a politici si prispôsobujú históriu podľa svojich predstáv a porovnávajú neporovnateľné.
Tí, ktorí nechýbali na hodinách dejepisu na základnej škole vedia, že najväčšie vysťahovalecké vlny zo Slovenska sa začali v druhej polovici 19. storočia po epidémiách cholery, ktoré so sebou priniesli hlad ako aj stagnáciu poľnohospodárstva, priemyslu a baníctva. Taktiež akékoľvek snahy o národné povedomie na slovenskom území boli likvidované maďarizáciou zo strany štátnej moci. Slováci preto začali postupne hľadať uplatnenie za oceánom, pričom o prisťahovalcovi zo Slovenska bolo známe, že bol veľmi pracovitý, zodpovedný, vytrvalý. Na prácu hľadel ako na prvoradú a rozhodujúcu činnosť človeka, ktorá je podmienkou prežitia, ale aj cestou k ekonomicko-spoločenskému zabezpečeniu svojho potomstva.
Na rozdiel od väčšiny súčasných migrantov z Pakistanu, z Afganistanu, z Afriky a pod. Slovák od prvého momentu, ako vkročil na cudziu zem, pochopil, že v cudzom svete od nikoho nič zadarmo nedostane a že za svoj život a prácu musí tvrdo bojovať. Aby som nebola označená ako xenofóbne ladená, to už radšej ani nerozoberám, že dnešní imigranti dostávajú od štátov EÚ štedrú mesačnú podporu, o ktorej napríklad taký slovenský dôchodca môže len snívať.
Ďalším zásadným rozdielom oproti súčasným imigrantom v Európe je fakt, že Slováci pracovali v neľudských podmienkach, pri nedostatočnej hygiene, v uzavretých priestoroch v baniach a továrňach, kde bezpečnostné opatrenia ani neexistovali. Tieto nešťastia pri ktorých pretieklo veľmi veľa slovenskej krvi si v období rokov 1885 – 1925 vyžiadali životy približne 2 000 Slovákov. Nemusím ani zdôrazňovať, že pozostalí po mŕtvych baníkoch nielenže neboli odškodnení, ale v mnohých prípadoch aj vyhodení na ulicu, keďže pre majiteľov baní predstavovali skôr záťaž ako výhodu. V dnešnej dobe v Európe, resp. v USA niečo nepredstaviteľné.
Na základné práva ako je sloboda, právo na prácu a lepší život pre seba ako aj svoje potomstvo má nárok pochopiteľne každý na svete, avšak nie na úkor niekoho iného. Tým, ktorí nás poučujú cez domáce, resp. zahraničné médiá, aby sme boli ústretovejší a ľudskejší, keďže aj naši predkovia emigrovali do zahraničia odkazujem len dve rady. Otvorte si učebnice dejepisu z ktorých sa učia žiaci základnej školy a prečítajte si ako to v skutočnosti bolo. Netreba porovnávať neporovnateľné.
(Autorka je členkou odborného kabinetu SNS pre sociálnu oblasť a tajomníčkou OO SNS v Piešťanoch.)
