Žiaľ, takto sa pozerá súd na otca, ktorý sa 24 rokov s nepredstaviteľnou trpezlivosťou a nepochybne aj láskou staral o svojho ťažko postihnutého Dominika. Koho to ale zaujíma, že ho miloval? Kto riešil, že už ďalej nemohol, nevládal? Kto si vie predstaviť 24 rokov každodennej starostlivosti o nevyliečiteľne choré dieťa, ktoré sa nielenže nikdy samé nenaje a neprebalí, ale sa nikdy ani neusmeje, nikdy rodičov nepohladí a nikdy im nevyšle ani minimálny signál nádeje, že to celé má nejaký zmysel. Kto nezažil, nepochopí. A nepochopí ani ten, kto len videl a počul. Ale súdiť vieme všetci na výbornú.
Slovenská legislatíva je v tomto neúprosná.
Náš trestný zákon kvalifikuje aktívne konanie smerujúce proti životu človeka ako trestný čin vraždy (§ 145) alebo úkladnej vraždy (§ 144) bez ohľadu na to, či sa tak deje na vážnu žiadosť poškodenej osoby alebo zo súcitu konajúcej osoby s osobou poškodenou.
Preto tá rýchla basa a hrozba 25-ročného trestu odňatia slobody. Otec Jozef je našou legislatívou postavený na rovnakú úroveň ako úkladný vrah alebo hrdlorez.
A čo na to štát? Mlčí. Kto a ako tejto rodine pomohol?
Ministerstvo chlapcovi prispievalo.
„Chlapec bol považovaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím a bol podporovaný niekoľkými peňažnými príspevkami, ktoré mu boli vyplácané postupne od roku 2010. Bola to kompenzácia zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, obuvi a bytového zariadenia, zabezpečenie prevádzky auta, diétne stravovanie, opatrovanie, kúpa osobného auta a pomôcky, akými sú mechanický vozík a autosedačka pre dieťa,“ reagovala Jana Lukáčová, riaditeľka kancelárie generálneho riaditeľa ÚPSVaR.
Správne. Štát prispieval, ale nepomohol.
Jediné, na čo sa zmohol, bolo nepustiť ho na pohreb svojho syna.
Hlavne, že celá politická scéna, ktorá formuje povahu tohto štátu, odtláča od seba tému eutanázie, akoby bola infikovaná cholerou. Neviem, či príbeh otca a jeho ťažko chorého syna Dominika by splnil kritériá, aké kladieme na eutanáziu my, v SaS. Ale viem s úplnou istotou, že eutanázia je legálne východisko z neuveriteľného utrpenia, ktoré prežíva ťažko chorý človek a s ním aj jeho najbližší.
Pýtam sa, komu pomáha legislatíva, ktorá neumožňuje v jednej demokratickej a slobodnej krajine v 21. storočí, akou Slovensko je, rozhodnúť sa pre milosrdnú smrť, ak niet východiska? Ako a komu v rodine Jozefa pomohlo ustanovenie, ktoré z neho pre jeho konanie spravilo úkladného vraha bez možnosti zohľadniť poľahčujúce okolnosti?
Súcit totiž v trestnom zákone nie je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, nie je znakom akejkoľvek privilegovanej skutkovej podstaty, ba nie je zaradený ani medzi taxatívny výpočet poľahčujúcich okolností.
Jozefa a jeho rodiny mi je nesmierne ľúto. Viem si predstaviť, ako zlikviduje človeka a jeho psychiku, keď sa každý deň bezmocne pozerá na utrpenie svojich najbližších a nedokáže im pomôcť. Nepovažujem ho za vraha ani za kriminálnika. Som presvedčená, že tých ťažkých 24 rokov starostlivosti o svojho syna by zvládol málokto. Tento zlomený chlap dnes ďaleko viac ako 25 rokov basy potrebuje odbornú pomoc. A nie len on, ale celá jeho rodina.
Preto chcem veriť, že tí, ktorí budú posudzovať konanie otca od psychiatrov až po sudcov, nájdu v jeho zúfalom čine dostatok poľahčujúcich okolností, ktoré ho z morálneho hľadiska nezaradia medzi beštiálnych vrahov a kriminálnikov. Verím, že práve tieto poľahčujúce okolnosti sa stanú dobrým dôvodom na udelenie milosti. Slovenský prezident totiž podľa ústavy odpúšťa alebo zmierňuje tresty. Verím, že ten dnešný bude spravodlivý.
