Vieme, že slúži ako alibi politikom, keď chcú dohadzovať svojim kamošom kšefty.
Aj tak sme už akosi celí apatickí z celého toho bagrovania verejných financií. Sme príliš unavení na to, aby sme sa čudovali nad celou koncepciou obstarávania založenou na najnižšej cene. Normálny človek predsa nekupuje ani toaleťák podľa ceny. A samozrejme nik neverí, že by štát čokoľvek kupoval podľa ceny. Veď keby to tak bolo, naši papaláši by jazdili v Dáciách. Ale oni nie a nie.
Teda verejné obstarávanie je kamufláž a unavovať sa novelizovaním zákona o ňom je mrhanie našou pozornosťou. Sranda, že sa novelizoval pasážou o konečnom užívateľovi výhod. Neznalým načrtnem, že ide o osobu, ktorá získa konečnú výhodu okamihom, keď sa realizuje obchod z Verejného obstarávania. Naivita tejto predstavy je taká, že mi je až smutno, akých srandistov necháme viesť náš štát.
Tak po prvé. Ak je užívateľ konečných výhod teoretický majiteľ spoločnosti dodávateľa štátnej zákazky, tak ubezpečujem každého, že v slobodnej spoločnosti neexistuje spôsob ako ho zistiť. Akokoľvek upravíme zákon, vždy bude existovať zmluvný vzťah verejnosti skrytý, ktorý ukryje skutočného užívateľa výhod. Zmluva o zmluve, prevody v zásuvkách a čo ja viem čo ešte. A tým je to dané. Normálni ľudia musia odkrývať pred svojimi susedmi svoje majetky, svoje obchody, svoje úmysly a podvodníci (vrátane našich oligarchov) sa ukryjú za svojich sekretárov. Smutný zákon.
Druhý problém je, že tento prístup predpokladá, že každá firma, ktorá predáva štátu je malinkatá slovenská rodinná snaha, ktorá sa včera vynorila odkiaľsi od Poľany. No ale sú tu firmy, ktoré majú stovky akcionárov, najväčší podielnici majú percento, dve a predsa sú svetový giganti. Čo s nimi? A čo s akciovkami, ktoré majú akcie na doručiteľa. A vôbec, čo s akciovkami, ktoré voľne obchodujú svoje akcie. Veď predstavenstvo takýchto spoločností pozná zloženie akcionárov vždy len na valnej hromade. Medzi tým je užívateľ konečných výhod neznámy aj samotným akcionárom. Predpokladať, že každý kto predáva štátu je malý prďola je akosi také naše – slovenské.
A napokon. Kto v celej firemnej hierarchii vlastne získal nejakú výhodu? Bol to majiteľ alebo riaditeľ. Alebo nebodaj obchodník, ktorý mal províziu z veľkého kšeftu? Alebo získali výhodu robotníci, ktorí majú prácu na rok? Alebo majú výhodu dodávatelia (hlavne dodávatelia našich budovateľov diaľnic – ha, ha).
Alebo má výhodu malý biely psík, ktorý patrí riaditeľovej manželke? Kto vie.
Tak čo sme získali touto novelou? Nič. Len ďalšie zbytočné písmenká v našich zákonoch a ďalší zbytočný pocit, že nás najbližšie, keď bude nakupovať štát neokradnú.
Nebojte! Okradnú.
