Výroky tohto druhu nie sú zďaleka ojedinelé, a o to viac ich musíme rázne a podľa možnosti spoločne odmietnuť. A to s jasným pomenovaním, že sa jedná o prvoplánové vydieranie, ktoré nemá v spoločnej Európe založenej na rešpektovaní odlišných názorov čo robiť.
Na tomto mieste asi nemá zmysel sa zamýšľať nad tým, prečo ľudia ako Dijsselbloem stále nechcú pochopiť, že je to práve ich azylová politika postavená na štedrých benefitoch a falošnej solidarite, ktorá ničí budúcnosť spoločnej Európy.
Postupným rozpadom Schengenskej zóny počnúc spoločenskou neschopnosťou integrovať obrovskú a nekontrolovateľnú masu žiadateľov o azyl končiac.
Nad čím sa ale zamyslieť musíme, to je otázka, či skutočne všetky eurofondy tak nevyhnutne potrebujeme. Iste, nikto nespochybňuje ich užitočnosť v mnohých oblastiach nášho života. Na druhej strane sú však aj nástrojom katastrofálnej deformácie trhu, kedy jeden podnikateľský subjekt podporu na ten istý podnikateľský zámer dostane, iný nie.
To navyše súvisí s inou vážnou vecou, tou je mimoriadny „prínos“ eurofondov ku korupčnému a klientelistickému správaniu sa všetkých zainteresovaných. Ten sa dotiahol za vlády Smeru takmer k dokonalosti.
Aj preto stojí za úvahu pokúsiť sa redukovať ich počet natoľko, aby sa zmiernili snahy o ich zneužívanie na vydieračské účely. Aspoň dovtedy, kým sme tzv. čistí prijímatelia. Nech si ich pokojne v Bruseli nechajú, ak nám o tú istú čiastku odrátajú náš príspevok do spoločnej kasy únie.
S istotou totiž môžme vyhlásiť, že by to pri súčasných podmienkach ich nastavenia a čerpania malo pre Slovensko určite viac pozitív ako negatív. Prečo to aspoň neskúsiť. O spojencov z tejto časti Európy by celkom iste nebola núdza.
