Na transparent si napísal doslova:
„Boh miluje homosexuálov, ale nenávidí homosexuálne skutky.“
Najprv som sa zamyslel: odkiaľ to ten dotyčný vie, koho Boh miluje a čo nenávidí? Ako si tým môže byť taký istý? A hneď som dospel k záveru, že tento človek to, samozrejme, nemôže vedieť, že hovorí za Boha len preto, aby dal svojím slovám váhu. Apropo, nie je to hriech?
Potom som sa zamyslel nad tým, čo sú to tie homosexuálne skutky. Je to trebárs Portrét Doriana Graya od homosexuála Oscara Wildea? Asi nie. Asi mal dotyčný na mysli pohlavný život homosexuálov. Toto nie je pornografický blog, spolieham sa teda na to, že čitatelia chápu, čo konkrétne sa skrýva za spojením pohlavný život. Takže, ak sa dvaja občania rovnakého pohlavia trebárs bozkávajú, hladkajú a iné, Boh to nenávidí. Ale ich samotných miluje. Nechcem rýpať, ale miluje Boh homosexuálov nepretržite alebo s prestávkami?
Poďme ďalej. Podľa tohto teologického chápania homosexualita teda nie je hriech sama o sebe, hriechom sa stáva, až keď si homosexuáli uspokojujú svoje sexuálne potreby. Takže aby bol homosexuál bez hriechu, mal by sa oných homosexuálnych skutkov vzdať, keď sa už nemôže vzdať svojich túžob. Ajhľa – to je vlastne zámer božieho plánu – homosexualita je veľká výzva na sexuálnu zdržanlivosť, na celibát!
Normálne žasnem, kam ma priviedla dedukcia: Homosexuáli sú v otázke sexuálnej zdržanlivosti postavení na roveň katolíckych kňazov. Aj oni majú dodržiavať celibát. Ale chybička “se vloudila”. Niektorí katolícki kňazi celibát porušujú, a niekedy naozaj ohavným spôsobom. Medzi kňazmi a homosexuálmi je však jeden zásadný rozdiel: Zatiaľ čo kňazi sa dobrovoľne zaviazali k celibátu, homosexuáli nie. Tých do celibátu nútia niektorí horliví občania, ktorí si osobujú právo hovoriť za Boha. Tomu sa hovorí teror. A vraj sa nemá brať meno božie nadarmo.
