Vydierač Erdogan dobre vie, že Európu vedú hlupáci a zbabelci, takže môže riskovať. Analytik Visingr už však tuší zásadné zmeny

7. 11. 2019 0:01

ROZHOVOR „O akúkoľvek dohodu s ním by som sa preto nesnažil, keďže pri vydieraní zo zásady platí, že nikdy nesmiete ustupovať. Akýkoľvek ústupok si totiž vydierač vykladá len ako známku slabosti a namiesto ústupku na svojej strane naopak zvyšuje požiadavky,“ hovorí nekompromisne český vojenský a bezpečnostný expert Lukáš Visingr o vyhláseniach Recepa Tayyipa Erdogana, že vpustí do Európy milióny migrantov. A je to práve turecká hlava štátu, ktorá teraz za slabocha považuje európske krajiny pre ústupky, lebo každodenne vidí, ako ich vedú slabosi, hlupáci a zbabelci. Visingr sa domnieva, že rastúci tlak môže spôsobiť premenu vyhrážok na realitu. A navyše v rozhovore uvažuje, či bola celá turecká operácia vopred dohodnutou vecou Ankary a Moskvy a či o nej vedeli aj Američania.

Vydierač Erdogan dobre vie, že Európu vedú hlupáci a zbabelci, takže môže riskovať. Analytik Visingr už však tuší zásadné zmeny
Foto: Archív
Popis: Lukáš Visingr

Turecko sa pustilo do vojenskej ofenzívy proti Kurdom v severnej Sýrii. Chce vyčistiť tridsaťkilometrové pásmo, kam bude môcť premiestniť milióny migrantov. Kým sa do situácie pustíme podrobnejšie, ako hodnotíte nápad Turecka poslať toľko migrantov na toto územie? Aké to bude mať dosahy?

Od prvej chvíle si lámem hlavu nad tým, ako to vlastne Turci chcú realizovať.

Mnoho z tých imigrantov zo Sýrie sa už v Turecku zdržiava niekoľko rokov, usadili sa tam a začali pracovať, z čoho mnohí miestni nemajú príliš veľkú radosť, čo je koniec koncov aj jeden z dôvodov, prečo chce Erdogan vrátiť Sýrčanov do Sýrie. Tiež mu ide o to, aby v tom páse pri hraniciach znovu výrazne dominovali Arabi, nie Kurdi, lenže to celé asi nebude také jednoduché, pretože väčšine imigrantov sa tam zrejme nebude chcieť ísť. Napríklad pre Sýrčana pôvodom z Damasku nie je vízia presunu do pustatiny na severe Sýrie práve lákavá.

Erdoganov plán zahŕňa novovybudované mestá a dediny s bohatou infraštruktúrou, čo síce nesmierne pomohlo akciám tureckých stavebných firiem, ale mám pochybnosti, že sa naozaj podarí presídliť tam ten milión Sýrčanov, s ktorým Turci od začiatku počítajú a z ktorého by sa potom mali stať dva milióny.

A ešte ďalšia vec: Myslím, že medzi tými Sýrčanmi bude mnoho takých, ktorí odišli aj pre nesúhlas s Asadovým režimom, ktorý bol preto aj do istej miery rád, že sa ich zbavil. Damask bude ich návrat, samozrejme, oficiálne hlasno vítať, ale v skutočnosti budú možno existovať – nie neoprávnené – obavy, že na severe krajiny bude za turecké peniaze vznikať potenciálna „piata kolóna“.

Bašár Asad

Baššár Asad Zdroj: TASR

Ofenzíve Turkov predchádzalo stiahnutie amerických jednotiek z oblasti. Opustili Američania Kurdov? Spôsobili Kurdi niečím ich odchod?

Bohužiaľ to v histórii nie je prvýkrát, keď Kurdov použili a odhodili. Je to najväčší národ bez štátu a ako taký je ideálnym tovarom pre obchody svetových aj regionálnych mocností. Krajiny v regióne sa spravidla správajú tak, že Kurdov na vlastnom území viac či menej utláčajú, zatiaľ čo Kurdov na území iných štátov v rámci takzvaných vojen v zastúpení podporujú.

Kurdi v Iraku už získali pevnú pozíciu a v podstate len americký tlak ich donútil, aby odložili vyhlásenie úplnej nezávislosti irackého Kurdistanu, ktorý sa teší mimoriadne silnej autonómii. Irackí Kurdi môžu vyhrážku oficiálnym vyhlásením samostatnosti používať pri rokovaniach s Bagdadom, navyše majú – čo sa tu relatívne málo vie – tichú podporu Turecka, ktoré využíva to, že irackí a sýrski Kurdi sa (diplomaticky povedané) veľmi nemusia.

Sýrski Kurdi si síce získali podporu celosvetovej verejnosti ako odvážni bojovníci proti Islamskému štátu, jeden čas to pre nich vyzeralo zdanlivo výborne, keď im pomáhali Američania aj Rusi, lenže Kurdi evidentne zabudli, že veľmoci sledujú primárne svoje vlastné záujmy. Navyše si pokazili imidž etnickými čistkami, ktoré vykonávali na územiach obývaných Arabmi.

Ľudsky je mi, samozrejme, Kurdov ľúto a stále im držím palce, ale z hľadiska racionálnej veľmocenskej politiky nemôže byť vôbec prekvapivé, že Spojené štáty obmedzili podporu Kurdov, keď ich skrátka a jednoducho prestali potrebovať.

Prímerie (pokoj zbraní), ktoré na uvedenom území Sýrie panuje, je veľmi krehké. Obe strany sa obviňujú z jeho porušovania, dochádza ku konfliktom. Do toho Turecko vyhlásilo, že bude v ofenzíve pokračovať, pokiaľ Rusi nedodržia slovo. Akú rolu hrá v celej veci Rusko? Prezident Vladimir Putin rokoval s Erdoganom celé hodiny, nakoniec sa podarilo časť vecí vyrokovať. Využilo Rusko správne svoju šancu a vrátilo sa prostredníctvom Sýrie späť medzi najsilnejších hráčov sveta?

Opäť sa ukázalo, že prezident Putin dokáže veľmi pragmaticky a pružne manévrovať, aby využil situáciu na posilnenie vplyvu Ruska.

Osobne mám dojem, že celá turecká operácia bola vopred dohodnutou vecou, respektíve otázkou obchodu Ankary a Moskvy, s ktorým boli rámcovo uzrozumení aj Američania. Tí z neho síce nemali nejakú zvláštnu radosť, ale strategický význam Sýrie pre Washington je minimálny, zatiaľ čo pre Rusov a Turkov je to zákonite jedna z priorít. Američania teda ustúpili od niečoho, čo nepokladajú za také dôležité, a vedome to prenechali Rusom a Turkom, aby si s tým nejako poradili, hoci menší počet amerických vojakov tam stále hliadkuje.

Rusi zasiahli v Sýrii najmä preto, aby ochránili tamojší režim, ktorý je ich strategickým spojencom, takže Kremeľ z faktických aj prestížnych dôvodov nedovolí, aby sa tam etabloval silný vplyv niekoho iného.

Erdogan to, samozrejme, nemôže otvorene priznať, ale ten jeho pôvodný plán takmer totálne skrachoval. Predstavoval si, že ním podporovaná sunnitská opozícia utvorí v Sýrii vládu, ktorá bude vo všetkom podporovať turecké záujmy, na čo musel už pred časom zabudnúť, ale iste sa bude snažiť si tam aspoň nejaký vplyv udržať, v čom by napokon mohla pomôcť tá bezpečná zóna na severe.

V každom prípade však bude naďalej platiť – a čerstvé rokovania medzi Putinom a Erdoganom to demonštrujú –, že Moskva má v Sýrii takpovediac právo veta.

Vladimir Putin

Vladimir Putin  Zdroj: TASR

Sýrski Kurdi sa dohodli s Damaskom a ofenzíve budú čeliť spoločne. Ako sa podľa vás celá akcia skončí?

Myslím, že práve toto bolo témou obchodu medzi Ruskom a Tureckom. Pre Kremeľ má ústrednú rolu uchovanie spojeneckého režimu v Damasku, teda dosiahnutie toho, aby Asad znovu efektívne ovládal celé územie Sýrie. Preto Rusi podporovali a vlastne aj stále podporujú sýrskych Kurdov proti sunnitským islamistom, ale ruská podpora má jasné medze.

Asad je ochotný sa s Kurdmi dohodnúť a oni s ním, ale súčasne pre Damask nie je žiaduce, aby Kurdi mali nejako zvlášť silnú pozíciu, a preto turecká akcia prišla Asadovi vlastne vhod, lebo Kurdov oslabila, prinútila ich pokoriť sa a požiadať o pomoc. Tým sa dostali do slabšej pozície, čo sa logicky odrazí aj v povojnových rokovaniach o usporiadaní severu Sýrie.

Myslím, že Putin dal Erdoganovi veľmi jasné mantinely, čo môže a čo nie, a následne tam vyslal ruské jednotky, aby oddelili znepriatelené strany. V symbolickej rovine teda Rusko ukázalo, že je mierotvorcom, zatiaľ čo vo faktickej rovine znovu posilnilo svoj vplyv.

Ale hádam, že sýrski Kurdi budú mať naďalej decentnú podporu z Ruska, ktorému príde vhod, že v Sýrii bude mať nejakú kvázi autonómnu entitu, ktorá mu bude zaviazaná. Kurdi tak môžu byť v úvodzovkách ruská záloha napríklad v situácii, že by sa v Sýrii začali príliš rozťahovať Iránci, čo koniec koncov reálne hrozí.

Erdogan opakovane vyhlásil, že môže do Európy pustiť 3,6 milióna sýrskych migrantov, ktorí sa momentálne nachádzajú na tureckom území. Vydiera Erdogan Európu? O čom tento odkaz vypovedá? Máme sa s Erdoganom snažiť o dohodu?

Pokiaľ toto nie je vydieranie, tak už skutočne neviem, čo vydieranie je. Erdogan sa takto správa dlhodobo a sleduje tým niekoľko cieľov súčasne. V materiálnej rovine dostáva financie, v strategickej rovine tlačí na rôzne politické ústupky a v prestížnej rovine vystupuje ako silný vodca veľmoci, ktorá vedie tvrdé rokovania s európskymi krajinami ako rovný s rovným.

O akúkoľvek dohodu s ním by som sa preto nesnažil, keďže pri vydieraní zo zásady platí, že nikdy nesmiete ustupovať. Akýkoľvek ústupok si totiž vydierač vykladá len ako známku slabosti a namiesto ústupku na svojej strane naopak zvyšuje požiadavky.

To, mimochodom, vidieť aj na tom, ako sa stále vychádza v ústrety rôznym multikultúrnym, genderovým a ďalším aktivistom, pretože aj to znamená len ústupky vydieračom, ktorí si okamžite vymyslia ďalšie požiadavky, ale tým už asi odbočujem.

V jednej dôležitej veci sa Erdogan podobá Putinovi. Má síce v ruke oveľa slabšie karty ako Západ, ale dokáže s nimi hrať oveľa lepšie ako západní politici s tými svojimi. Tvrdo presadzuje turecké záujmy a je ochotný značne riskovať. Vlastne sa mu ani nemožno veľmi diviť, lebo predsa každodenne vidí, že väčšinu európskych krajín vedú slabosi, hlupáci a zbabelci, ktorí mu budú ďalej ustupovať. Ale ja tuším, že to už nebude trvať možno tak dlho, kým sa situácia zmení.

Recep Tayyip Erdogan

Recep Tayyip Erdogan  Zdroj: TASR

Domnievate sa, že je schopný svoj sľub splniť? Beriete jeho slová vážne? Vojenský analytik Jaroslav Štefec mi v rozhovore povedal, že Erdogan pustí migrantov do Európy aj tak: „... pretože politicky potrebuje ukázať, že sa ich dokáže zbaviť. Ide o obrovskú ekonomickú záťaž, Európska únia do toho tlačí veľa peňazí a napriek tomu to nestačí... A Erdogan im otvorí, pretože Turecko nebude schopné to množstvo zvládnuť.“ Čo si o tom myslíte?

Absolútne súhlasím. Ako som hovoril na začiatku, mnohí sýrski imigranti sa v Turecku usadili a zrejme sa im tam zapáčilo, našli si tam prácu, vytvárajú tam komunity. Turkom to, samozrejme, začína prekážať. Nejde len o kultúrne a etnické rozdiely, ale aj o prosté ekonomické záležitosti.

Z pohľadu Turka má pracujúci Sýrčan miesto, na ktorom by mohol pracovať Turek, zatiaľ čo nepracujúci Sýrčan je príjemca podpory, ktorú by mohol dostávať Turek. Hoci je to paradox, v tomto smere sa Sýrčania začínajú stávať v Turecku dosť podobne nechceným elementom ako imigranti v Európe.

Takže áno, pre Erdogana je to stále rastúca záťaž nielen ekonomická, ale aj sociálna a politická. Zrejme začína ohrozovať jeho mocenskú pozíciu, ktorá rozhodne nie je taká pevná, ako sa on sám snaží vystupovať.

V nedávnych komunálnych voľbách sa to jasne ukázalo, pretože jeho strana AKP stratila tri najväčšie mestá. Erdogana naďalej jasne podporuje konzervatívny vidiek, lenže v mestách slabne, navyše aj AKP sa začína drobiť, pretože z nej odchádza viacero silných osobností, ktorým sa znepáčil Erdoganov štýl. Turecká ekonomika tiež nie je v najlepšom stave a od jej kondície je, samozrejme, závislá aj jeho podpora.

To všetko znamená rastúci tlak na Erdogana, aby sa čo najväčšieho počtu Sýrčanov zbavil. A pokiaľ zlyhá plán takzvanej bezpečnej zóny, čo je pravdepodobné, tak skutočne čakám, že Erdogan ich bude chcieť poslať na Západ.

Ako by teda mala Európa prípadne zareagovať, keby sem skutočne 3,6 milióna migrantov vyslal? Taký nápor by sme pravdepodobne štandardným postupom nezvládl. Je to vôbec predstaviteľné?

Európa svojimi štandardnými postupmi nezvláda imigráciu už teraz, respektíve vlny z posledných rokov. A nemožno sa tomu diviť, pretože používané štandardné postupy boli vytvorené v situácii, keď boli počty migrantov o dva rády menšie. Pokiaľ sa metódy určené pre tisíce osôb aplikujú na vlny státisícov osôb, výsledok má úplne zákonite povahu kombinácie komédie a tragédie.

Dlhodobo hovorím, a teraz to zopakujem, že pokiaľ niekto argumentuje rôznymi zmluvami o pohybe osôb, azyle a podobne, potom ja hovorím, že tieto zmluvy už jednoducho nemožno dodržiavať. Predsa sa nebavíme o zjavenej Božej pravde. Sú to medzinárodné dohody, ktoré boli vyrokované a schválené za nejakej situácie. Tá situácia sa však zásadne zmenila, takže možno tie dohody prepracovať, aby zodpovedali realite.

Ak sa to z politických dôvodov ukáže ako nemožné, potom bude nutné urobiť iný krok, to jest tie dohody jednostranne vypovedať a naďalej sa riadiť iba tým, ako tie záležitosti riešia vnútorné zákony každej suverénnej krajiny. V prípade masívnych migračných vĺn by to logicky znamenalo hraničné kontroly a hromadné deportácie ilegálnych imigrantov.

Pokiaľ by Európa dala jasne najavo, že bude takto konať, prípadne že pôvodca tých migračných vĺn – teda Turecko – by sa okamžite stal terčom odvetných opatrení, potom by si to Erdogan zrejme dvakrát rozmyslel. Musíme dúfať, že sa nájdu politici, ktorí budú mať na také kroky odvahu.

Ako by mal reagovať zvyšok Severoatlantickej aliancie vrátane Českej republiky? Navyše Bezpečnostná rada OSN sa nezhodla na spoločnom vyhlásení k tureckej akcii v Sýrii. O čom to podľa vás vypovedá?

Predovšetkým o tom, že Turecko nemá v Severoatlantickej aliancii už dávno čo robiť. Neoficiálne viem, že v mnohých rokovaniach v Severoatlantickej aliancii už západné krajiny nepúšťajú Turkov k ničomu dôležitému a s niektorými tureckými činiteľmi už sa komunikuje len na úrovni chladnej korektnosti. Ale Turecko stále je členskou krajinou Aliancie a zatiaľ sa mi nejaví v dohľade žiadny spôsob, ako to zmeniť.

Washingtonská zmluva, bohužiaľ, neobsahuje žiadny postup, ako vylúčiť člena, ktorý členom zostať chce.

Za studenej vojny panovala obava, že by sa niekde – najskôr v Taliansku – dostali v demokratických voľbách k moci komunisti, ktorí by chceli okamžite vystúpiť zo Severoatlantickej aliancie a oslabiť ju v prospech politiky Sovietskeho zväzu. Z vojenskej zložky Severoatlantickej aliancie pre národné záujmy odišlo Francúzsko, hoci zostalo členom politickej zložky a v roku 2009 obnovilo plné členstvo. Trochu menej sa vie, že v roku 1974 dočasne odišlo z vojenskej zložky paktu Grécko, no onedlho sa zase vrátilo.

Ale teraz sa tu vytvorila iná situácia, ktorú zrejme nikto predtým nepredvídal, pretože Turecko zostáva členom paktu, lenže svojou politikou ide fakticky proti nemu.

Erdogan sa navyše môže vyhrážať, že pokiaľ bude Západ vyvíjať väčší tlak, môže Ankara schválne vetovať všetky hlasovania, a keďže rozhodovanie musí byť zásadne jednomyseľné, prakticky by tak Aliancia úplne prestala fungovať. Máme tu skrátka otázku za päť bodov: Ako dostať Turecko zo Severoatlantickej aliancie?

Pre Krym čelí Rusko už roky sankciám. Je pokrytecké nechať Turecko bez sankcií, keď okupuje časť Sýrie? Hovorí sa o obmedzení dodávok zbraní a podobne. A dá sa to porovnávať?

Zmienil som sa o tom, že Erdogan sa v jednej veci veľmi podobá Putinovi. Teraz naopak uvediem jednu vec, v ktorej sa od neho líši.

O Putinovi sa hovorí, že je šachista, respektíve dobrý stratég, čo je určite pravda, ale táto schopnosť zahŕňa nielen dôkladné plánovanie, ale aj správny odhad toho, čo urobí súper. To je práve jedna z Putinových najsilnejších stránok, pretože on si vie veľmi dobre spočítať, čo mu prejde a čo už by bolo cez čiaru. V prípade Krymu a Donbasu si teda nepochybne dobre spočítal, aké reakcie Západu sa dostavia. Vedel, že to síce bude v niečom nepríjemné, ale že Rusko to určite nepoloží, a teda zisky z intervencie budú vyššie ako náklady.

Vyšlo mu to, pretože Západ nie je ochotný si pre Ukrajinu zase tak veľmi páliť prsty.

A ja si práve myslím, že Erdogan má tento odhad oveľa horší. Vynaložil toho veľa na podporu sýrskej sunnitskej opozície, lenže výsledkom bol debakel, pretože Asadov režim vďaka ruskej podpore prežil, Kurdi sa posilnili a Turecko zaplavili imigranti. Turecké kroky na severe Sýrie sú v skutočnosti dôkazom zlyhania, lebo Erdogan sa teraz len snaží – keď použijem terminológiu biznisu – minimalizovať straty, ktoré privodila zmarená investícia.

Erdogan jednoducho zle odhadol Putina a ten je teraz na koni. Erdoganovi zatiaľ vychádzajú jeho odhady európskych politikov, respektíve stávka na ich slabosť a zbabelosť, ale možno sa znovu fatálne pletie. Všetko do času.

Ako blesk z čistého neba dorazila správa, že Američania zabili Abú Bakra al-Bagdádího, lídra Islamského štátu. Aký význam bude mať táto udalosť?

Všimnite si, ako väčšina mainstreamových médií začala ihneď tvrdiť, že to vlastne veľký význam nemá, že Islamský štát funguje ďalej, že Bagdádí bol len bábka, fakticky o ničom nerozhodoval.

Neodbytne sa vnucuje podozrenie, že sa médiá snažia zmenšiť symbolické zásluhy Donalda Trumpa. Ten na tom nemal, pochopiteľne, žiadny faktický podiel, podobne ako ho nemal Barack Obama na zabití Usámu bin Ládina, nanajvýš dali súhlas s akciou a zásluhy patria členom tajných služieb a špeciálnych síl, ale symbolika tam stále je. Obama dostal Usámu, Trump dostal al-Bagdádího.

Nenávisť k Trumpovi zrejme mnohým ľuďom zastiera vedomie reality, pretože al-Bagdádí bol nesporne veľmi schopnou osobou. Usáma bin Ládin bol možno charizmatická ikona, ale oproti Islamskému štátu je al-Káida stále len spolok amatérov, ktorý síce zabil veľa nevinných, ale nikdy sa ani vzdialene nepriblížil nejakému hmatateľnému cieľu. Naopak al-Bagdádí bol vynikajúci manažér, ktorému sa podarilo vybudovať čosi ako štátny útvar.

Islamský štát v Iraku a Sýrii reálne ovládal územie, mal funkčnú štátnu správu a poskytoval verejné služby. Vydržal len krátko, ale musela proti nemu bojovať početná koalícia krajín celého sveta. Islamský štát sa stal v úvodzovkách franšízou, ktorá pritiahla oveľa viac ľudí ako al-Káida. Iste sa objavia noví vodcovia, lenže al-Bagdádího schopnosti sa budú nahrádzať ťažko. Jeho zabitie je nesmierne cenný úspech.

Donald J. Trump a Barack Obama

Donald J. Trump a Barack Obama  Zdroj: TASR

Ihneď po smrti Abú Bakra al-Bagdádího sa začalo hovoriť o tom, čo znamená skutočnosť, že sa skrýval pri Idlibe, teda pri centre údajných umiernených opozičných síl.

Áno, toto je veľmi závažná okolnosť, ktorej by sa malo venovať oveľa viac pozornosti.

Osobne som si o takzvanej umiernenej sýrskej opozícii nikdy nerobil zvláštne ilúzie. Nejaké skupiny, ktoré boli zamerané skôr sekulárne, liberálne či nacionalisticky, tam nepochybne boli, nejaké zvyšky azda aj sú, ale od začiatku tam jasne dominovali sunnitskí islamisti. Tí boli napokon najsilnejšou opozičnou štruktúrou už pred vojnou, takže si zákonite udržali hlavné slovo aj po vypuknutí bojov. To, že sa také elementy tešili podpore od Turecka, Saudskej Arábie alebo Kataru, ma vôbec neprekvapuje, ale postoj západných krajín bol vskutku katastrofálnou chybou.

Nemožno si, samozrejme, robiť veľké ilúzie ani o Asadovi, ale stále sa mi javí ako oveľa lepšia voľba ako islamisti, z ktorých mnohí evidentne nie sú o nič lepší ako Islamský štát. Veď aj tie takzvané umiernené skupiny bežne koordinovali akcie s Frontom an-Nusrá, teda sýrskou pobočkou siete al-Káida. Tá síce príležitostne vedie boj aj proti Islamskému štátu, lenže predovšetkým preto, že v ňom vidí mocenskú konkurenciu, tak ako teraz proti Islamskému štátu bojuje afganský Taliban.

V každom prípade veľmi pochybujem, že by sa al-Bagdádí mohol ukrývať pri Idlibe bez vedomia ďalších opozičných skupín. Tiež by mi napadal dlhý rad nepríjemných otázok smerom k Turecku.

Prečo vôbec jeho telo skončilo, rovnako ako v roku 2011 telo Usámu bin Ládina, v mori? Je to bežná prax? A ako dlho sa už takto postupuje?

Áno, je to v podstate zavedená prax, po ktorej sa spravidla siaha v prípadoch, keď sa vykonáva taká akcia s cieľom zlikvidovať nejakú vysoko postavenú či cennú osobu, ktorú je nutné tiež identifikovať. To bol napokon dôvod, prečo Spojené štáty do Abbottabadu poslali tím špeciálnych jednotiek, nie bombardér, pretože ten dom by sa tak síce dal vymazať zo sveta, ale bolo treba s absolútnou istotou zistiť, či sa tam skutočne ukrýval Usáma bin Ládin. Z toho istého dôvodu sa tak postupovalo aj v prípade úderu proti al-Bagdádímu.

U nižšie postavených osôb sa väčšinou siaha po iných postupoch, napríklad po riadených raketách, ktoré odpaľujú drony, ale je jasné, že tu chceli mať Američania stopercentnú istotu, aby to nebola len už asi desiata nepotvrdená správa o al-Bagdádího smrti.

Vyhodenie pozostatkov do mora sa oficiálne zdôvodňuje tým, že sa tak zabraňuje možnosti vzniku akéhosi posvätného miesta či pomníka, kam by islamisti chodili uctievať takzvaného mučeníka.

Neoficiálne sa niekedy uvádzalo tiež to, že keďže al-Káida má na svedomí aj veľa zabitých moslimov, tak by mohol byť problém nájsť krajinu, ktorá by súhlasila, že by sa stala miestom hrobu Usámu bin Ládina. Mimochodom, občas sa vyskytuje aj tvrdenie, že Ládinovo telo nebolo v skutočnosti zhodené do mora, ale kamsi do afganských hôr. Predpokladám, že sa objavia aj rôzne špekulácie týkajúce sa usmrtenia al-Bagdádího.

Čo hovoríte na vyhlásenie amerického prezidenta Donalda Trumpa, že Spojené štáty nemajú byť riešiteľmi svetových konfliktov? A správa sa podľa toho?

V rôznych verziách som to hovoril už mnohokrát a poviem to zase: Pozícia najsilnejšej svetovej veľmoci, ktorej sa Spojené štáty dlhodobo tešia a nesporne ešte dlho tešiť budú, je mimoriadne nevďačná. Pokiaľ sa Spojené štáty rozhodnú pre ozbrojenú intervenciu – nech už kdekoľvek a pre čokoľvek –, okamžite sa spustí strašná smršť kritiky. Pokiaľ sa rozhodnú nezasiahnuť, prípadne tú intervenciu prerušia, okamžite sa spustí – prekvapenie – strašná smršť kritiky. Skrátka si nevyberú.

Samozrejme, platí, že Spojené štáty zasahujú predovšetkým preto, aby si presadili svoje záujmy, v tom sa v princípe nelíšia od iných mocností, hoci v americkom prípade tam predsa len býva väčšia dávka idealizmu, respektíve presadzovanie hodnôt, občas dokonca aj na úkor tých záujmov.

Trump však dáva od začiatku jasne najavo, že pokiaľ bude intervenovať, potom jedine pre záujmy, rozhodne nie pre hodnoty, respektíve pre v úvodzovkách šírenie demokracie. Tiež sľúbil stiahnutie vojakov z preťahujúcich sa konfliktov či prehodnotenie ochrany spojencov, ale to nie je izolacionizmus, ako sa niekedy hovorí, to je rýdzi realizmus národných záujmov. Plní aj sľub, že Spojené štáty budú konať menej predvídateľne. Má premyslenú stratégiu, ale necháva ostatných v neistote.

Je príznačné, že na Západe sa mu kdekto vysmieva, ale v Číne ho pokladajú za brilantného stratéga a majú z neho obavy. Pobavili ma aj reakcie na jeho tweet, že časť vojakov zostane v Sýrii pre ochranu ropy, lebo tí, ktorí stále opakujú, že Spojené štáty bojujú pre ropu, náhle nevedeli, čo robiť, keď sa Trump vyjadril s takou brutálnou otvorenosťou.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Zuzana Koulová
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Utečenci z Eritrey a Sudánu na nás hádzali kamene, totálne násilie, ale to sa nikde nedočítate. Spisovateľ Tenenbom je tu s knihou o dnešnej Británii

18:41 Utečenci z Eritrey a Sudánu na nás hádzali kamene, totálne násilie, ale to sa nikde nedočítate. Spisovateľ Tenenbom je tu s knihou o dnešnej Británii

ROZHOVOR Veľká Británia je na Západe najviac antisemitskou krajinou súčasnosti a žijú tam chudobní ľ…