Západný hlavný mediálny prúd kŕmi svet nechutnou stravou. Značná časť sveta tomu už ale neverí, vraví docent Škvrnda

0
František Škvrnda (Autor: ReproFoto: YouTube/ExtraPlus)
Islamský štát v Sýrii stráca pomaly, ale isto na sile, no vojna trvá, lebo Asad sa stále drží pri moci a jeho ozbrojení odporcovia, ktorých Západ spočiatku označoval za umiernenú opozíciu voči sýrskemu režimu, sa ešte nevzdávajú. Je teda koniec vojny v nedohľadne? 
 
Vojna v Sýrii sa z hľadiska množstva a odlišnosti zapojených bojujúcich strán stala neočakávane najzložitejším ozbrojeným konfliktom 21. storočia. Odpoveď na to, aký bude ďalší vývoj, ako a kedy sa skončí vojna a všetky boje a začne sa azda mierová rekonštrukcia, sa nikto seriózny dnes neodváži ani len načrtnúť.  
 
Sýrsky konflikt trvá už sedem rokov. Okrem toho sa do neho zapojili nielen štáty, ale i rôzne neštátne subjekty vrátane teroristických organizácií, ktoré sa pri tom zlučovali a rozpadali. V konflikte doteraz pôsobilo viac ako 50 odlišných aktérov.  
 
Krátko po začiatku bojov sa stal konflikt neobyčajným tým, že sa vytvorili tri bojujúce strany. Povstalci proti vláde sa zakrátko rozštiepili na dva tábory, ktoré sa vo svojom vnútri ešte ďalej pomerne neprehľadne delili na rôzne organizácie a skupiny. Okrem toho, že medzi týmito dvomi tábormi boli na jednej strane nejasné hranice, na druhej strane bojovali nielen s vládou, ale aj medzi sebou.
 
Tábor, ktorý sa označil za „umiernenú opozíciu“, získal masívnu podporu Západu, prípadne aj arabských síl, ktorým prekáža vláda Baššára Asada. Ďalším divným prvkom vojny bolo, že časť podpory, ktorú Západ poskytol tejto opozícii, po príchode na bojisko často skončila v druhom tábore – medzi teroristami. Nešlo len o dodávky zbraní, ale aj o prebehnutie vycvičených vojakov. Nedá sa zbaviť dojmu, že Západ v tomto prípade, všetko, čo škodí vláde Asada, považuje nielen za prípustné, ale aj za prínosné, nech na tom participuje hoci aj Islamský štát…  
 
Ako to myslíte?
 
Situácia sa ešte viac skomplikovala potom, ako bol vyhlásený začiatkom roku 2014 Islamský štát – prvé, aj keď nikým neuznané územie ovládané teroristickou organizáciou a v júni 2014 kalifát. Napriek nejednotnosti síl bojujúcich proti Islamskému štátu bol nakoniec porazený. K jeho úplnému zničeniu však nedošlo a dnes stále bojuje už len v osamelých, oddelených ohniskách. Na území Sýrie bojujú týmto spôsobom ešte aj niektoré iné, tiež už pomerne oslabené teroristické organizácie. 
 
Koniec vojny, do ktorej postupne priamo vstupovali mimosýrski aktéri a urobili ju veľmi neprehľadnou, je v nedohľadne. Možno uviesť tri hlavné dôvody tohto vývoja a stavu, v ktorom sa ocitla sýrska kríza v súčasnosti.
 
Aké to sú dôvody? 
 
Prvým je, že po tom, ako do vojny vstúpili aktéri regionálneho i globálneho charakteru, začali pôsobiť faktory, ktoré s pôvodnou príčinou vojny (či ju už chápeme ako vojnu s terorizmom podľa vlády, alebo ako občiansku vojnu podľa „demokratickej opozície“) súviseli už len sprostredkovane. Spustili sa nové procesy, ktoré skomplikovali dianie na bojiskách. Príkladom môžu byť aktivity Izraela, ktoré sa stávajú čím ďalej, tým viac agresívne.
 
Druhým dôvodom je, že v týchto podmienkach s meniacou sa situáciou sa menili aj niektoré ciele a záujmy týchto aktérov a tým aj ich konanie. Za príklad môže poslúžiť Turecko, ktoré svoj postoj k vojne i aktivity v nej asi najvýraznejšie zmenilo.
 
No a tretím je narastajúce negatívne a agresívne konanie USA, ktoré iracionálne prekáža upokojeniu a stabilizácii situácii v Sýrii, ale aj v širšom regióne. Sýrske vládne vojská (s pomocou kontingentu ruských ozbrojených síl) sa v bojoch zocelili a dosiahli úspechy. Ovládajú už väčšinu územia štátu, čo priznávajú aj objektívne kruhy na Západe. 
 
USA sa však nechcú vzdať podpory protiasadovských síl, ktoré bez ich pomoci už nemajú potenciál na ďalšie vedenie bojov. Washington vydal mnoho protirečivých vyjadrení na adresu situácie a vývoja v Sýrii, ale nepodnikol nič, čo by napomohlo riešenie tohto nezvykle komplikovaného problému. Okrem toho USA už dvakrát podnikli útoky voči Sýrii z priestoru mimo nej. 
 
Priestor pre mierové riešenie vytvára tzv. astanský proces, ktorý garantujú Ruská federácia, Turecko a Irán, ale umiernená opozícia sa na jeho realizácii odmieta podieľať a za záväzný ho nepovažujú ani USA. Preferujú tzv. ženevský proces, ktorý však zatiaľ neviedol k hmatateľným výsledkom. 
 
Dôležitú úlohu hrajú v Sýrii Rusi aj Američania, ale ich vzťahy sa pre tento konflikt zhoršili ešte viac ako pri Ukrajine. Hrozí ešte väčšia eskalácia napätia medzi mocnosťami týkajúca sa Sýrie? 
 
V prvom rade treba zdôrazniť, že konanie USA a ich spojencov v sýrskej vojne je ďalším ohnivkom v reťazi porušovania medzinárodného práva, ktoré sa začalo v marci 1999 bombardovaním „malej“ Juhoslávie. Washington sa do Sýrie arogantne „nanominoval“ sám a nepovažoval za potrebné to s legitímnou vládou ani konzultovať. Je to typické správanie sa svetového žandára. 
 
Jeden zo zlomov v sýrskej vojne znamenal september 2013, keď sa ruskej diplomacii podarilo tým, že pružne využila výrok ministra zahraničných vecí USA Johna Kerryho, ktorý on neskôr charakterizoval vraj len ako rečnícku otázku o tom, že by bolo potrebné, aby sýrska vláda umožnila kontrolu zásob chemických látok (zbraní). 
 
V tom čase jastrabi z prezidentskej administratívy tlačili prezidenta Baracka Obamu k tomu, aby zaútočil na Sýriu ako trest za to, že vraj vládne jednotky použili chemické zbrane. Nakoniec k útoku nedošlo. Neboli ním nadšené ani vojenské a spravodajské kruhy. Ale po nástupe Donalda Trumpa, ako som už uviedol, USA dvakrát – bezohľadne pri flagrantnom porušení medzinárodného práva pod zámienkou potrestania Sýrie za nedokázané použitie chemických látok (zbraní) – zaútočili.
 
Nepatrím k tým, ktorí si myslia, že sýrska vojna prerastie do otvorenej a globálnej rusko-americkej konfrontácie. Hlavným zmyslom politiky Washingtonu v Sýrii (širšie na Blízkom východe a možno povedať, že aj vo všetkých ďalších regiónoch, kde zasahuje ako svetový žandár) je vytvárať chaos a rozširovať nestabilitu, ktorá oslabuje jeho súperov. V tomto prípade to je zamerané najmä na Rusko, ale má to dôsledky aj pre EÚ. Preto je zvláštne, že mnohé štáty Únie slepo nasledujú v tejto vojne USA alebo v lepšom prípade radšej o všetkom mlčia a nechávajú na vlastnú škodu ísť vývoj škodlivým smerom.
 
Dá sa táto situácia upokojiť?
 
Faktorom upokojovania situácie je Ruská federácia (RF), ktorá prišla v súlade s medzinárodným právom pomôcť vláde Asada v boji s terorizmom a nemá záujem na vyhrocovaní konfliktu. Zdôrazňuje potrebu politického riešenia krízy, v čom ju podporuje aj Čínska ľudová republika (ČĽR). 
 
Prerastenie tohto regionálneho konfliktu do väčšieho – nemusel by byť ihneď globálny, však nič nevyrieši. V súčasnosti rusko-americká konfrontácia v Sýrii bezprostredne nehrozí, ale jej nebezpečenstvo nemožno vylúčiť.
 
Znepokojenie vyvoláva najmä silnejúce agresívne konanie Izraela, o čom som už hovoril. Zdá sa, že cíti inú, silnejšiu podporu USA, ako to bolo v predchádzajúcich rokoch. Ináč povedané, USA zrejme začali vsádzať na Blízkom východe viac na Izrael, nehľadiac na riziká, ktoré sú s tým spojené. 
 
Čo si myslíte o reakcii Západu na chemický útok v meste Dúma, po ktorom USA, Francúzsko a Británia podnikli letecké útoky na sýrske základne, v ktorých boli aj Iránci, a spravili to bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN?
 
Ide vlastne o niekoľko okruhov problémov, ktoré sa prelínajú. Prvý je spojený s informačnou vojnou Západu ako súčasťou vojny v Sýrii, keď sa v rôznych prípadoch zverejňujú nepresné, neoverené a zavádzajúce údaje i rôzne dohady o situácii na bojiskách v nej, ktoré majú za cieľ šíriť dezinformácie. A do tohto repertoáru patrí aj manipulácia rôznych faktov v otázke porušovania medzinárodného práva v bojoch. 
 
Druhým okruhom je pesnička zo starej, obohranej platne washingtonskej propagandy o používaní chemických zbraní. Od čias fiaska výmyslu o chemických zbraniach, ktoré mal vlastniť Irak, sa v značnej časti sveta informácie o tomto fenoméne berú s nedôverou, ale západný hlavný mediálny prúd ho stále masívne využíva a kŕmi svet nechutnou stravou. Okrem toho o tejto téme uvádzajú veľké množstvo srdcervúcich údajov, ktoré sa však spravidla opierajú o dva smutne známe nespoľahlivé informačné zdroje – SOHR (Syrian Observatory for Human Rights, voľne preložené ako Sýrske stredisko pre sledovanie ľudských práv) a Biele prilby – a po čase sa spravidla ukážu ako zmanipulované. 
 
Tretím okruhom je cynizmus útočníkov – USA, Veľkej Británie a Francúzska. Ak by skutočne boli v bombardovaných objektoch zásoby chemických látok (zbraní), hrozilo by nebezpečenstvo ich úniku do ovzdušia, príp. zamorenie terénu. Malo by to oveľa horšie následky, ako bolo odsudzované, ale nedokázané použitie chemických látok (zbraní) vládnymi vojskami. Ani v tomto prípade sa nedá zbaviť zlého dojmu, že agresori vedeli, že tam nič nie je (vlastne ani nemôže byť) a tak na objekty „zaútočili“ nielen raketami, ale aj informáciami.
 
 
Štvrtým okruhom je, že výsledky útoku boli veľmi chabé. A opäť sa stretávame s dvomi hodnoteniami akcie. Ruské zdroje tvrdia, že 70 % vystrelených rakiet zničili. Americké zdroje tvrdia, že na 100 % zasiahli cieľ. Vojenskí odborníci vedia, že stopercentná účinnosť neexistuje nielen v technike, ale ani vo vojne. Tvrdiť, že niečo vyšlo na sto percent v takýchto prípadoch, znamená minimálne márnomyseľnosť, ale môžu to byť aj mrzkejšie veci.
 
Stačilo preto, aby sa mohlo mediálne vykrikovať „misia bola splnená“. Nielen slaboduchí stúpenci Washingtonu, ale aj mnohí politici uveria obrazu zásadového a úspešného Západu v krivom zrkadle týchto médií.
 
A tak sa Trump, Mayová a Macron po akcii mohli tešiť ako malé deti z novej hračky. Bolo by to skoro ako vo vulgárnom  žarte, keby však táto trojka nemala ambície riešiť problémy sveta a jeho politiky, morálky i bezpečnosti týmto spôsobom aj v iných prípadoch. 
 
Možno dodať ešte jeden aspekt. Po akcii sa aspoň trochu „vyprázdnili“ sklady rakiet najmä v USA. Cena jedného Tomahawku sa podľa rôznych zdrojov odhaduje od jedného do 1,4 milióna dolárov. Nahradenie vystrelených rakiet je teda injekciou pre vojenských výrobcov a tým aj pre posilnenie ekonomiky USA. Ďalšie výdavky vytvára aj logistika akcie, na ktorej sa podieľa veľa skrytých subjektov. Čo však v skutočnosti ekonomicky prinesú takéto akcie už také efektívne, ako s tým Trump vo svojej „grázelpolitike“ počíta, nemusí byť. 
 
Niektorí analytici tvrdia, že v tomto súboji už dávno nejde o Sýriu, ale o delenie si sfér vplyvu na Blízkom východe medzi mocnosťami. Vnímate to tak aj vy? 
 
Otázka delenia Sýrie, prípadne vplyvu na Blízkom východe je dnes populárna téma. Podľa mňa ide skôr o výmysel časti politikov, médií i akademikov ako o realitu. V každom prípade pomery na Blízkom východe však po skončení sýrskej krízy, o čom sme povedali, že nevieme, kedy k nemu dôjde, bude iná.
 
Zrejmé je, že pozícia USA na Blízkom východe sa oslabuje. Pozícia Ruska sa môže posilniť, ale ide zatiaľ skôr o politickú a morálnu dimenziu, lebo jeho ekonomická sila nie je taká, aby si mohlo dovoliť také výdavky na podporu spojencov ako USA. 
 
Čína sa zatiaľ na Blízkom východe príliš politicky ani ekonomicky neangažuje, možno vyčkáva na vhodnejší okamih začiatku zvyšovania svojho vplyvu. No a konanie Veľkej Británie a Francúzska na Blízkom východe vyvoláva skôr ironické úsmevy, než by prispelo k posilneniu ich pozície aj historicky pošramotenej povesti. 
 
Takže delenie sfér vplyvu nie je na programe dňa. Ide možno o výmysel z dielne washingtonských jastrabov, aby ich médiá a verejnosť podporovali v ich „projektoch“ a súhlasili s nárastom výdavkov na vojenské účely. 
 
Nebezpečenstvo rozpadu štátov po vojne vždy existuje a v tomto zmysle nie je úplne vylúčené ani v Sýrii. Išlo by však asi aj o začiatok procesu dominového efektu aj v okolitých štátoch a to je veľmi nebezpečné až výbušné. A dnes neexistuje šanca na také veľké mierové rokovania a zmluvy veľmocí, ako to poznáme z histórie, či už po prvej, alebo druhej svetovej vojne. 
 
V bojoch proti Islamskému štátu zohrali nemalú úlohu aj sýrski Kurdi, ktorí si v Turecku márne snažia vydobyť autonómiu či dokonca samostatnosť. Znamenal by koniec vojny v Sýrii väčšie šance pre Kurdov roztrúsených na územiach Sýrie, Iraku a Turecka na vytvorenie samostatného štátu alebo je niečo také nereálne v podmienkach Blízkeho východu, ako ho poznáme dnes? 
 
Vytvorenie kurdského štátu v súčasnej zložitej až neprehľadnej situácii na Blízkom východe reálne nie je možné. Po prvé bolo by nesmierne zložité určiť hranice nového štátu. Ide o mimoriadne komplikovaný fenomén Blízkeho východu, ktorý v súvislosti s vývojom sýrskej vojny získal novú dimenziu, keď sa kurdské sily zapojili do boja s Islamským štátom. Hlavným odporcom vytvorenia samostatného kurdského štátu je historicky Turecko, ktoré aj dnes hnutie spojené s týmto cieľom označuje za teroristické. Na území Sýrie a Iránu žije len menšia časť Kurdov.
 
V Iraku dnes už existuje de facto kurdská autonómia. Podľa niektorých názorov tento prvok môže prispieť aj k rozpadu Iraku (má to však aj iné, „väčšie“ príčiny), ktorý je nesmierne rozvrátený tým, čo tam nastalo po invázii USA a „koalície ochotných“. Okrem toho je veľmi zložitá situácia aj na mnohých miestach, kde nejaký čas pôsobil Islamský štát. Irak dnes veľmi potrebuje rekonštrukciu, ale otázka je, odkiaľ sa na to vezmú prostriedky. Voľby na konci minulého týždňa naznačili posilnenie pozícií radikálov a odklon od USA (Západu). 
 
V súčasnej situácii, keď sa pozícia USA, ktoré stále predstavujú jedinú superveľmoc v súčasnej svetovej politike, oslabuje nielen globálne, ale na Blízkom východe i inde aj regionálne, a multipolarita zatiaľ reálne nefunguje. Zopakujem to, čo som už povedal – je ťažké predstaviť si rokovania o vzniku nového štátu, v ktorom by mohlo žiť podľa rôznych odhadov zhruba 20 až 25 miliónov Kurdov. 
 
Zároveň treba zdôrazniť, že Washington síce podporuje boj Kurdov (Moskva sa v tejto otázke zdržiava komentárov), ale nemá žiadnu predstavu o celkovom riešení ich problému. Nemá však na tom ani nijaký záujem a Kurdov využíva len na chaotizáciu priestoru.
 
Akú úlohu zohrávajú v celom konflikte Izrael a Saudská Arábia, ktoré sa uplynulé roky, zdá sa, tak trochu zbližujú práve v sýrskom konflikte? 
 
Oba štáty patria k významným aktérom sýrskeho konfliktu, ktorých môžeme označiť za jeho regionálnych aktérov. Izrael a Saudskú Arábiu okrem napojenia na USA spája nepriateľstvo (až nenávisť) k Sýrii a jej vodcovi a irituje ich aj pomoc, ktorú Teherán poskytuje Damasku. Ak by však malo dôjsť k rozvoju spolupráce na tejto „osi“, objavia sa mnohé problémy, ktoré zatiaľ zakrýva to, že sa bojuje proti „spoločnému“ nepriateľovi, aj keď z rozdielnych dôvodov. Saudskej Arábii prekážajú na Sýrii i Iráne iné veci ako Izraelu. 
 
Toto spojenectvo je príliš účelové a povrchné a nemožno o ňom robiť ďalekosiahle závery. Otázka je, ako dlho tento zištný „podnik“ potrvá, ale aktuálne vidieť potenciál jeho ďalšieho rozvíjania v súvislosti s odstúpením USA od jadrovej dohody s Iránom. Tento krok USA a jeho následky pre celý Blízky východ sú však už asi témou na ďalší rozhovor.
 
- Reklama -