Z hľadiska možnosti znižovať verejný dlh a deficit prežívalo v súčasnom volebnom období Slovensko zlaté časy. Druhá vláda Roberta Fica mohla a mala konsolidovať viac. K argumentom, ktoré toto tvrdenie podporovali v júli, pridávam dva nové.
Prvý: Podľa premiéra prídeme v dôsledku plynového, a teda aj finančného obchvatu Ukrajiny a Slovenska o stovky miliónov eur. Naše verejné financie by sa na to mali pripraviť, ale nepripravujú. Práve naopak. Mimochodom, Ficovo obvinenie Západu zo zrady nám pomôže asi tak, ako nadávanie autu, že pípa, keď sme si nezapli bezpečnostné pásy.
Druhý: Pohyb más ľudí smerom do Schengenu evidentne prerástol do krízy a krízy sa štandardne v EÚ „riešia“ prerozdelením nákladov na zmiernenie ich dôsledkov. Spomeňme si, že dlhová kríza nie je vyriešená, priemerný verejný dlh v EÚ po kríze neklesá, Európska centrálna banka iba ukľudnila trhy slovami, že keby bolo s nejakým štátom veľmi zle, prerozdelia sa náklady na jeho záchranu na všetkých členov eurozóny. Spomeňme si, že ani grécka ekonomika nie je ešte vyliečená, jej problémy sme si „dočasne“ iba prerozdelili.
Je to smutné, ale dlhovú krízu ukončila až grécka kríza a tú zasa až migračná kríza. Aj to len mediálne. Reálne problémy vyriešené neboli. Naše verejné financie by sa teda mali pripraviť na finančné dopady aj migračnej krízy. Ale nepripravujú. Pre ilustráciu, Nemecko ráta na tohtoročné prijatie 800 000 migrantov so sumou 6 miliárd eur. Je to síce „nemecká suma“, ale súčasne suma, v ktorej nie sú zarátané náklady na riešenie hlbších príčin krízy (napríklad vybudovanie hot-spotov, vojenský zásah v Líbyi či zavedenie poriadku v Sýrii).
Pripomeniem, že vláda v konsolidačne zlatých časoch zvýšila deficit verejných financií (v roku 2014 oproti roku 2013) a verejný dlh neznížila udržateľným spôsobom.
Pripomeniem aj to, že všetci odborníci na krízy sa zhodujú v jednom: že krízy budú. Vláda ale pokračuje v rozpočtovej politike, ako keby mala k dispozícii protikrízové tabletky:
Minulú stredu schválila ďalšiu sériu investičných stimulov, s tým, že na ministerstve hospodárstva leží ďalších 15 projektov, ktoré by mohli byť podporené v najbližšom období. Stimuly idú napríklad do okresu s mierou nezamestnanosti 6,5 %. Spomedzi našich 79 okresov je nižšia nezamestnanosť iba v Galante, Bratislave, Senci, Trnave a v Piešťanoch. O pomoc najzraniteľnejším asi vláde nejde.
Ale asi ani o investíciu s vysokou mierou návratnosti. Ak by to tak bolo, vláda by prijala a zverejnila záväzné kritériá, podľa ktorých by sa návratnosť veľkých verejných investícií vyhodnotila. Podobne, ako je to uvedené v programe SaS Agenda 2020. No a ak by vláda uznala, že nedokáže vyrátať návratnosť svojich investičných stimulov do vybraných súkromných firiem, mala by poskytnúť investičné stimuly všetkým. Napríklad zaviesť rovnú daň 15 %.
Za zhruba tucet rokov slovenské vlády investične stimulovali vyše sto projektov za tisíc tristo miliónov eur. Vláda tvrdí, že z obchodných dôvodov nemôže zverejniť sumu, ktorou nalákala na Slovensko Jaguar. Možno preto nechce zverejniť ani to, či budú čerstvo schválené investičné stimuly pre Slovensko stratové alebo ziskové. Ale aký dôvod má na to, že tieto čísla nezverejní ani za staré projekty?
Sme v situácii, keď nás čaká súbeh mnohých vysoko rizikových faktorov pre verejné financie. Súčasne sme v situácii, kedy vláda pred voľbami pripravuje a schvaľuje nielen sociálne balíčky, ale aj balíčky pre súkromné firmy. V takej situácii verejnosť predsa musí mať k dispozícii informácie o tom, aká je pravdepodobnosť, že sa jej investície aspoň vrátia. Bez týchto informácií je to, ako keby vláda za verejné peniaze nakúpila žreby do tomboly.
