V týchto dňoch si pripomíname 25 rokov od rozdelenia spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale zároveň aj sté výročie vzniku spoločného štátu. Ako tieto dejinné udalosti vnímate?
Spôsob, akým sa cesty Slovákov a Čechov pred štvrťstoročím rozišli, je obdivuhodný a tak skoro neopakovateľný. Pre oba naše národy bol vznik spoločného štátu vyslobodením a de facto záchranou pred nacionálnou záhubou. Keby sa naši osvietení predkovia so zahraničnou podporou neboli pred sto rokmi spojilii do spoločného štátu, nebolo by dnes Slovensko, ale ani Česko. Veľmi silný a agilný nemecký element na českých územiach by Čechov vzhľadom na ich naturel asimiloval možno oveľa skôr ako ten uhorský nás. A keď sa Hitler dostal k moci, už by pravdepodobne nemusel anektovať Sudety, pretože celé Česko by bolo dávno súčasťou Treťej ríše.
Pre nás Slovákov bolo spojenie s Čechmi požehnaním. Pomerne zaostalé, agrárne Slovensko zo začiatku 20. storočia sa v spoločnom štáte veľmi rýchlo povznieslo. Sme nadaný národ a veľmi skoro sme sa vyrovnali na úroveň nášho „českého učiteľa”, v mnohých ohľadoch sme ho i predčili, čo naši českí spoluobčania ako „starší bratia“ nie vždy s radosťou pozorovali.
Koncom šesťdesiatych rokov neboli česko-slovenské vzájomné vzťahy vonkoncom ideálne a som osobne presvedčený, že ak by Brežnev tankami nazastavil Pražskú jar, separatistické tendencie by sa z oboch strán objavili oveľa skôr. Po okupácii a vyhlásení federácie len okupačný teror, dostredivá sila komunizmu a celkom určite strach slovenských národovcov pred možnou anexiou so ZSSR tieto tendencie na dvadsať rokov ultmili. V každom prípade som presvedčený, že 28. október bol základným medzníkom v histórii Slovenska a mal by byť preto štátnym sviatkom Slovenskej republiky.
Bolo zrejmé, že kompetenčné spory medzi našimi národmi boli po Novembri ´89 naozaj neúnosné a napätie sa stupňovalo. Bolo predsa len podľa vás slušné opýtať sa v takej závažnej otázke občanov oboch krajín na ich názor na rozdelenie v referende?
Slušné by to bolo. Ale bolo by to krajne nerozumné. Komunizmom zblbnuté rodinne premiešané obyvateľstvo, ktoré sa tradične bojí všetkého nového, by rozdelenie spoločneho štátu nikdy neodsúhlasilo. Strach z neistoty by mu to nikdy nedovolil. Kompetenčné spory nevznikli až po Novembri ´89. Existovali už za prvej republiky a počas komunistickej nadvlády neustále rástli, len ochranné krídla „matky strany“ a jej „zobák“ dokázali ukázať „národným“ kuriatkam ten „správny“ smer.
Ja sám som nebol fanúšik rozdelenia republiky, lebo som si myslel, že taký malý štát, ako bolo Československo so svojimi sotva 15 miliónmi obyvateľov, by sa nemalo dobrovoľne oslabovať. Dnes viem, ako som sa vtedy mýlil. V podmienkach demokracie kompetenčné spory mohli nadobudnúť a určite by aj nadobudli fatálne rozmery. O nevyhnutnej privatizácii nechcem ani len rozmýšľať, ale veď by stačilo, keby vtedy „pražské kampeličky“ obrali zopár Slovákov o ich vklady alebo by košický BMG Invest ožobračil českých dôchodcov, okradnúc ich o všetky našetrené peniaze, mohla byť rieka Morava hranicou, kde by na každej strane boli guľometné hniezda namierené na seba. A potom by už len stačilo, aby nejaký známy Slovák dostal na Karlovom moste ´do držky´ alebo nejakú populárnu českú kapelu by v Bratislave nejakí opilci na námestí nakopali do riti a mali by sme tu Juhosláviu.
Bol náš rozvod, hoci bez referenda, naozaj jediným riešením?
Našťastie, českí politici sa chceli zbaviť „slovenské přítěže“ a tí naši to včas pochopili. Rozdelili sme sa v pomere 2:1. Vraj. Figu borovú! Dnes je škoda o tom hovoriť, ale z našej strany sme na rozdelenie poslali v mnohých prípadoch hlupákov, ktorí sa nechali opiť rožkom alebo podplatiť. V Prahe celá, desťročiami vybudovaná, československa administratíva len vymenila hlavičkové papiere z „československých“ na „české“ a na druhý deň veselo pokračovali vo svojej práci. Česi si privlastnili spoločnú zástavu.
My sme tu na Slovensku museli vybudovať všetko od piky. Slovenský národný poklad a slovenské zlato boli v Prahe a novovzniknutá Národná banka Slovenska mala v trezore len 25 miliónov mariek. Všetci dookola si mysleli, že do konca roku 1993 Slovensko vyhlási bankrot. Ako veľmi sa všetci mýlili! Chválabohu. Dnes je „československý rozvod“ obdivuhodnou kapitolou v politologických učebniciach celého sveta a Slovensko si užíva medzinárodný rešpekt.
Andy Hryc v samotke väznice v Leopoldove, kde sedel tri mesiace jeho otec. Zdroj: FB Andyho Hryca
Zažili ste Vladimíra Mečiara po jeho vstupe do politiky doslova zblízka. V jeho začiatkoch ste ho dokonca aktívne podporovali. Prečo?
Pamätám si na ten deň, keď Dubček priviedol do VPN pána v čiernom kabáte, ktorého okraje lemoval taký zamat tej istej farby. Nikto nevedel, kto to je, ale mal to najlepšie odporúčanie. Kto mohol vtedy vedieť, že naivný Dubček so sebou priviedol agenta ŠtB, ktorý bol na neho nasadený. Ten chlap mal nezvyčajnú charizmu a budil dojem dobre informovaného, rozhľadeného a šikovného človeka. Naleteli sme mu všetci.
Vo vláde „národného porozumenia“ sa stal ministrom vnútra za VPN. Na začiatku predvolebnej kampane 1990 ešte stále zopár hercov sprevádzalo kandidátov VPN na predvolebné mítingy. Mne pridelili skupinu kandidátov, ktorých viedol Michal Kováč. Tento 59-ročný ekonóm so svojím východniarskym prízvukom mi nepripadal dostatočne atraktívny, nebol veľmi aktívny, počas výjazdov pôsobil ospalo a jeho rétorické schopnosti vonkoncom nekorešpondovali s legendou o jeho bankárskej minulosti. A tak som po asi troch výjazdoch požiadal, aby ma pridelili k niekomu inému.
Ako vám vtedy vyhoveli?
Nasledujúci deň som dostal pokyn čakať na parkovisku ministerstva vnútra na Martanovičovej ulici (dnes Pribinova) na ministra Mečiara. Odstavil som svoj Ford Escort (na vtedajšie pomery Ferrari) na ministerskom parkovisku a prestúpil som do ministrovej Tarty 613.
Tam už netrpezlivo čakal on, o sedem rokov starší sympaťák a dva fascikle o okrese Prievidza. Auto sa pohlo a po našom krátkom rozhovore na úvod sme sa zahĺbili do tých fasciklov. Mečiar do jedného a ja do druhého. Niekde medzi Trnavou a Nitrou sme si fascikle vymenili. Bolo to zaujímavé čítanie. Jeden fascikel o Prievidzi a druhý o okrese Prievidza. Prehľadne spracovaný stručný štatistický sumár informácií, z ktorých si pozorný čitateľ okamžite urobil obraz o sučasnej situácii v regióne.
Aké to malo pokračovanie?
Športová hala v Prievidzi bola narvaná na prasknutie. Vošli sme dnu a hala skandovala: „Andy, Andy.“ Zobral som do ruky mikrofón, poďakoval som za prijatie a vysvetlil som prítomným, že nie ja som ten kandidát, predstavil som im nového ministra vnútra za VPN JUDr. Vladimíra Mečiara a odovzdal som mu mikrofón. Potom hovoril on. Hodinu a pol chŕlil na šokovaných a očarených Prievidžanov informácie, ktoré sme sa cestou dozvedeli z fasciklov v aute. A informácie dopĺňal číslami, množstvom čísiel.
Ja, blbec som si vtedy myslel, že si ich zapamätal z prečítaného a omdlieval som od obdivu. To bola „iná trieda“ ako Kováč. Absolvoval som s ministrom zopár takýchto mítingov. On sa zapáčil mne a ja jemu. Zo začiatku sa ku mne správal ako rovný k rovnému, po istom čase sa však začal ku mne správať direktívne ako k svojmu podriadenému. To mi, pochopiteľne, nešlo pod nos, lebo husi sme spolu nepásli.
V tom čase sa na VPN objavila kópia filmu francúzskeho režiséra gréckeho pôvodu Costu Gavrasa Priznanie o životnej tragédii generálneho tajomníka UV KSČ Rudolfa Slánského, ktorého majstrovsky zahral Yves Montagne. Veľmi drsný film o praktikách ŠtB v päťdesiatych rokoch. Okamžite som sa chytil príležitosti, „opustil“ som Mečiara a začal som až do volieb organizovať premietanie Priznania v amfiteátroch po všetkých okresoch Slovenska spojené s predstavovaním všetkých miestnych kandidátov VPN. Mečiarovi ľudia mi ešte niekoľkokrát zavolali, ale ja som mal už iný záujem. Vtedy som ho „opustil“ prvý raz. Na to zvyknutý nebol. Voľby sme s drtivou prevahou vyhrali.
Vladimír Mečiar Zdroj: TASR
Čo sa dialo vo VPN potom?
Po voľbách sa situácia vo VPN skomplikovala, začalo sa prejavovať pravidlo, že revolúcia požiera svoje deti. Fedor Gál s Petrom Zajacom odstavili Budaja a z budovy VPN, z „Mozartoveho domu“ organizáciou každotýždenných ministerských klubov chceli stranícky riadiť rezorty, ktoré viedli nominanti VPN, bez akejkoľvek formálnej i praktickej politickej zodpovednosti, a to sa nám mnohým nepáčilo.
Mečiar sa chytil príležitosti, zvolal nás – nespokojných vépeenkárov do zasadačky starostu Ružinova Olejára a vzniklo HZDS. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď ma Mečiar vytiahol z tej zasadačky do kancelárie starostu a požiadal ma, aby som zavolal Budajovi a prehovoril ho, aby sa k nám pridal. Zavolal som mu, ale Budaj odmietol. Dal som slúchadlo Mečiarovi a len on, Budaj a ja vieme, čo všetko mu nasľuboval na revanš za Budajovu podporu HZDS. Budaj ho prvý prekukol a odmietol. Ale HZDS bolo na svete aj bez neho.
Ján Budaj Zdroj: TASR
Kedy nastal zlom a povedali ste si, že s týmto človekom už nie? Tiež ste sa vyjadrili, že s Mečiarom ste okrem iného skončili aj preto, lebo za ním chodili mafiáni, pašeráci a veksláci. Toto bol vtedy jediný dôvod? Veď aj mnohí súčasní politici majú podobné kontakty…
Ja som bol celý život individualista. Už v Novembri ´89 mi bolo jasné, že odídem z divadla. Paradoxne, mám rád tímovú prácu, ale len vtedy, keď ju riadim. A s výnimkou režisérov sa nerád podriaďujem autoritám. Mečiar je alfa samec – autoritatívny typ, ktorý neznáša odpor. I keď som bol v tom čase presvedčený, že Slovensko po prevrate potrebuje osvietenecký absolutizmus, začal som tušiť, že Mečiar tým mesiášom nebude.
Som Bratislavčan, poznal som tu v tom čase skoro každého a tak, keď sa okolo neho začali grupovať rôzni ľudia, s ktorými som nechcel mať nič spoločné a chcel som na jedného z nich upozorniť, dostal som lekciu, ktorá mi otvorila oči. Pragmatizmus a bezohľadnosť najhrubšieho zrna nekorešpondovali s výchovou, ktorú som dostal doma. Opustil som Mečiara druhý raz a navždy.
Nedávno ste sa v jednom rozhovore vyjadrili, že keby ste boli zostali s Mečiarom, tak ste mohli privatizovať VSŽ v Košiciach. Ako ste to mysleli? To naozaj vtedy stačila absolútna lojalita, aby sa jemu blízku ľudia dostali k majetkom?
Myslel som to, prirodzene, symbolicky. Veď sa len pozrite na zoznam slovenských privatizérov. Najmä tých, čo sprivatizované podniky nechali skrachovať, stroje, zariadenia, budovy a pozemky rozpredali. To boli všetko tí jeho pochlebovači, HZDS-áci, ktorým Fond národného majetku oproti „kick backu“ pre HZDS rozdal miliardové hodnoty.
Alexander Rezeš nebol žiadna „univerzitná knižnica“, bol to poslušný vykonávateľ vôle „jeho nedotknuteľnosti“. Mečiar sa vedel svojim ľuďom zavďačiť. Ale vyžadoval za svoju „veľkorysosť“ absolútnu poslušnosť. Na to ale treba povahu. Účel svätí prostriedky. Ja som chcel vždy pokojne spávať. A na pokojný spánok treba mať čisté svedomie. Keby som ostal v štruktúrach HZDS, čo som nepochybne ako „zakladajúci člen“ mohol, mal by som sa dnes finančne určite oveľa lepšie. Ale či by som mohol pokojne spávať? Nie som si istý.
V čase parného valca zo Zlatej Idky a po Noci dlhých nožov ste sa ako jeden z mála rozhodli vyjadriť svoj nesúhlas s metódami vládnutia Mečiara založením Žurnálu Rádia Twist. Vtedy, v roku 1995 okrem Sme a Domina Fórum, to bolo jediné médium, kde sa veci pomenovali otvorene a pravdivo. Ako si spomínate na to obdobie?
Bola to doba veľmi hektická. Slovensko sa rútilo pod Mečiarovým vedením do medzinárodnej izolácie. Mal som precestovaný celý svet a nechcel som už žiť v odlúčení, na periférii svetového záujmu s komplexom menejcennosti, ktorý nám roky vtláčal do hláv komunistický režim. Môj podpis svietil na zakladajúcej listine HZDS a ja som mal výčitky svedomia.
Preto som sa rozhodol orientovať Twist do opozície voči vláde, s ktorou túto krajinu nečakalo nič dobré. Okrem Žurnálu Rádia Twist, pre ktorý mávala vláda počas svojho rokovania o dvanástej pauzu, som sústredil v Twiste všetkých humoristov, ktorých vtedy vyhodili z verejnoprávnych médií. Satinský, Filip, Radič, Piško, Skrúcaný, Tlučková, Noga, Andrássy, Vacvalová. V Twiste každý boží deň podrývali autoritu „pána božského“ a pripravovali tak pôdu na najbližšie parlamentné voľby. Jednoduché to nebolo. Oni pracovali a ja som ich chránil. Dostával som za nich buchnáty po chrbte.
Malo toto všetko na rádio v tom čase nejaký negatívny ekonomický dosah?
Malo. Inzerenti sa báli prezentovať v Twiste. Mali sme neustále finančné problémy. Vydierali nás telekomunikácie, ktoré boli v rukách vlády, vypínali nám vysielače, robili nám zle, kde sa dalo. Dostával som množstvo výhražných anonymných listov, nachádzal som mŕtve čierne mačky pred vchodom do môjho domu, mnohí ľudia si predo mnou na ulici odpľuvali. Odpočúvali môj telefón, sledovali moje auto, zastrašovali ma, ako sa dalo.
V tom čase som chodil ozbrojený, bez pištole za pásom som nešiel ani smeti vyhodiť. Toto všetko ustalo po voľbách v roku 1998. Nik nám však nepoďakoval, nik nám nepomohol a nik nám nič nedal. Ostali nám len finančné problémy z minulosti… A tie nás napokon dobehli i „predbehli“
.
Andy Hryc Zdroj: TASR
Prenesme sa ale do súčasnosti. Ako vnímate súčasnú slovenskú politiku? Slúži ešte aspoň sčasti občanovi?
Vy poznáte nejakú krajinu, kde politika slúži občanovi? Ja nie. Politika je „pánske huncútstvo“. Všade. V Rusku, ako aj v USA, v Rakúsku či v Argentíne. Všetko je len otázka morálky, demokracie, slobody, sebadisciplíny, kultúry a kontroly. Nevyrovnali sme sa so zločinmi komunizmu. Naleteli sme na tú sprostosť, že „nie sme ako oni“. Chyba. Mali sme byť presne „ako oni“. Minimálne v justícii. Po zrušení článku 4 o vedúcej úlohe KSČ sme mali okamžite „poslať do výroby“ všetkých komunistických sudcov a prokurátorov. Komunistická strana mala byť zakázaná rovnako ako aj jej symboly.
A vlastizradca Biľak mal ešte dnes visieť na Námestí SNP ako výstraha všetkým, ktorí by ho chceli akýmkoľvek spôsobom nasledovať. Spoza plota ukradnutej vily pod Slavínom sa nám donedávna beztrestne posmieval užívajúc si svoj mimoriadny dôchodok. Teraz nepotrestaný sníva svoj komunistický sen na cintoríne asi desať metrov od hrobu svojej obete Alexandra Dubčeka. Eštebáci si podelili československý majetok – a že ho bolo dosť. Ich deti sú dnes „úctyhodní podnikatelia“ – smotánka, neustále popularizovaná v médiach všetkého druhu, a vy sa ma pýtate, ako vnímam súčasnú slovenskú politiku? Ako politiku, ktorej chýba elementárna morálka.
Vidíme na Slovensku v súčasnosti politickú alternatívu voči súčasnej vládnej moci?
Alternatíva v demokracii existuje vždy. Na to sú voľby. Mali by byť povinné. Takzvaná mlčiaca väčšina, ktorá nechodí voliť, je zodpovedná za úroveň politiky v štáte. To je všeobecné pravidlo. Inými slovami, každý národ má takú vládu, akú si zaslúži.
Samostatnou kapitolou sú dnes médiá. Väčšina z nich sa dostala do vlastníctva finančných oligarchov, verejnoprávne sú zasa v područí vládnej moci. Je to v poriadku?
V privátnych médiách sme sa veľmi rýchlo vyrovnali svetovému štandardu. Ako všetko dookola aj naše verejnoprávne média sú spolitizované, lebo to právny systém tohto štátu dovoľuje. Keď je spolitizované súdnictvo, prečo by nemali byť spolitizované verejnoprávne médiá. V tomto postkomunizme bude, žiaľ, ešte dlhé roky stranícka knižka viac ako diplom.
Ako sa pozeráte do budúcnosti? Európa sa borí s náporom utečencov, Európska únia hľadá svoju tvár a čoraz viac sa prejavuje dominancia Nemecka a Francúzska. Napriek tomu, je to naša jediná cesta? NATO, EÚ a eurozóna?
Áno. Treba si uvedomiť, že Slovensko má len niečo cez päť miliónov obyvateľov. Tak ako Madrid alebo Petrohrad. Nemáme inú možnosť. NATO, EÚ a eurozóna sú jedinou zárukou našej existencie bezpečnosti a stability. Postkoloniálne európske štáty sa boria s náporom utečencov. Je to logický výsledok vyše dvestoročného drancovania kolónií. Myslím, že my sa nemusíme tohto náporu báť. Veď tí utečenci len nasledujú svojich príbuzných, ktorých si tam kolonialisti pred rokmi doviezli ako lacnú pracovnú silu. Tí u nás nie sú. Som však presvedčený, že o pár rokov budeme svedkami exodu „bielych“ migrantov z Francúzska, Belgicka, Holandska či Británie k nám na Slovensko. Teda tých, ktorí na to budú mať.
Čo by sa v našej spoločnosti malo podľa vás zásadne zmeniť, aby politici konečne začali slúžiť občanom, voličom a aby to nebolo naopak?
Vedomie voličov. Obávam sa však, že toto nám nehrozí. Sústredená sila konzumnej spoločnosti, úpadku kultúry, mravov a vzdelania to nedovolí.
- Reklama -
