Približne pred mesiacom som začal zbierať podpisy pre Hnutie SEN. Od neistých začiatkov, keď som na vlastnú päsť v neznesiteľných horúčavách behal po námestí v Šuranoch a Nových Zámkoch, až po väčšie akcie, ktoré som usporiadal ako krajský koordinátor. Najúspešnejšou z nich bol zber podpisov štyri dni pred Agrokomplexom, kedy sme vyzbierali vyše osemsto podpisov. Za tieto úspechy chcem v prvom rade poďakovať aktivistom, ktorí mi pomáhali.
Tento mesiac ma mnohému priučil, predtým by som nikdy neveril akou nevďačnou a ťažkou úlohou je zbierať podpisy, či už len komunikovať osobne s neznámymi ľuďmi. Nehovoriac o tom, že úplne nezmyselným zákonom o politických stranách sme si museli od každého pýtať aj číslo občianskeho: samozrejme ľudia sa ho často báli dať. Ani sa im nečudujem, v dobe, keď na každom kroku číhajú podvodníci a úžerníci.
Často som bol nemilo prekvapený ako sú ľudia sklamaní. Už neveria nikomu a vonkoncom si neprajú nové politické strany, vraj ich už máme dosť. Popravde ani pri tomto argumente som sa im až tak nečudoval, veď sa nám ich tu za 25 rokov vystriedalo naozaj mnoho, a ani jedna z nich nikdy nič okrem vlastného prospechu neurobila. Dovolím si túto vetu znegovať logickým argumentom,, predsa keď tie staré nič nespravili, musí prísť niekto nový, veď 17. novembra 89 sme sa postavili proti vláde jednej strany. Tak dnes sa nemôžeme sťažovať, že ich máme mnoho. V prvom rade demokracia nie je o vládcoch a stranách kde sú len mocní, ak by to tak bolo, bola by to len ilúzia demokracie. Demokracia musí umožniť podieľať sa na správe vecí verejných všetkým.
Možnosti, ako sa na tom zúčastňovať, sú, aj keď je dnešný systém presiaknutý oligarchiou. Pozrite sa na mňa. Mám dvadsať rokov, práve som začal študovať žurnalistiku, a verte, že v peňaženke musím obracať každé euro. Pred začiatkom prázdnin sa mi ani nesnívalo, že môžem robiť to, čo robím. A dnes ako rovnocenný spolupracovník komunikujem s ľuďmi, ktorých som doteraz len v tichosti mohol obdivovať.
Možnosti, ako sa verejne angažovať, určite sú, ale v prvom rade treba hodiť za hlavu pohodlnosť, a obetovať riadnu porciu svojho času, Namiesto flákania sa kamošmi treba ísť do ulíc, napríklad zbierať podpisy – ako som začal ja. Netreba sa vôbec báť, či som mladý alebo mám dosť peňazí, v prvom rade treba mať dobrý úmysel a presvedčenie.
To, čo ma najviac potešilo, boli reakcie mladých ľudí:. Možno je to tým, že ešte nie sú znechutení. Ešte v nich je taká tá mladícka viera v lepšiu budúcnosť, a práve tá je to, čo starším chýba. Mladí ľudia sa nezľaknú pri slovíčku ekológia a ani vám nevynadajú na celé námestie pre to, že chcete pomáhať ťažko skúšaným imigrantom. No nemožno krivdiť ani starším ľuďom, aj u nich som našiel mnoho ľudí, čo ktorí mi porozprávali svoje všedné problémy, o ktorých asi každý vieme svoje, pretože život obyčajného robotníka je ťažký. Mocní zabudli na to, že aj takíto prostí ľudia si zaslúžia dôstojný život a potom sa nemožno čudovať, akým strachom hľadia na migrantov, keď sami majú problém prežiť, a bohatí zo svojich víl sa im akurát tak smejú do očí.
Verím, že spoločne môžeme zmeniť Slovensko! Pomôžte nám vytvoriť hnutie, ktoré sa nebude zatvárať do krajských výborov, kde si bude plánovať svoje kšefty, ale bude robiť s ľuďmi a pre ľudí. Bude pomáhať zachraňovať parky, pomáhať tým, čo to najviac potrebujú, a nie vybavovať kšefty oligarchom. Na budovaní hnutia SEN sa môže zúčastniť každý, kto súhlasí s našimi hodnotami, ktorými sú solidarita, ekológia a nenásilie. Spolu sa nám podarí demokratizovať Slovensko, aby každý mal právo rozhodovať, aby každý mal právo sa zúčastniť na riadení, aby každý žil dôstojný život, pretože slobodu a rovnosť nemožno od seba oddeliť,, pretože tak, ako bez slobody bude rovnosť vždy len ilúziou, tak bude aj sloboda ilúziou bez rovnosti. O tom je demokracia. Alebo sme už zabudli na ten klasický pokrik, ktorý znel pred tromi storočiami vo Francúzku „sloboda, rovnosť, bratstvo“?
