Neobávate sa, že väčšinové prehlasovanie v prípade povinných kvót pre prerozdeľovanie migrantov nebude ojedinelá vec, ale že sa stane v Európskej únii bežným nástrojom veľkých krajín, ako chrániť svoje národné záujmy?
Samozrejme. Tieto obavy ale nie sú ničím novým, hovorilo sa o nich už dávno pred podpisom Lisabonskej zmluvy v roku 2009. Eurooptimisti sa vtedy vysmievali kritikom, že ich obavy sú neopodstatnené. Spomeňme na pamätný klip Zuzany Roithovej. Teraz všetci vidíme dôsledky tej neuveriteľnej naivity a dôverčivosti.
Brusel a veľké krajiny teraz chcú zaviesť nejaký stály redistribučný mechanizmus. Sme opäť proti, ale môžeme byť zase prehlasovaní väčšinou. Nemali by sme sa potom už naozaj začať brániť?
Samozrejme, že áno. Lenže to by naši politici museli mať vec zvanú chrbticu.
Keď sme pri prerozdeľovacom mechanizme, už ten samotný termín odhaľuje pokrytectvo európskych politikov a úradníkov. Podsúva sa nám, že imigrácia je vlastne požehnanie, že všetci imigranti sú mierumilovní ľudia, ktorí chcú pracovať a študovať, že vyrieši európsku demografickú krízu, a tak ďalej. Keby politici a úradníci tomuto všetkému verili, o imigrantov by sa doslova bili. A, predovšetkým, by nepoužívali termín kríza.
Čo hovoríte na to, že francúzsky prezident Hollande a nemecká kancelárka Merkelová vyhlásili, že v tejto krízovej situácii treba ešte viac Európy, to znamená viac rozhodovania v Bruseli ako v národných vládach? Má zmysel, keď Európska únia zjavne v otázke imigrácie zlyhala, nebola a dodnes nie je schopná ochrániť Schengen, že jej budú štáty dávať ešte väčšie právomoci, teda vzdávať sa možno ďalšej časti svojej suverenity?
Všimli ste si, že čím viac sa kúzelné zaklínadlo “viac Európy” používa, tým viac problémov Európu sužuje? Nedávno som narazil na túto veľmi presnú formuláciu od novinárky Lenky Zlámalovej. Sám to neviem povedať lepšie:
Nemci chcú, alebo donedávna chceli, Európu spoločných (rozumej nemeckých) pravidiel. Francúzi chcú skutočnú politickú a hospodársku úniu s prerozdeľovaním a silnou centrálnou mocou. Samozrejme, spravovanú francúzskymi diplomatmi, ktorí sú v ovládaní inštitúcií podstatne dynamickejší a šikovnejší než Nemci. Takže keď nemecká kancelárka a francúzsky prezident bok po boku v Európskom parlamente hovoria o potrebe “viac Európy”, každý má na mysli niečo iné.
Miliardy Grécku, ktoré Brusel dával na ochranu vonkajšej hranice Schengenu, účel zjavne nesplnili. Teraz Európska únia sľubuje peniaze a ďalšie výhody Turecku, aby zadržalo utečencov na svojom území. Neskončí sa to rovnako?
Čím je motivované Turecko? Obyčajní Turci by privítali bezvízový styk, aby sa mohli ľahšie v Európe usadzovať. Otázka je, či Európa viac potrebuje Turkov, alebo Turci viac potrebujú Európu. Ale dobre, s tureckou imigráciou je v Európe oveľa menej problémov ako s imigrantmi z iných islamských krajín.
Znepokojujúci je však vývoj tureckej politiky, najmä v podaní prezidenta Erdogana. To nie je žiadny umiernený politik a jeho islamistická strana nie je žiadna obdoba kresťanských demokratov v moslimskom prostredí, ako sa občas veľmi mylne tvrdí. Erdogan je expanzionista, ktorý sníva o obnovení Osmanskej ríše a týmto snom sa príliš netají. Okrem toho Erdogan je bigotný moslim, ktorý sa od predstaviteľov Islamského štátu líši iba kravatou a uhladenejším vystupovaním.
Turecko využíva situáciu, že ho EÚ potrebuje, a kladie si podmienky. Či už je to prijatie ďalších dvoch stoviek tisíc utečencov, zjednodušenie vízového styku, štatút bezpečnej krajiny a pokračovanie rozhovorov o vstupe do EÚ. Ale napríklad český exminister zahraničia Karel Schwarzenberg nepovažuje Turecko za bezpečnú krajinu. Aký je váš názor?
Štatút bezpečnej krajiny znamená, že v nej nedochádza k systematickému prenasledovaniu menšín a politických protivníkov. Prichádzajúcim z tejto krajiny je potom automaticky odmietnutý azyl bez ďalšieho skúmania. Keď budete v Nemecku žiadať o azyl, vôbec sa s vami nebudú baviť, pretože Česko má štatút bezpečnej krajiny. Tento štatút je nutnou podmienkou na vstup do EÚ. Či by Turecko malo mať tento štatút, je otázka, avšak je zrejmé, že prípadné členstvo tejto krajiny v EÚ by zásadne zmenilo rovnováhu síl v Bruseli. Turecko by sa okamžite stalo európskou veľmocou na úrovni Nemecka alebo Francúzska. Zásadne by to ovplyvnilo všetko, od dotačnej politiky až po zahraničnú politiku.
Aké dôsledky môže mať imigračná vlna na Európu? Proti takej obrovskej vlne utečencov nie je predsa len verejnosť v Česku, Maďarsku, Slovensku, Nemecku, ale aj v ďalších krajinách – vo Francúzsku, Rakúsku, ale aj v tom často spomínanom Nemecku. Bude ten rozpor medzi činmi európskych politikov a bruselských úradníkov a verejnosťou v členských krajinách mať zásadný vplyv na budúcnosť Európskej únie?
Masívna imigračná vlna by teoreticky nemusela byť problémom, keby išlo o imigrantov zvyknutých na západný spôsob života. Ameriku napokon vybudovali imigranti. Lenže tu dochádza k stretu kultúr. Imigranti z moslimských krajín majú zriedkakedy použiteľné vzdelanie, ale sú vychovaní v presvedčení, že ako moslimovia sú nadradení neveriacim podľuďom. Tu je veľký problém, tým skôr, že západné skúsenosti ukazujú, že tento problém v druhej a tretej generácii imigrantov ešte narastá.
Nemám rád škatuľkovanie. Existujú, samozrejme, moslimovia, ktorí sú tolerantní, civilizovaní ľudia. Možno ich je dokonca veľa. Ale skúste sa vydať do ktorejkoľvek moslimskej komunity kdekoľvek v západnej Európe a pýtať sa na názory miestnych obyvateľov na Izrael a Židov.
Dosť často sa pohybujem na londýnskej Edgware Road a v okolí. Pokiaľ ju nepoznáte, predstavte si pražskú Vinohradskú triedu plnú arabských obchodíkov a reštaurácií, jeden podnik vedľa druhého. Miestni evidentne pracujú, ekonomickú pasivitu im nemôžeme vytknúť. Lokalita nie je nebezpečná z hľadiska všeobecnej kriminality a to ani v noci. Avšak tento pokoj je iba zdanlivý. Stačí si všimnúť letáčiky, ktoré sa na tejto ulici rozdávajú, samolepky s politickými heslami, ktoré sa tam vyskytujú a ďalšie drobné detaily. Tieto detaily vypovedajú, že zdanlivo pokojná komunita je presýtená nenávisťou a xenofóbiou.
Bola to práve stanica metra Edgware Road, kde v júli 2005 explodovala jedna z teroristických náloží, ktoré v ten deň zabili celkovo 52 osôb. Odvtedy sa podobný útok neopakoval, ale zrejme len vďaka masívnemu a nepretržitému nasadeniu londýnskej polície. Tá musí mať s tamojšou extrémistickou menšinou veľa práce. Britské médiá sú tiež plné dojemných správ o mladistvých Britoch, ktorí sa pridali k Islamskému štátu. Títo Briti sú, samozrejme, pôvodom z “umiernených” moslimských rodín. Rodičia mladých džihádistov ronia krokodílie slzy, ale boli to oni, ktorí vychovali svoje deti k fanatizmu.
Čo to znamená pre Česko? Ak je ešte šanca zachovať Vinohradskú triedu v rukách Čechov, prípadne Slovákov, Židov, Vietnamcov, Ukrajincov a ďalších bezproblémových menšín, mali by sme ju využiť. Pretože ak niekto berie Korán naozaj vážne, musí nás nutne nenávidieť. Židov i kresťanov. A ak si myslíte, že ako ateistov sa vás to netýka, veľký omyl: pre veriaceho moslima ste ešte horší podčlověk ako Žid. Islam je náboženstvo, ktoré je na xenofóbii postavené. Xenofóbia je riadiacim princípom, ktorý je jednoznačne a opakovane zdôrazňovaný v Koráne aj v hadíthoch (krátkych príbehoch o činoch Mohameda). Islam je čo do miery nenávisti obdobou boľševického komunizmu. Toto tvrdenie nepochádza z hlavy nejakého fanatika, ale jedného z najuznávanejších historikov súčasnosti. Týmto historikom je profesor Niall Ferguson, ktorého početné knihy vyšli aj po česky. Ferguson nedávno vyhlásil, že “radikálny islam je ideologická epidémia našej doby, podobne ako boľševizmus bol ideologickou epidémiou pred sto rokmi”.
Profesor Ferguson hovorí o “úplnej abdikácii zodpovednosti” európskych lídrov a pripomína, že Európa nikdy neinvestovala do svojej obrany tak málo ako dnes. V závere článku nazvaného Degenerácia Európy si kladie otázku: Je dnešná Európa lepšie vybavená, aby vydržala nový ideologický mor islamského extrémizmu a všetko, čo vyvolá, vrátane nevyhnutnej populistickej reakcie? Na túto otázku si vzápätí odpovedá záporne.
Zdá sa, že Merkelovej slogan Zvládneme to už nefunguje ani v Nemecku. Podarí sa nemeckej kancelárke presvedčiť Nemcov, že prijať utečencov je nielen morálnou povinnosťou, ale že je to pre Nemecko aj výhodné?
Odkiaľ sa vlastne berie presvedčenie, že Európa má automatickú povinnosť prijímať každého, kto sa cíti byť v ktorejkoľvek krajine sveta utláčaný? Podľa tejto logiky by Európa mohla prijať miliardu ľudí a stále by to ešte nebolo dosť.
Chápem, že mnoho ľudí je bez vlastnej viny postihnutých vojnou. Ale to, čo vidíme, sú z veľkej časti dobre živení svalovci, ktorí do Európy prichádzajú ako kolonisti, nie ako utečenci. Keď okamžite nedostanú, čo chcú, sú nepríjemní a agresívni. Niekto ich ospravedlňuje vojnovými útrapami. Ale, preboha, utečenci v druhej svetovej vojne zažili horšie veci a nikdy sa nesprávali ako zver.
Pokiaľ ide o morálnu zodpovednosť: počúvame o nej fúry gýčovito vznešených rečí. Do čerta s týmto citovým vydieraním. Akú zodpovednosť cítime k vlastným deťom, ktoré budú raz žiť na kontinente pripomínajúcom jedno veľké pásmo Gazy? Čo si o nás naši potomkovia raz pomyslia? Že sme boli pekné bábovky, keď sme sa vzdali bez odporu.
Vidíte vy osobne v príchode migrantov zo Sýrie, Iraku, severu Afriky, Pakistanu, Afganistanu a ďalších krajín nejaký prínos pre Európu?
Predovšetkým je potrebné vzdať sa všetkých nádejí, že by ich pracovná sila mohla oživiť stagnujúcu ekonomiku. Všetky tieto krajiny boli chudobné už pred začiatkom konfliktov. Boli chudobné preto, že im chýbal ľudský kapitál. Prečo? Pretože neznášanlivosť a xenofóbia, ktoré sú v týchto krajinách zakorenené, už dávno vyhnali najschopnejších ľudí do cudziny. Vezmime si ako príklad Sýriu. Pred rokom 1946, keď krajinu riadila francúzska koloniálna správa, bol v Sýrii mier a jednotlivé náboženské a etnické skupiny žili vedľa seba – pretože Francúzi vynucovali toleranciu nevyberanými prostriedkami. O pomeroch v koloniálnej Sýrii v roku 1936 vypovedá cestopis Agathy Christie, ktorá v tejto krajine žila so svojím manželom, archeológom. Dnes by túto krajinu nespoznala. (viac TU)
Okamžite po získaní nezávislosti však nasledovali perzekúcie menšín, v prvom rade Židov, ale nielen ich. Teraz podľa odhadov žije v zahraničí 8 až 15 miliónov osôb sýrskeho pôvodu, z toho 175- až 200-tisíc Židov. V samotnej Sýrii podľa posledných údajov z decembra 2014 prežívalo len 17 Židov. Toľko k sýrskej tolerancii.
A, bohužiaľ, Francúzsko dnes už nie je schopné vynútiť si toleranciu ani na vlastnom území.
Nenapĺňajú sa už teraz obavy, že s príchodom imigrantov sa zvýši kriminalita ako napríklad vo Švédsku, keď vidíme správanie niektorých imigrantov v utečeneckých táboroch hlavne v Nemecku? Alebo je to len tým, že žijú v nevyhovujúcich podmienkach, pretože Nemecko už nemá dostatočné kapacity, musí zabavovať telocvične a ďalšie priestory, aby ich mohlo ubytovať?
Československí emigranti po roku 1948 alebo 1968 tiež nežili práve v komforte. Žiadne informácie, že by sa vtedy dopúšťali násilia, neboli zaznamenané. Úplne iná civilizácia.
Ako sa môže vlna migrantov smerujúcich do Európy premietnuť na politickej scéne v jednotlivých krajinách? Už sa ukazuje, že v mnohých krajinách získavajú väčšiu podporu nacionalistické a extrémistické strany. Zmení táto vlna migrácie politickú mapu Európy?
Čo zatiaľ vidíme, nie je žiadny skutočný extrémizmus. Časť médií by si rada zgustla na nejakej neonacistickej strane, ale žiadna senzácia sa nekoná, okrem jednej úplne bezvýznamnej straničky v Nemecku, nič také v Európe neexistuje. Britská UKIP má aj členov arabského alebo pakistanského pôvodu a nie je etnicky profilovaná. Švédskym demokratom sa vyčítajú neonacistické korene, ale v skutočnosti len chcú nižšie imigračné kvóty, žiadne etnické čistky. (Skutočné nacistické korene má skôr švédska vládnuca sociálna demokracia.) Tak by sme mohli pokračovať. Radikálna pravica je falošný strašiak. Neonacizmus však predsa len hrozí, ale odinakiaľ, než odkiaľ sa všeobecne očakáva. Neslávne preslávený jeruzalemský mufti Al-Husajní povedal v rozhovore s Hitlerom v roku 1941, že “máme spoločných nepriateľov, Židov, Angličanov a komunistov”. Ak sa nacizmus v Európe opäť presadí, bude to skôr na strane radikálneho islamu než proti nemu.
Mimochodom, stojí za zmienku, prečo islam nachádza toľko zástancov medzi radikálnymi ľavičiarmi: “Islamisti a ľavičiari veria, že majú spoločného nepriateľa. Ich zásadou je: nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ.” Týmto nepriateľom sú USA, Veľká Británia a Izrael, konštatoval v roku 2007 iný vynikajúci znalec islamského extrémizmu, Daniel Pipes. Skupina nepriateľov sa mierne obmenila, Spojené štáty prevzali štafetu od komunistov.
Spoločná nenávisť voči slobode, demokracii a všetkému, čo Británia, Amerika a Židia symbolizujú, je dôvodom, prečo ľavičiari tak hystericky obhajujú všetko islamské a prečo tak pružne a ochotne ospravedlňujú všetky ukrutnosti, ktorých sa moslimovia dopúšťajú. Ideálom radikálnych ľavičiarov, červených i hnedých, je všemocný totalitný štát. To isté je zároveň ideál radikálnych moslimov. Boľševizmus, nacizmus aj radikálny islam sú ideológiami absolútnej štátnej moci. Rozdiely, ktoré medzi týmito ideológiami sú, majú iba folklórny ráz.
Toto zároveň vysvetľuje, prečo sa toľko ľavicových intelektuálov snaží krkolomne vysvetľovať, že Islamský štát vlastne nie je vôbec islamský. Jeho počínanie je totiž také odporné, že je to príliš aj na niekdajších obhajcov Pol Potovej genocídy v Kambodži. Dokonca ani Noam Chomsky sa nezastáva Islamského štátu!
Kritici migrácie varujú pred islamizáciou Európy. Vnímate tiež túto hrozbu?
V roku 1910 sa v Európe diskutovalo o ľavicovom anarchizme. Prevládal názor, že anarchistické atentáty sú činy malého počtu vyšinutých jedincov. Tiež sa všeobecne verilo, že vtedajšie socialistické hnutie sa podarí veľmi dobre integrovať do systému parlamentnej demokracie. O desať rokov neskôr sa ukázalo, že radikálni socialisti ovládli najväčšiu európsku krajinu a sú na vzostupe. Po ďalších tridsiatich rokoch a ďalšej svetovej vojne radikálny socializmus (čiže komunizmus či boľševizmus) ovládal východnú polovicu Európy, veľkú časť Ázie a mal atómové zbrane. Len vďaka súhre šťastných náhod tieto zbrane neboli použité.
Zatiaľ je ešte šanca zabrániť v blízkej budúcnosti podobnému vývoju, ale najprv je potrebné uvedomiť si, čo je skutočný problém a čo len zdanlivý.
