Európa musí od jari 2015 riešiť príchod státisícov utečencov z krajín sužovaných vojnou, diktatúrou či chudobou. Utečenecká kríza vrcholí práve teraz na jeseň. Na Slovensku sa o 5 mesiacov konajú parlamentné voľby a premiér Fico sa preto snaží pomocou tejto témy znovuzískať percentá, ktoré za štyri roky vládnutia, napríklad aj pre kauzu Váhostav, stratil. Pozadu neostávajú ani pravicovo-kresťanské strany, vrátane Siete, ktoré potichu alebo nahlas súhlasia s negatívnym postojom vlády k utečeneckej kríze. Všetci tak spolu prispievajú k demontáži ideálov slovenskej pohostinnosti a európskej solidarity.
Avšak každá kríza má viacero fáz a jednou z nich je aj dočasné utíšenie problému a strata záujmu verejnosti. Ani utečenecká kríza nebude výnimkou. Členské štáty EÚ si na základe septembrového hlasovania ministrov vnútra rozdelia 120-tisíc utečencov, čiže takmer jednu tretinu z ich celkového počtu za prvý polrok 2015. Týmto ústretovým krokom sa pomôže najviac zaťaženým krajinám – Grécku a Taliansku. Navyše, v najbližších mesiacoch môžeme očakávať zníženie prílevu utečencov do Európy vplyvom viacerých faktorov: nástup zimy v Stredomorí, vytvorenie hotspotov na registráciu utečencov v Grécku a Taliansku a humanitárna pomoc EÚ utečeneckým táborom v okolí Sýrie vo výške najmenej 1 miliardy eur.
Netreba zabúdať ani na únavu verejnosti z utečeneckej krízy. Mediálny záujem o túto tému postupne klesne, a to aj vzhľadom na kvantum ďalších nevyriešených problémov Európy, ktoré sa periodicky vracajú – grécka kríza, vojna na Ukrajine, vzťah s Ruskom, britské referendum či dodávky plynu počas zimných mesiacov.
Vyzerá to teda tak, že žaloba na Súdnom dvore EÚ a otvorená snaha pošramotiť imidž Slovenska je pravdepodobne jedným z posledných pokusov premiéra Fica vytĺcť z utečeneckej krízy pomocou strachu a populizmu nejaké politické body navyše. S blížiacim sa termínom volieb už pravdepodobne Fico nemôže očakávať žiadne témy, ktoré by mu v kampani pomohli spôsobom, akým mu pomohli utečenci. Od opozičných pravicových strán sa v najbližších mesiacoch dočká skôr len toho, čo on sám ponúka slovenskému voličovi už roky – vedrá špiny.
Všetko to ešte v auguste odštartoval Igor Matovič s Ficovými údajnými účtami na Belize, no nasledovať ho budú zaručene ďalší. Tu niekto do médií pošle hlas podobný niekomu, tam niekto na internet zavesí takzvaný spis a o predvolebné divadlo máme postarané. Verejnosť však môže hry politikov odmietnuť – nemusíme počúvať hrdinské reči o boji proti kvótam a nemusíme sa zaujímať ani o výplody fantázie politikov, ktorí do parlamentu chodia v plážovej obuvi.
Čo skutočne trápi túto spoločnosť už roky a čo sa doteraz nepodarilo výrazne zlepšiť žiadnej vláde, pravicovej či ľavicovej, je fungovanie štátu a kvalita služieb, ktoré štát výmenou za platenie daní poskytuje svojim občanom.
Ani po verejnom nátlaku pred voľbami 2012 politici doteraz neuskutočnili volebnú reformu. Slovenské regióny tak ostávajú naďalej nedostatočne zastúpené v Národnej rade, čo má vplyv aj na záujem poslancov o regionálny rozvoj. Až 27 okresov nemá žiadne zastúpenie v parlamente. Ak by aspoň polovica poslancov pochádzala priamo z regiónov, nestávalo by sa, že vláda bez širšej diskusie posunie výstavbu južnej rýchlostnej cesty až do roku 2040.
Slovensko však nevyniká len straníckym centralizmom, ale aj tým štátnym. Verejná správa je zastaraná a centralizovaná – ak nerozhoduje rovno Bratislava, tak krajské mesto, často o veciach, ktoré by si mohli riešiť mestá a municipality podľa svojich vlastných predstáv. Nízka volebná účasť v župných voľbách je len dôkazom toho, že ľudia sa nikdy nestotožnili s administratívnym členením Slovenska na osem umelo vytvorených krajov.
Mnohí z nás sa nestotožňujú ani s naším zdravotníctvom – trpíme ho len preto, lebo nemáme na výber. Trpia vlastne všetci: pacienti, zdravotné sestry, lekári aj rozpadávajúce sa nemocničné budovy. Peňazí je pritom v našom zdravotníctve dosť, to len jeho kvalita stagnuje. Vinu môžeme pripísať všetkým tým, ktorí na ňom parazitujú: súkromní poskytovatelia, farmaceutické spoločnosti, distribučné spoločnosti, zdravotné poisťovne a politickí nominanti.
Vláda sa tomuto stavu len mlčky prizerá a toleruje ďalšie rozkrádanie nášho zdravotníctva, ktoré sa až pričasto točí okolo košických funkcionárov strany SMER-SD. Vláda vyvodzuje marketingovú „politickú“ zodpovednosť, no hneď na druhý deň neváha označiť závažné pochybenia za pseudokauzy. Kritický stav sa snaží sanovať zákonom o zákaze prednostného vyšetrenia, ktorý však pre jeho nejasnosť len málokto v praxi dodržiava.
Aj kvôli rozkrádačkám v zdravotníctve potrebujeme zaviesť hmotnú zodpovednosť politikov a úradníkov. Vo všetkých oblastiach štátu potrebujeme viac odbornosti a menej politických nominácií, no už o tom nestačí hovoriť, ale je potrebné začať konať – neponúkať trafiky, neprijímať trafiky, upozorňovať na trafiky médiá. Ak je váš známy odborník, k vysnívanému pracovnému miestu sa dostane aj v rámci transparentného výberového konania a bez vašej pomoci. Postačí, ak mu pošlete informáciu o výberovom konaní, prípadne napíšete odporúčanie. Nemusíte ho dosadzovať silou a ospravedlňovať tak konanie tisícov iných, ktorí do úradov natlačili neodborných a nekompetentných ľudí. Východiskom z tejto žalostnej situácie môže byť okrem dobrej vôle najmä nový zákon o verejnej službe.
Politickými nomináciami trpí aj naše školstvo. No v tom na rozdiel od zdravotníctva peňazí ešte stále nie je dosť. Dnešní žiaci a študenti raz budú riadiť túto krajinu, investujme teda adekvátne prostriedky do ich vzdelania a nenechávajme túto úlohu na daňových poplatníkov Nemecka, ktorí cez eurofondy asi najviac priblížili naše školstvo 21. storočiu. Nedegradujme pozíciu učiteľa na administratívneho pracovníka, a nerobme z nej magnet pre ľudí, ktorí by sa možno inde na pracovnom trhu neuplatnili. Potrebujeme kvalitných učiteľov a kvalitné školstvo a preto musíme zvýšiť tarifné platy, no nie kozmeticky, ale výrazne, povedzme rovno o 40%.
Lepšie školstvo dokáže z dlhodobého hľadiska zabrániť tomu, že na Slovensku budeme mať desaťtisíce ľudí, ktorí sa nevedia uplatniť na trhu práce. Krátkodobo však musíme vymyslieť spôsob, ako týchto ľudí dostať do práce už dnes. Je nepochopiteľné, prečo vláda nerozvíjala ďalej programy budovania hrádzok či obnovy hradov, ktoré mali potenciál zamestnať tisíce ľudí a súčasne zlepšiť stav životného prostredia a kultúrneho dedičstva na Slovensku.
Vyššia zamestnanosť a viac peňazí v rodinách preukázateľne znižuje kriminalitu. Nemuseli by sme potom neustále zvyšovať počet policajtov zo strachu, že sa nebudeme na uliciach cítiť bezpečne. Súčasní politici však argument bezpečnosti používajú tak, ako sa im hodí. Pokiaľ ide o Policajný zbor, ktorý nutne potrebuje odpolitizovanie a znovuzískanie dôvery občanov, tak politici v záujme „bezpečnosti“ dlhodobo posilňujú jeho kapacity.
Úprimnosť argumentu vlády o zvyšovaní bezpečnosti občanov však môžeme vnímať aj prostredníctvom našich troch bojaschopných stíhačiek, ktoré momentálne chránia slovenské nebo. Rovnako netreba zabúdať ani minuloročné výroky premiéra Fica o tom, že by sme nemali ísť na pomoc členskému štátu NATO, ak by bol napadnutý, a radšej sa spoliehať na riešenie OSN. To, že napríklad také Rusko disponuje v Bezpečnostnej rade OSN právom veta, je pre bezpečnosť Slovenska a jeho občanov očividne bezpredmetný detail.
Bezpečnosti Slovákov asi neuškodí ani to, keď sa budeme v každej európskej kríze stavať na opačný breh – či už ide o Ukrajinu, Rusko alebo utečencov, premiér Fico mal vždy iný názor a lepšie riešenie, než väčšina našich európskych partnerov. To treba zmeniť. Slovensko patrí na Západ, neznižujme si teda zbytočne vlastnú hodnotu v očiach našich spojencov. Táto vláda to robí opakovane a sleduje tým najmä jedno: ako sa zapáčiť voličom SNS, ktorých by rada pred voľbami 2016 získala na svoju stranu.
Na Slovensku nefunguje veľa bežných vecí. Na to, aby fungovali, však potrebujeme víziu a chuť reformovať, a nie jednorazové úplatky v podobe sociálnych balíčkov. Skutočné zmeny a reformy sa nedajú zrealizovať počas jednej tlačovky, na ktorej ohlásime viac peňazí škôlkam či vyššiu minimálnu mzdu. Netvárme sa, že sociálne balíčky nám pomáhajú. Ponúkajú zväčša to, čo mala vláda urobiť už dávno a automaticky, pokiaľ jej skutočne išlo o blaho ľudí. Mala na to predsa 8 rokov, dokonca s krátkou jeden a pol ročnou prestávkou na oddych a dovolenky pri mori.
Nedovoľme Ficovi, aby utečencami prekryl svoje kauzy, problémy fungovania nášho štátu a nedostatočnú kvalitu služieb, ktoré táto vláda ponúka na úradoch, v školstve či zdravotníctve. Nedovoľme pravicovo-kresťanskej opozícii, aby vedrami špiny prekryla svoju neschopnosť ponúknuť víziu a presadiť zmeny a reformy. Dajme vo voľbách prednosť témam, ktoré sa nás týkajú dennodenne.
Ak dokážeme zlepšiť naše školstvo a zdravotníctvo k spokojnosti občanov, aj utečencov budeme vnímať inak. Nebudeme sa ich príchodu zbytočne obávať, aby náhodou ešte viac nepriťažili našej krajine, a nedovolíme politikom, aby náš strach umelo posilňovali. Namiesto toho utečencov privítame a ukážeme im, ako funguje moderný európsky štát. Mnohí z nich sa raz vrátia domov a ak doma zrealizujú čo len jednu reformu po vzore Slovenska, budeme môcť byť právom hrdí na svoju krajinu. Vtedy bude na Slovensku dobre.
