Čas, peniaze a energia investovaná rodičmi do detí by sa mala vrátiť v podobe ich dôstojnej staroby. Bohužiaľ, nie vždy to tak funguje. Ani zo strany detí, ani smerom k rodičom.
Mať postihnuté dieťa je koniec vlastného života. Akokoľvek ťažko to znie, skutočnosť je taká, že pokiaľ sa nerozhodnete dieťa umiestniť natrvalo do ústavu, musíte sa mu venovať 24 hodín denne, 7 dní v týždni a 365 dní v roku, pravdepodobne do konca jeho života.
Ľúbite ho nekonečnou láskou ako ktorékoľvek iné vaše dieťa a niekedy ešte viac. Odmenou za starostlivosť sú pre vás jeho menšie alebo väčšie pokroky, svetlejšie chvíľky a spoločne strávený čas. Vo chvíli, keď sa narodí, prestanete myslieť na seba a v tej istej chvíli podľa mňa štát prestane myslieť na vás.
Almužna od štátu
Vaše dieťa vám nikdy nevráti ten pomyselný rozprávkový groš v podobe toho, že bude pracovať, aby vám štát mal z čoho vyplatiť dôchodok, teda aspoň minimálny, stanovený zákonom. Okrem toho, že budete celý život vykonávať jedno z najťažších povolaní – rodiča postihnutého dieťaťa, na ktoré by nestačil ani najvyšší šiesty stupeň náročnosti pracovného miesta, nebude mu ani zďaleka zodpovedať odmena, ktorú od štátu za výkon tejto práce dostanete.
Príspevok na opatrovanie je v súčasnosti 111,32% životného minima, čo v preklade znamená 220,52 eur alebo môžete poberať príspevok na osobného asistenta, ktorý môže byť maximálne 2,76 eur/hodina. Obidva príspevky musia prejsť schválením úradom a znižujú sa v závislosti od rôznych parametrov, nehovoriac o tom, že nemusia byť schválené.
V porovnaní s minimálnou materskou mamičiek, ktorým sa narodí zdravé dieťa, je to nižšia suma, ale oveľa náročnejšia a časovo dlhšia starostlivosť. Je zaujímavé, že ani jedno opatrenie z dvoch vládnych balíčkov sa nevenuje podpore takýchto rodičov a príbuzných napriek vyhláseniam, že je potrebné byť solidárny a pomáhať tým najviac postihnutým. Prišlo by mi férové, keby príspevok na opatrovanie zdravotne ťažko postihnutých bol aspoň vo výške minimálnej mzdy, aj keď je to činnosť ďaleko náročnejšia fyzicky aj psychicky.
Čo s chorým rodičom?
Lepšie to nie je ani v prípade, ak chcete vrátiť groš svojim rodičom za to, že vás vychovali. Keď rodičia začnú chorľavieť a mať zdravotné problémy, kvôli ktorým stojíte pred rozhodnutím čo ďalej, ste ešte väčšinou v produktívnom veku, nezriedka pomáhajúc stále svojim vlastným deťom.
Svojho chorého rodiča, ktorý si vyžaduje starostlivosť, môžete umiestniť do sociálneho zariadenia. Aj tu vás však čaká niekoľko komplikácii. Buď nekonečné čakanie na voľné miesto v štátnom zariadení, alebo vám v mnohých prípadoch nestačí dôchodok vašej mamy či otca na umiestnenie do súkromného zariadenia. Ak sa rozhodnete opustiť prácu a starať sa o rodiča doma, znovu stojíte pred “odmenou” v podobe príspevku na opatrovanie, ktorý sa dramaticky znižuje v prípade, že rodič poberá invalidný dôchodok.
V takýchto prípadoch by stálo za zamyslenie pridať do zoznamu dávok poskytovaných z nemocenského poistenia dávku za ošetrovanie člena rodiny. Nie však iba po dobu desiatich dní ako je tomu teraz, ale po dobu maximálne jedného roka, ako je to v prípade pracovnej neschopnosti. Mnohým Slovákom, ktorí si za veľkú časť svojho pracovného života nečerpali nemocenské dávky, by sa práve v takejto situácii dávka na ošetrovanie člena rodiny zišla. Obdobie jedného roka je doba, počas ktorej by sa zdravotná situácia rodiča mohla vyriešiť, prípadne pri dlhodobej chorobe by sa po roku mohli vystriedať ostatní súrodenci alebo príbuzní.
Riešenia existujú
V poslednej dobe sa stretávam s mnohými takýmito ťažkými osudmi. S príbehmi reálnych ľudí, ktorí si zaslúžia pozornosť nielen v obľúbenej televíznej relácii, ale aj v reálnom svete, kde sú často na pokraji svojich fyzických a psychických síl. Potrebujú a zaslúžia si dôstojnejšiu existenciu a pomoc od štátu v podobe systémových opatrení.
Navrhla by som preto:
- zvýšiť príspevok na opatrovanie zdravotne ťažko postihnutých do výšky minimálnej mzdy;
- predĺžiť dĺžku čerpania dávky za ošetrovanie člena rodiny na jeden rok.
Autorkou blogu je Jarka Lukačovičová.
