Išli sme na kapučíno, to bol rozhovor! Maestro (VT) všetko vedel, stačilo povedať tému, meno, mesto, knihu a už sypal z rukáva spomienky. Do reči prišli najmä básnici, aj kontroverzní. Ospravedlňujem sa za nepresnosti, nebol čas na detaily a overovanie. Možné chyby rád opravím.
Začali sme, pre sviatok Sedembolestnej, Vojtechom Mihálikom. Obdivovali sme jeho Loretánske litánie v prvotine Anjeli (1947) a aj iné náboženské básne, napr. v časopise Plameň, zborníku SVD Misijné zvony. VT sa s ním o tom zhováral, aj keď sa Mihálik stal presvedčeným komunistom. Za svoje básne sa nehanbil, neúspešne, aj básňou, prehováral iných, aj VT, aby sa pridali. Neskôr sa v Prahe s G. Husákom dostal do konfliktu, po ktorom mu Husák začal vykať. Pridal som historku z listu Mihálika, ktorý mám, v ktorom spomína môjho otca Andreja v súvislosti s rukopisom knihy K. Strmeňa, ktorý mu poslal z USA. Nevedel som, že náboženské básne Mihálika vydal niekto z rodiska VT, Suchej nad Parnou.
Karol Strmeň, básnik katolíckej moderny z Clevelande, bol druhou témou. VT mi zarecitoval jeho preklad básne R.M. Rilkeho: Jeseň. To vám je poézia! Strmeň prekladal z francuzštiny, angličtiny, taliančiny, ba aj z čínštiny (Tu Fu: Stokvetá rieka). Pridal som Puškinovú báseň o jeseni: O dobo unylá, tvé tiché zbohemdání…, ktorú si pamätám z vojny v preklade Jána Horu. VT ma opravil, že Hora bol Jozef. Povstalecká Národná rada odporučila odsúdiť na smrť Strmeňa, ale aj Beniaka, Šprinca, Urbana, Žarnova a básnika Dilonga.
Rudolf Dilong, františkán, tiež musel žiť v USA. VT vysoko hodnotil jeho dielo, ktoré väčšinou vzniklo v cudzine. Cenil si, že v liste od neho, Dilong na prvom mieste medzi básnikmi pozdravoval jeho, aj keď sa nikdy nestretli. Mal som šťastie, že v roku 1976 som bol pri Pittsburgu na slovenskej omši v kostole sv. Gabriela. Prekvapila ma bravúrna kázeň o márnotratnom synovi, ktorú predniesol krásny starec – Dilong. Strávil som niekoľko hodín s ním v kláštore, venoval mi svoju knihu o Františkovi z Assisi. Ukázal mi sklad pod posteľou, kde ležali jeho zbierky, nezvykle úprimné vyznania. Vydal ich nespočetne mnoho, často aj sám, v náklade 50 kusov. V Amerike o ne veľký záujem nebol: „temer nikto ich nečíta“. 26 rokov po revolúcii je Dilong aj na Slovensku temer neznámy.
Do reči prišiel aj Svetozár Weigl – učiteľ VT, Miroslav Válek, Milan Rufús, Ladislav Novomeský a Ivan Krasko. Vraj v Kraskových básňach sú často texty, umožňujúce rôznu interpretáciu a aj voľnosť prekladu. To si všimol aj u Strmeňovho prekladu Danteho. VT sa okrem množstva svojich zbierok a prekladov venoval aj literárnej teórii. Vysvetľoval mi horizontálny a vertikálny spôsob písania poézie, aj tretiu metódu, ktorú si nepamätám.
Čas rýchlo bežal, spomenuli sme si aj na stretnutia s marxistami, napr. Kvasničkom, Topolským a Plevzom. Aj ja som ich zažil, na Vysokej škole pedagogickej a na SAV.
Nedávno som počúval na Rádiu Devín úryvky z Danteho Božskej komédie – Peklo, ktoré VT preložil s Jozefom Félixom. Keď Felix zomrel, VT preložil aj Raj. Citoval mi z neho rozhovor so spasenými dušami, ktoré sú v rôznych štádiách blaženosti na hviezdach, blíž a blíž k Bohu. Keď sa Dante duše spýtal, či nechce ísť na vyššiu hviezdu, odpovedala, že nechce, lebo rešpektuje Božiu vôľu. Na hrobe J. Felixa je epitaf z Danteho k tejto téme.
Prišla reč aj na Taliansko, ktoré si maestro zamiloval. V r. 1970-72 bol lektor slovenčiny na Univerzite v Neapole u prof. Paciniho, pár mesiacov s Milanom Rufúsom. Doteraz si všetko pamätá – dymiaci Vezuv, lacnú pizzu, svetlá zálivu a kapučíno. Pripomenul som jeho poslednú návštevu Talianska v r. 2003, keď bol pozvaný do Ravenny rečniť nad hrobom Danteho. Taliani každý rok pozývajú troch jeho prekladateľov. „Rečnil som nad prázdnym hrobom,“ povedal maestro.
V súčasnosti pracuje na Proglase. Spomínam si, ako pred pár rokmi na slávnosti v Redute prednášal naspamäť 10 minút Danteho strofy v taliančine a potom to isté v ľubozvučnej slovenčine. Jeho knihu básni o Taliansku a Francúzsku Aj most som ja (1977) mám rád, aj rozlúčku s Talianskom:
Lúčim sa ja už s tými krajmi od Sorrenta až k Salernu.
Srdce – i doma spomínaj mi na tú zem rajsky nádhernú…
Kedy sa vrátim? Neviem, neviem sám. Len toľko viem, že vždy sa nevraciam.
Maestro je zdravý, lieky neberie, meraním tlaku sa nevzrušuje. Porozprával mi neuveriteľnú historku, ako začal rok 2015.
18.12.2014 mal nahrať v Rozhlase rozhovor. Zle sa cítil, nešiel, redaktorka ho presvedčila, aby prišiel na druhý deň. Rozhovor sa podaril, vysielali ho na Božie narodenie, 25.12.2014.
1.1.2015 odpadol na chodbe svojho bytu. Býva sám v paneláku, nikto to nezbadal. Precitol, keď v podvedomí počul vysávač. Suseda pracovala na chodbe a keď ležiaci zakričal, začula ho. Na Kramároch zistili infarkt, aj to, že VT tam ležal 5 dní, bolo 5.1.2015. „Boh asi od mňa ešte niečo chce, keď ma tu nechal. Snažím sa plniť jeho vôľu, aj keď presne neviem, čo odo mňa očakáva.“
Po rozlúčke maestro išiel na prechádzku milovaným mestom. Dal som mu vizitku s nádejou na skoré stretnutie. Chcel si ju dať do horného vrecka saka, ale nešlo to. „Dávno som si ho kúpil, ešte som vrecko nestihol odpárať.“
