Či už hovoríme o elektrine, alebo o plyne, ceny na trhoch naozaj dlhodobo klesajú, no distribučné a prenosové poplatky na Slovensku, naopak, rastú. V súčte tohto mínusu a plusu je zväčša na konci nula. A pritom práve zmienené poplatky majú obrovský priestor na ich znižovanie. To by však nevyhovovalo vláde, ktorá si z pološtátnych distribučných spoločností a štátnej elektrizačnej prenosovej sústavy cez každoročné dividendy urobila dojnú kravu. Vysoké poplatky za distribúciu a prenos elektriny sú tak akousi mimoriadnou, ale predovšetkým neoprávnenou daňou, ktorú platí každý z nás do štátneho rozpočtu.
Na druhej strane spektra je plyn. SPP náš premiér rád ukazuje v súvislosti s avizovanými vratkami za plyn, ako príklad dobre obhospodarovaného podniku vo vlastníctve štátu. Aj tu je, žiaľ, pravda kdesi inde. Hoci zisk po zdanení za rok 2014 by mal dosiahnuť 289 miliónov eur, čo je v porovnaní s rokom 2013 o 22 miliónov viac, v porovnaní s rokom 2012 je to ale o 76 miliónov menej a v porovnaní s rokom 2011 predstavuje dokonca mínus 275 miliónov eur. Napriek tomu tých 289 miliónov je fajn, a teda podľa Ficovej logiky, časť z týchto peňazí by mala byť vrátená ľuďom. Konkrétne 47 miliónov. Logika však súčasne radí vrátiť to tým, ktorý zisk vytvorili, teda veľkoodberateľom. Vratky za plyn sú však určené domácnostiam, teda segmentu, ktorý je regulovaný a plynárom vytvára dlhodobú stratu. Inak tomu nebolo ani v roku 2014. Výročná správa zatiaľ zverejnená nebola, no aj keď bude, táto informácia sa tam nachádzať nebude. Na hospodárenie SPP sa totiž slovami ich hovorcu musí pozerať ako na hospodárenie celku.
Pokiaľ teda v prípade elektriny sú distribúcia a prenos umelo nadhodnotené, ceny plynu pre domácnosti sú naopak umelo podhodnotené. Obe tieto skutočnosti majú spoločného menovateľa. Reguláciu. A túto má na starosti ÚRSO, v mene ktorého vystupuje jeho predseda Jozef, priezviskom Holjenčík. Konať by mal nezávisle od pokynov štátnej správy, verejnej moci, či iných osôb. Je však regulácia distribučných a prenosových poplatkov formou ich nadhodnotenia za účelom napĺňania štátnej kasy prejavom nezávislosti? A je možné považovať umelo držané nízke ceny plynu pre domácnosti a malé podniky na úrovni, kedy SPP v tomto segmente každoročne vykazuje stratu, za transparentnú a nediskriminačnú reguláciu?
Na obe otázky sú dva pohľady. Prvým z nich je pohľad očami Pašku – Vyhraj voľby a môžeš všetko. Aj kupovať si voličov za štátne. Druhým odborný, podľa ktorého by mal byť Jozef Holjenčík ako Ficov služobník okamžite odvolaný. Energetická chudoba, keď rodina míňa viac ako 10% svojich príjmov na energie je, žiaľ, realitou aj pre viac ako 15% slovenských domácností. Ficove ťahanie stoeuroviek z vrecka spotrebiteľa vo forme vysokých cien elektriny a následné vkladanie pätnástich eur vo forme vratiek za plyn do vrecka druhého túto situáciu nijako nezlepší.
