V Európe vo väčšine vyspelých krajín je zdravotníctvo založené na solidárnom princípe, zjednodušene to znamená, že tí, čo sú zdraví a pracujú, odvádzajú poistné, z ktorého sa hradí liečba tých, ktorí sú chorí (nikto z nás nevie, kedy ochorie a bude takúto solidaritu potrebovať). Poistné za ekonomicky neaktívnych (deti, študentov, dôchodcov, nezamestnaných…) platí štát. Ak teda štát zákonom nariadil platiť zdravotné poistenie, ktoré má byť použité na liečbu chorých, ten istý štát musí dohliadnuť, aby tieto peniaze boli na daný účel aj použité. Tvorba zisku na úkor solidarity je neprípustná.
Dlh v zdravotníctve vzniká najmä preto, že rozsah zdravotnej starostlivosti je daný zákonom a hovorí o tom, na čo má pacient nárok zo zdravotného poistenia. Rozpočet na to určený však je menší, ako je skutočná potreba vzhľadom na už zákonom spomínaný rozsah. To je jedna stránka mince. Ta druhá je, že napriek nedostatočnému rozpočtu sa nie vždy hospodári v zdravotníckych zariadeniach hospodárne. Predražená technika, predražené upratovacie služby, nakup materiálu a ďalšie.
Napriek tomu, že zdravotníctvo bolo a ostáva dlhodobo podfinancované, už od roku 2002 začali niektorí politici tvrdiť, že problémy v zdravotníctve vyrieši trh. Prijaté zmeny však priniesli do systému chaos a väčší únik finančných zdrojov zo systému. Okrem iného reformné zmeny zhoršili vzťahy nielen medzi zdravotníckymi pracovníkmi, oddeleniami a poskytovateľmi, ale aj medzi poskytovateľom a pacientom.
Dlh v zdravotníctve narastá do katastrofálnych rozmerov (v súčasnosti viac ako 463 miliónov eur, je predpoklad, že do konca volebného obdobia môže byť dlh aj viac ako pol miliardy eur). V rámci úsporných opatrení sa znižujú počty zdravotníckych pracovníkov. Chýbajú zdravotné sestry, chýbajú špecialisti v odborných ambulanciách odchodom lekárov do dôchodku alebo do zahraničia. Absolventi medicíny nemôžu dostať miesto v nemocnici, lebo na nich nie sú mzdové prostriedky, a tak odchádzajú do západnej Európy a k nám prichádzajú lekári z Ukrajiny, Rumunska… Je to zodpovedné, ak platíme človeku 19 rokov štúdia (obdobie, ktoré je potrebné, aby študent získal diplom MUDr.) a potom mu povieme – nemáme pre vás miesto? V dôsledku nedostatku lekárov, ale aj sestier a laborantov, sú mnohé ambulancie preťažené, narastajú čakacie lehoty na vyšetrenia, to sa odráža na enormnom napätí nielen medzi zdravotníckymi pracovníkmi, ale aj medzi zdravotníckymi zariadeniami.
Štát sa musí zaujímať o všetkých zdravotníckych pracovníkov – koľko z nich je v dôchodkovom veku, či sú za nich náhrady – a vytvárať podmienky pre vzdelávanie mladých absolventov medicíny, aby zostávali na Slovensku a neboli nútení odchádzať do zahraničia. Rezidentský program sa musí urýchlene rozšíriť aj na vzdelávanie špecialistov.
Poisťovne robia hodnotiace kritériá pre zdravotnícke zariadenia: Predpísali ste viac liekov, predpísali ste viac vyšetrení než odporučila poisťovňa? Nesplnili ste kritériá. Predpísali ste menej liekov a vyšetrení, rovnako ste nesplnili kritéria. Nik sa nepýta ani neskontroluje, či boli vyšetrenia a lieky pre pacienta potrebné. Ak ste vyšetrili viac pacientov, ako stanovila zdravotná poisťovňa, preplatí vám ho koeficientom 0,1 (zo 100 € dostanete 1 euro).
Niektoré úpravy, ktoré vyzerali navonok ako ústretové voči pacientom, sa v praxi ukázali ako chybné. Napríklad zrušenie spádových území a zavedenie slobodnej voľby pre lekára. Pacient si podľa legislatívy môže lekára vybrať, ale aká je prax? Praktický lekár vám nevie určiť, ku komu patríte…, je predsa slobodná voľba, môžete si vybrať.
Namiesto toho, aby sa prijímali systémové riešenia, navrhujú sa pseudoriešenia, ako napríklad preškoľovať zdravotníkov, absolvovať vzdelávanie o protikorupčnom správaní. Takáto snaha mohla prísť len od ľudí, ktorí za tým videli dobrý obchod. Preškoľovať, aj keď je to nezmysel, súčasných asi stotisíc pracovníkov a potom každoročne ďalšie tisícky, to by bol poriadny kšeft. Chvalabohu, že tento pokus je zatiaľ stopnutý.
Zdravotné poisťovne vytvárajú zisk z povinných zdravotných odvodov na úkor nezaplatenia za liečbu pacienta. Takto odliate peniaze, prirodzene, v systéme chýbajú. Ministerstvo zdravotníctva tento problém nerieši. Treba skoncovať s lobistickými a finančnými skupinami, ktoré ovládajú, riadia a vysávajú zdravotníctvo.
Štát si musí začať plniť svoju úlohu na úrovni štátnej zdravotnej politiky.
Peniaze z povinného zdravotného poistenia musí spravovať jedna zdravotná poisťovňa bez možnosti tvorby zisku ako nezávislá verejnoprávna inštitúcia.
Aj štát si musí splniť svoju povinnosť a platiť za svojich poistencov. Mala by to byť stabilná suma určená zákonom na úrovni minimálne päť percent z vymeriavacieho základu.
Cenovú politiku robia zdravotné poisťovne, ktoré riadia finančné skupiny.
Som presvedčený, že ministerstvo zdravotníctva musí byť zodpovedné za cenotvorbu. Musí zaviesť do praxe v najkratšom možnom čase model nového spôsobu oceňovania za poskytnutú zdravotnú starostlivosť (DRG ako cenový mechanizmus, ktorý zohľadňuje skutočné náklady pri liečbe a diagnostike pacienta), vo všetkých zdravotníckych zariadeniach, kde takýto systém platby je možné zaviesť).
Musíme usporiadať zdravotnú starostlivosti do hierarchie od primárnej zdravotnej starostlivosti cez špecializovanú ambulantnú a ústavnú zdravotnú starostlivosť až po následnú zdravotnú starostlivosť, aby bola zabezpečená jej kontinuita. Základným nástrojom zabezpečenia dostupnosti zdravotnej starostlivosti je stabilná sieť zdravotníckych zariadení s následnou rajonizáciou. Praktický lekár musí vedieť, kam a ku komu má svojho pacienta poslať, ak ide o odborné vyšetrenie (v súčasnosti slobodná voľba v praxi znamená: choďte a nájdite si lekára).
Musíme obnoviť typizáciu, resp. kategorizáciu nemocníc s jasným zadefinovaním, aké oddelenia a pracoviská (s materiálno-technickým a personálnym vybavením) musia byť v danom type nemocnice; určiť spádové územia nemocníc. Postaviť štátnu Univerzitnú Nemocnicu v Bratislave ako liečebno-diagnostické, ale zároveň aj výučbové zariadenie aj pre postgraduálne vzdelávnie.
Vzhľadom na povinnosť kontinuálne sa vzdelávať zaviesť daňové náklady pre pracovníkov zdravotníctva (lekári, zdravotné sestry, ostatní zdravotnícki pracovníci). Štát musí predstaviť pevnú sieť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti so zohľadnením nielen demografického vývoja, ale aj dostupnosti a ďalšie zmysluplné opatrenia.
