Cieľom návrhu zákona bolo skrátenie dĺžky praxe advokátskeho koncipienta z piatich na tri roky a zjednodušiť prístup k slobodnému povolaniu advokáta tak, aby bolo možné do praxe advokátskeho koncipienta započítať aj prax vyššieho súdneho úradníka, či inú právnu prax. Smer návrh nepodporil.
Momentálne platná päťročná prax advokátskeho koncipienta sa javí ako neopodstatnene dlhá, až diskriminačná oproti iným právnickým profesiám (napr. podmienka konkrétnej dĺžky praxe ako predpoklad pripustenia k justičnej skúške). „Navyše sa päťročná prax môže javiť aj ako neopodstatnená prekážka v prístupe k výkonu slobodného povolania pre ženy, ktoré práve v najcitlivejšom období – teda po ukončení štúdia na vysokej škole – chcú tiež plniť životnú úlohu matky a musia sa tak často na úkor prerušenia praxe advokátskeho koncipienta rozhodovať v prospech rodiny,“ upozornil poslanec za hnutie OĽaNO.
V druhom, nie však poslednom rade platí, že podľa súčasného znenia zákona o advokácii komora započíta do praxe advokátskeho koncipienta prax sudcu, asistenta sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, justičného čakateľa, prokurátora, právneho čakateľa prokuratúry a notársku prax. Kadúc tvrdí, že výpočet „započítateľných“ právnických profesií tak podľa súčasného znenia zákona o advokácii neobsahuje právnické profesie, ktoré sú svojím zameraním a obsahom rovnako, resp. obdobne príbuzné povolaniu advokáta. Predkladaným návrhom sa tento výpočet explicitne rozširuje o prax vyššieho súdneho úradníka.
„Podľa súčasne platného zákona o advokácii je možné započítať prax len niektorých právnických profesií, napríklad sudcu, či právneho čakateľa prokuratúry. Chcel som tento zoznam rozšíriť aj o prax na inej právnickej pozícii, ktorá podľa platného znenia nie je započítateľnou praxou advokátskeho koncipienta, a to aj napriek obdobnej náplni práce,“poznamenal M. Kadúc.
Predkladaný návrh zákona vychádza jednak z potreby zvýšenia mobility spravidla mladších právnikov a tiež z neodôvodnených reštrikcií v advokátskom stave, resp. v stave advokátskych koncipientov zavedených v predchádzajúcom období. „Minimálne ide o dve skutočnosti: Prvou je, že došlo k predĺženiu praxe advokátskeho koncipienta, a to bez toho, aby boli dopady na komunitu absolventov práva zásadnejšie preskúmané. Prax ukazuje to, čo bolo zrejmé aj pred prijatím uvedeného obmedzenia – dôležitá nie je dĺžka praxe, ale spôsob vedenia advokátskeho koncipienta školiteľom – advokátom. A druhou skutočnosťou je, že postavenie advokátskych koncipientov ako „čakateľov advokátov“ je vo vzťahu k ostatným právnickým profesiám dnes nevýhodné. V iných právnických profesiách – napríklad výkon činnosti notára – je do dĺžky praxe potrebnej na prípravu na povolanie umožnené započítavanie aj inej právnej praxe, kým advokátsky koncipient túto možnosť nemá. Inou právnou praxou sa môže rozumieť napríklad zamestnanie v súkromnej sfére alebo služobný pomer v štátnej či verejnej službe na právnickej pozícii. Obmedzenie advokátskych koncipientov v porovnaní s ostanými právnickými profesiami je teda podľa mňa neprimerané a najmä neopodstatnené,“ uzavrel Miroslav Kadúc.
