Napriek tomu, že sa dnes predstava vlády bez SMERu-SD po budúcoročných voľbách môže zdať ako sci-fi, nemusí tomu tak byť. Stačí len “maličkosť”, naplnenie štyroch základných predpokladov.
Prvým z nich je nádej. To, čo prevažná časť voličov opozičných strán už stratila. Jednak kvôli premrhanej príležitosti po voľbách v roku 2010, ale aj absencii uveriteľného lídra, či aktuálnym prieskumom verejnej mienky. Stratená dôvera sa síce nezískava ľahko, no krok, ktorý by ju mohol aspoň z časti priniesť, nie je ničím zložitým. Stačilo by, aby sa všetky perspektívne parlamentné strany zaviazali, že svojou kandidatúrou predstavujú alternatívu voči súčasnej vláde, nie jej doplnenie. Stručne povedané, že bez kľučiek, jasne a jednoznačne odmietnu povolebnú spoluprácu zo SMERom-SD. Pochybnosti, ktoré v tejto súvislosti sprevádzajú KDH, MOST-HÍD a najnovšie aj SIEŤ, sa dajú ľahko a dôveryhodne rozptýliť, napr. podpisom spoločného predvolebného memoranda.
To by na jednej strane jasne odmietlo akúkoľvek spoluprácu podpísaných so SMERom-SD po voľbách a zároveň vytvorilo jednoznačnú perspektívu vzniku koalície, ktorá by bola alternatívou súčasnej vláde. Podpora tohto memoranda, by bola zároveň jasným signálom, kto to ako s povolebným vývojom skutočne myslí. Zároveň tiež výborným vodítkom pre perspektívneho voliča, tej-ktorej politickej strany.
Ďalším predpokladom je, že sa prieskumy verejnej mienky mýlia. Tak, ako v parlamentných voľbách 2010, či krajských voľbách 2013. Za zmienku pritom stoja najmä preferencie SMERu-SD. Tie sa totiž podľa prieskumov stále držia výrazne nad výsledkami z prvého kola prezidentských volieb, či eurovolieb. V nich Robert Fico získal len 28 %, resp. SMER-SD 24,09 % hlasov všetkých zúčastnených voličov. Áno, išlo o celkom iné voľby s inou účasťou, avšak odignorovať tieto čísla by bolo určite nesprávne.
Tretím predpokladom je otázka konečnej zmeny nálad voličov bezprostredne pred voľbami. Ide najmä o pohyb voličov od najperspektívnejšieho koaličného partnera SMERu-SD, Slovenskej národnej strany k radikálnejším, národne orientovaným politickým stranám. Predpokladom na to by mohla byť aj prehlbujúca sa utečenecká kríza. Tá by totiž zvýšením radikalizácie voličov mohla viesť až k strate vstupenky SNS do parlamentu. Otázne tiež je odskočenie voličov od strán, ktoré sa dnes pohybujú medzi 0,1 – 3 %. Mnohí z nich totiž na poslednú chvíľu pravdepodobne nebudú chcieť premárniť svoj hlas a priklonia sa k inej – istejšej alternatíve.
A nakoniec, štvrtou dôležitou otázkou bude samotná účasť na voľbách. A teda, ako sa opozičným stranám podarí prekonať apatiu a mobilizovať voličov prostredníctvom kampane. Príklad by si mali vziať zo SMERu-SD, ktorý pod heslami istoty a stability prekryl dokonca kauzu Gorila a v roku 2012 urobil výsledok, ktorý sa už v slovenských pomeroch tak skoro nezopakuje.
Pomyslených “ak” je teda ešte dosť. Zostáva len na opozičných stranách a ich predstaviteľoch, ako sa s nimi vysporiadajú a či dajú svojim voličom reálnu nádej na zmenu. Prvý krok, ktorým začať, majú vyššie jasne popísaný. Predpokladám, že minimálne tri strany sa ním už v blízkej dobe začnú reálne zaoberať.
