Vitkovič o protestoch: Nepovažujem túto aktivitu za úprimnú, ale manipulovanú. Občianska spoločnosť na Slovensku by mala začať používať mozog

7.4.2018 0:00

ROZHOVOR Tieto veci neorganizuje žiaden Soros alebo nejakí talianski hochštapleri, ktorí sa tu povaľovali v bohatstve vzhľadom na náš idiotský, regionálnymi politickými smradmi tunelovaný, dotačný systém. Tieto veci majú úplne iné podhubie a toho sa najviac obávam. Bol by som rád, keby takzvaná občianska spoločnosť na Slovensku, okrem kričania a vyrábania plagátov, začala používať aj mozog, hovorí ekonóm Marián Vitkovič v rozhovore pre Parlamentné listy.

Vitkovič o protestoch: Nepovažujem túto aktivitu za úprimnú, ale manipulovanú. Občianska spoločnosť na Slovensku by mala začať používať mozog
Foto: TASR
Popis: Tichý pochod študentov a slušných ľudí
Ako vnímate, že protesty proti vláde pokračujú aj po rekonštrukcii kabinetu a výmene premiéra? 
 
Rekonštrukcia vlády bola, aká bola a prvoplánovo sa zdá, že sa vlastne nič nezmenilo. Pýtam sa však, čo sa malo v tejto konštelácii zmeniť? Hádam neočakávali, že na druhý deň vyhlásia predčasné voľby alebo prídu do vlády nejakí anjeli, ktorí v koaličných stranách doposiaľ ani neboli. To je absolútne mimo reality.
 
Čo sa týka protestov, nebudem to konkrétnejšie rozvíjať, ale ľudia, ktorí to organizujú a vyjadrujú sa k tejto veci z rôznych kútov Slovenska, zahraničia aj novinárskych kruhov, fakticky od začiatku v tejto záležitosti postupovali koordinovane a bolo by veľmi dobre, keby sa úsilie sústredilo na vyšetrenie tej smutnej udalosti a nie na to, aby sme sa navzájom ohadzovali špinou a vyčítali si, kto koho platí.
 
Nepovažujem túto aktivitu za úprimnú. Považujem ju za manipulovanú podľa momentálnych potrieb určitých ľudí, ktorí sa snažia ovplyvňovať verejné dianie v záujme dosiahnutia svojich vlastných cieľov cez politiku. Považujem to za veľmi vratkú pozíciu pre túto krajinu a ak by sa veci začali naozaj rigorózne analyzovať a išlo by sa po niektorých veľmi zaujímavých náhodách, tak by mohla nastať veľmi vypätá politická situácia, ktorá by na uliciach už nebola o protestovaní, ale o niečom inom. Bol by som rád, keby sa to nejakým spôsobom upokojilo.
 
Ešte jednu poznámku. Tieto veci neorganizuje žiaden Soros alebo nejakí talianski hochštapleri, ktorí sa tu povaľovali v bohatstve vzhľadom na náš idiotský, regionálnymi politickými smradmi tunelovaný, dotačný systém. Tieto veci majú úplne iné podhubie a toho sa najviac obávam. Bol by som rád, keby takzvaná občianska spoločnosť na Slovensku, okrem kričania a vyrábania plagátov, začala používať aj mozog. 
 
Ako ovplyvní nedávna rekonštrukcia kabinetu slovenskú ekonomiku? 
 
Osobne si myslím, že Slovensko je tak či tak za vrcholom rastu, ktorý sa dosahoval od obdobia roku 2005 až doteraz. Jednak je to technologickým prezbrojením ekonomiky, ale aj saturáciou nielen obnovených priemyselných výrob, a sčasti tiež vstupom do EÚ. Povedal by som, že je to aj saturáciou sektoru firemných služieb, na ktoré tu máme centrá pre globálne firmy.
 
Podľa mňa už neexistuje priestor, pokiaľ ide o ďalšie služby, napriek niektorým často nekompetentným názorom, ktoré zaznievajú zo strany opozičných ekonómov. Vidím prognózy, ktoré sa dnes ešte púšťajú do vzduchu o raste okolo 4,5 percenta v tomto a budúcom roku, ako príliš optimistické. Spotreba obyvateľstva je podľa mňa už za vrcholom, aj keď momentálne ešte vrcholí možno vo výbere DPH za posledné obdobie. Znižuje sa, respektíve stagnuje príjem zdrojov od Slovákov žijúcich v zahraničí a to je všetko prístupné v štatistikách Národnej banky Slovenska (NBS). V minulom roku sa naopak zrýchlil odlev dividend a iných kapitálových výnosov zo zahraničných investícií na Slovensku minimálne o pol miliardy eur. 
 
Osobne si dovolím povedať, že v súvislosti s udalosťami, ktoré tu asi jeden a pol mesiaca prebiehajú, odchádzajú zo Slovenska aj niektoré súkromné hotovostné zdroje. Povedal by som, že tiež ide o objem peňazí v hodnote približne pol miliardy eur. Je to zrejme politickou nestabilitou a obavami.
 
Niektoré banky pôsobiace na Slovensku, ktoré nebudem menovať, v poslednom čase vykázali veľký prírastok hotovostných zdrojov slovenských rezidentov a splatili svoje zahraničné úvery predčasne. Vidím to ako istú spojitosť. Myslím si, že ak by táto nestabilita trvala ešte dlhšie, možno mesiac alebo ešte dva, či cez leto, tak by to ekonomike začalo už aj trochu škodiť. Zatiaľ je slovenská ekonomika globálnou ekonomikou. Približne 80 percent reálne fungujúcich stredných a väčších firiem má na Slovensku nejaké napojenie na globálne trhy, ktoré sú mimo hodpodárskej politiky tohto typu presadzovaného až doposiaľ. 
 
Došlo podľa vás rekonštrukciou kabinetu k výraznej zmene politiky na Slovensku?
 
Regionálne rozdiely prakticky zostali, zväčšili sa, a pokiaľ sa s tým nič nespraví, tak sa budú ešte zväčšovať. Dôjde k vyľudňovaniu niektorých oblastí, čo sa už na niektorých miestach aj stalo. Táto vláda ešte nie, tá je pri moci ešte krátko, takže ju ťažko ešte hodnotiť, ale všetky vlády pred tým vrátane vlády Ivety Radičovej s tým nevedeli nič spraviť, len to prehlbovali.
 
Pre mňa osobne, ak má dôjsť k zmene čohokoľvek, či už politiky, alebo hospodárskej politiky, musela by to byť oveľa radikálnejšia zmena od ústavných zmien cez zastavenie niektorých korupčných procesov, ktorých aktéri, žiaľ, pôsobili za každej vlády. Boli to napríklad ľudia, ktorí boli pri mýtnom tendri a neskôr boli tiež pri kolapse daňového systému z roku 2012. Takže je ťažko hľadať nejakú alternatívu z existujúcich zdrojov vzhľadom na toto verejné mätenie mozgov.
 
Rezort financií zostal pod vedením ministra Petra Kažimíra (Smer-SD). Znamená to pokračovanie nastavenej finančnej politiky alebo očakávate nejaké výrazné zmeny? 
 
Nič sa nezmení. Už od toho slávneho víťazstva Smeru vo voľbách z roku 2012, keď Fico zostavoval sám vládu, je ministerstvo financií v režime, ktorý nazývam Fiľkovský, podľa nebohého ekonóma, ktorý tam pôsobil ako hlavný stratég. Znamené to, že sa na ministerstve financií snažili vždy vyčistiť evidentné diery v systéme ako napríklad nezrovnalosti medzi daňovým zaťažením závislej práce a paušálmi či nepaušálmi pre živnostníkov.
 
Neskôr skúšali niečo s paušálnou daňou bez ohľadu na stratu, potom to zrušili, potom zase trošku experimentovali s korporátnymi daňami. Umožnili rýchle odpisy na výskum a vývoj a tak ďalej. To sú úpravy, ktoré nemenia systém zásadným spôsobm. Skôr sú prejavom lobistického tlaku a zároveň snahy konsolidovať daňovú základňu najmä pre príjmové dane a DPH.
 
Podľa mňa sa urobilo dosť na zníženie únikov a tých najviac do očí bijúcich vratiek DPH, ktoré sa na Slovensku vyplácali, či už pred, alebo po kolapse daňového systému v roku 2012. Bol by som v tomto smere preto pozitívny v hodnotení krokov ministerstva, aj keď len teraz nás dobiehajú veci, ktoré ešte súviseli so šafárením na týchto záležitostiach spojených s rôznymi mafiánskymi, politickými a pseudopolitickými skupinami.
 
Tieto skupiny sa podľa mňa stiahli a je tu skôr problém, že krajina je hospodársky na limite. Dnes sa všeobecne v akejkoľvek relevantnej svetovej finančnej tlači píše, že európske ekonomiky sú celkovo na určitej hranici prehriatia, pokiaľ ide o dostupnosť zdrojov, ktoré ťahali rast. Ide najmä o kvalifikovanú pracovnú silu. To sa týka Nemecka, Francúzska, ale aj krajín vo V4 či nových členských krajín EÚ. 
 
Ako hodnotíte doterajšie pôsobenie Petra Kažimíra na poste ministra financií? 
 
Nechcem hodnotiť prácu ministra Kažimíra, ale od roku 2012 sa jeho rezort pomocou daňovej a finančnej politiky snažil vyrovnať tie najväčšie nezrovnalosti a nezmyselnosti v rozdielnom zaťažení príjmov z práce a príjmov z podnikania. Je to metóda malých zlepšení a škrtov, ale tá sa časom vyčerpá. Preto Kažimírovi nevyčítam, že sa to snažil robiť tak nejak v rukavičkách, ale mohol by si uvedomiť, že také Slovinsko, ktoré za uplynulých desať rokov tiež prežilo rôzne politické škandály, sa už roky váľa na mzdovom strope, lebo ich mzdy boli už pri vstupe do EÚ relatívne vysoké v porovnaní so Slovenskom.
 
Konečne od roku 1993 dosiahlo Slovinsko vyrovnaný rozpočet, takže možno by bolo treba trošku zrýchliť to reformné úsilie a prestať sa zaoberať tým, že: tu zoberieme dva milióny, tu ušetríme 15 a tam ukradneme 30 miliónov. Potom je to také trochu komické a vnímajú to tak aj bežní ľudia.
 
Ak Slovensko nechce fiškálne skrachovať, tak sa v budúcnosti nevyhne zásadnej zmene daňového systému. Nevyhne sa väčšiemu zdaneniu majetku, luxusných nehnuteľností. Nevyhne sa väčšiemu zdaneniu kapitálových príjmov, aj keď je ťažké ich odsledovať. Nevyhne sa tiež viac redistributívnejšej a kvázi sociálnejšej daňovej politike. Tomu všetkému sa Slovensko jednoducho nevyhne, lebo mnohé časti obyvateľstva pod mediánovými (priemernými) mzdami to finančne nevydržia z hľadiska odvodovej záťaže v prípade mzdovej stagnácie, ktorá tak či tak príde, pokiaľ by sa svetová ekonomika trochu zastavila – čo sa aj zastaví. 

Čo s tým?

Treba myslieť dopredu aspoň šesť, sedem rokov. Malé kroky v prospech lepšej budúcnosti sú už minulosťou. Bol by som veľmi zvedavý, či má ministerstvo financií pripravené alternatívy modelu, ktorý je na Slovensku nastavený, pretože údaje na to potrebné má rezort k dispozícii. Dávno by mohlo ministerstvo modelovať, ako dokáže pri akých scenároch vyššej miery globalizácie alebo krízy reagovať, lebo dôchodky a aspoň minimálne platy verejným a štátnym zamestnancom, sociálne dávky musí štát uhrádzať. Ak by ich prestal uhrádzať alebo ich radikálne znížil, tak tu máme skutočnú revolúciu. 
 
Sme teda na akejsi pomyselnej hranici?
 
Situácia je kritická a aj štruktúra požadovaných kvalifikácií je v rozpore s tým, čo súčasné školstvo produkuje. Rozdiel je obrovský a postupuje sa v tomto ohľade veľmi pomaly. Keby som bol predseda vlády, tak prvé, čo riešim, je školstvo a jeho racionalizácia.
 
Paralýza spoločnosti tým, že sa prostestuje, ale nevie sa za čo, je ohromujúca. Keby vláda, nech ju vedie ktokoľvek, mala mať zmysluplný plán na pozitívnejšiu víziu, tak si sadne za stôl zavolá sedem, osem ľudí, nech by bola ich politická angažovanosť v minulosti akákoľvek, a oni by dali dokopy pätnásťbodový plán, čo urobiť, a urobí to cisárskym rezom.
 
Pokiaľ ide o konsolidáciu vo verejnom sektore a úspory, a podporu iných vecí, tak to ide veľmi pomaly, lebo momentálne sa zaoberáme niečím, čo súvisí s absolútne nevyšetreným a závažným trestným činom. Čudujeme sa, čo sa v tejto krajine odohrávalo v poslednom období, a vôbec sme sa nečudovali, čo sa odohrávalo od roku 1989 alebo 1993, alebo 1998. Často to boli rovnaké alebo ešte väčšie škandály a ťažko tomuto selektívnemu poňatiu takzvanej liberálnej demokracie niečo poradiť, pretože ona sa varí vo vlastnej bezvýchodiskovosti pociťovaného pozičného a statusového, sociálneho tlaku. Je to rozpor medzi tým, ako sa dookola melie o tom, že ekonomika šliape.   
 
 
Marián Vitkovič, ekonóm Zdroj: TASR
 
Takže slovenská ekonomika podľa vás až tak dobre nešliape?
 
Ekonomika šliape na tom, že v roku 2005 sme mali najväčšiu disperziu produktivy, respektíve efektivity medzi odvetviami v rámci celého vyspelého sveta, ešte vyššiu ako India, pri veľmi nízkych mzdách. Potom sme to technologicky zlepšili a obnovili sme niečo, čo sme po roku 1989 rozbili takmer úplne v odvetviach, ktoré boli konkurencieschopné. Investori, ktorí prišli na Slovensko alebo tu zostali, museli investovať do najmodernejších technológií, aby boli globálne konkurencieschopní. Investovali do najmodernejších a zároveň najdrahších technológií, aby na to naviazali kvalifikovanú pracovnú silu. To všetko sa dialo pri mzdovej kvóte, ktorá sa váľala medzi 37 až 46 percent HDP, čo bolo veľmi nízke. Tým pádom sme pri veľmi nízkych mzdách prešli celé technologické prezbrojenie úspešne.
 
Nabrali sme však, samozrejme, množstvo hypoték a množtvo iných záťaží obyvateľstva. Ministerstvo sa snaží optimalizovať odvodový systém tak, aby bol aspoň opticky ako tak spravodlivý a nebol úplne deravý. To mnohým pripadá ako zaťažujúce, lebo v minulosti mnohé skupiny daňové odvody neplatili. Zároveň sa urobili na Slovensku reformy vrátane penzijnej, ktoré systematicky samé o sebe nedávajú zmysel, a teraz sa čudujeme, že pri katastrofálnej demografii nám dochádzajú ľudia. Dochádzajú vyhliadky a zároveň sme vo svete, ktorý sa už z hľadiska globalizácie a voľného obchodu pomaly ale isto rozpadá.
 
Myslím si, že aj slovenskí kapitalisti, teda tí, ktorí ekonomiku reálne vlastnia spolu so zahraničnými investormi, sú si vedomí určitých vecí, a preto chápu napätie aj z hľadiska svojich vlastných politických záujmov aj z hľadiska toho, ako sa rekombinujú v politických záujmoch, ale chýba tu akákoľvek politická sila, ktorá by šla stredom systému. To znamená, že by nebola spájaná s aktérmi posledných 20 rokov, ktorí sa premaľovávali do stále nových foriem a spoločne kšeftovali na verejných zákazkách napriek prezentovanému politickému boju. Chýba tu sila, ktorá by zastupovala naozaj záujmy väčšiny ľudí bez ohľadu na mnohé primitívne a na prvý pohľad zlodejské a trápne praktiky.
 
Prečo je to podľa vás tak? 
 
Chýba tu morálka, aj keď morálka je v istom zmysle svojím spôsobom malomeštiacka záležitosť, pokiaľ je systém zle nastavený. Problém etiky celého systému sa nezmení bez zásadných ústavných zmien a bez toho, aby sa začali zavádzať reálne zdôvodniteľné prvky priamej demokracie napríklad do ústavného systému, ktorý je dnes zabetónovaný na všetkých pilieroch moci, súdnej aj legislatívnej a koniec koncov aj na funkcii prezidenta.
 
Vidím to tak, že sa na Slovensku bude variť mäso vo vlastnej šťave, pokiaľ sa ventil neuvoľní nejakou relevantnou, kvalifikovanou a zmysluplnou politickou alternatívou, ktorá tu dnes nie je. To dnes nie je ani Beblavý, ani Štefunko, to nie je nikto, lebo títo ľudia často vychádzajú z totálne nezmyselných báchoriek a predstáv o fungovaní sveta. Týchto ľudí poznám roky a sú to viac-menej komediálni hráči.
 
Je dnes Slovensko iba na vlne globálneho rastu alebo skutočne rastie vďaka výkonu vlastnej ekonomiky, ako to deklaruje vláda? 
 
Celý svet rastie, ale rastie na lacných peniazoch a na tom, že nikto nevie, čo bude za pol roka. Nemôžete celý svet odvíjať od toho, ako skáču hore-dole burzy ani od toho, koľko Trump natwítuje svojich poznatkov o poškodzovaní americkej ekonomiky čínskou konkurenciou alebo Mexičanmi. Tieto veci nemajú často odborný základ a sú len prejavom rastúcich sociálnych a iných napätí, či už v USA, vo Francúzsku, v Británii, alebo kdekoľvek vo svete aj v Číne, kde sa systém zjavne pritvrdzuje.
 
Pre mňa nie sú tieto veci prvoplánovo informatívne. Pre mňa je informatívne, či sa od roku 2008, 2009, keď sme všetko hodili na Lehmann Brothers, naďalej dokážeme tváriť, že politicky pôjdeme na takmer nulových úrokoch donekonečna. Áno, je to nevyhnutnosť a, samozrejme, že to z hľadiska ekonomickej teórie znamená absolútne chorý stav, ktorý raz vyvrcholí krízovým zlomom. To isté platí pre ECB. Umelé udržiavanie konjunktúry a nádeje do budúcnosti považujem za neudržateľné, aj keď to takto môže trvať dlho. 
 
Ako je na tom teda Slovensko?
 
Slovensko 25 rokov robilo všetko pre pártisíc bohatých ľudí. Vláda, ktorá tu bola ešte donedávna a ešte aj tá súčasná sa teraz horúčkovito snaží robiť niečo ostatných ľudí, ktorí si nízke mzdy a ostatné problémy transformácie odniesli. Politicky je to však veľmi ťažká konštelácia, pretože zdroje sa zo slovenskej ekonomiky vytiahli, vyviezli a investovali do haciend a kadejakých nezmyslov.
 
Je to jednoducho prežraté a keď chcú (politici) ľuďom hovoriť, že sa to bude prerozdeľovať, tak veľmi nemajú z čoho, pretože zdroje sú väčšinou likvidné a zmizli, respektíve sú v súkromnom vlastníctve. Keby chceli urobiť iný zásadný obrat, aby ľudí presvedčili, že je tu vláda schopná pracovať skutočne bez korupcie, zlodejiny a očividných kradnutí, tak si neviem predstaviť, ako by takú vládu dokázali zostaviť z politických aktérov garnitúry posledných 20 rokov, a je úplne jedno, o koho ide. Akákoľvek parlamentná strana vyzerá pri týchto snahách komicky. 
 
Je to, čo ste uviedli, dôvod, prečo sa stále hovorí o veľkých rozdieloch medzi regiónmi a to nielen v mzdovej, ale aj sociálnej oblasti?
 
Áno, a tieto rozdiely sa budú len prehlbovať, pretože ide o priamy dôsledok globalizácie. Centralizácia úspešných výrob a dodávateľských sietí do niektorých regiónov spôsobuje centralizáciu dopytu, kvalifikovanej pracovnej sily aj infraštruktúry a na druhej strane to spôsobuje čoraz väčšie rozdiely v porovnaní s neúspešnými regiónmi. Toto sa deje vo vnútri krajín a deje sa to aj medzi samotnými krajinami.
 
Vezmite si ako príklad Rumunsko, kde bol vlani prírastok nominálnej mzdy 11,2 percenta. Niekto si povie, že je to úžasné, ale nie je. Aj Rumunsko bolo krajinou, ktorá mala isté hodnoty, ale tie sa, žiaľ, rozkradli šialenou privatizáciou, ktorá bola ešte horšia ako naša kupónka (kupónová privatizácia). V podstate sa krajina postupne pozviechala a Rumuni, ktorí neutiekli na Západ, začali niečo vyrábať, pretože aj do ich krajiny prišli investori a našli zvyšky kvalifikovanej sily. Investori museli, samozrejme, postupne priplatiť, pretože mzdy v Rumunsku boli mimoriadne nízke.
 
Slovensko preto už nie je veľmi zaujímavé z hľadiska mzdovej konkurencie, čo je paradox doby, keď kričíme, že naši ľudia pracovali roky za veľmi nízke mzdy. Lenže my to dnes nevieme šmahom čarovného prútika vrátiť a treba vychádzať zo situácie, ktorá je vo svete. To znamená, že ak majú byť korporácie, fabriky a ďalšie podniky aj naďalej konkurencieschopné, tak budú musieť veľmi jemne narábať so zvyšovaním reálnych miezd. Za dnešnej nestabilnej situácie, ktorá vládne, existujú určité limity.
 
Druhá vec je, že z hľadiska budúcnosti, starnutia obyvateľstva a neadekvátnosti vzdelávacieho systému sa žiadajú okamžité riešenia a návrhy zmien, ktoré budú aj implementované. To, čo tu teraz zažívame, je bezduché obviňovanie sa cez médiá a vyťahovanie škandálov, o ktorých sme akože nevedeli napriek tomu, že niektorí ľudia vrátane mňa o tom celé roky verejne rozprávali s nulovým výsledkom. Pripadá mi to ako príhody spred minulej päťročnice. Musíme si skôr naplánovať nejakú novú päťročnicu, ktorá je pred nami (smiech). 
 
Čo s týmto stavom majú spraviť politici?
 
Jedinou starosťou politikou, či už koaličných, alebo takzvaných opozičných, je ustáť túto vlnu "smradu" a nejakým spôsobom sa zase prepchať do parlamentu. Tento model spoločnosti ma veľmi neinteresuje, pretože to bude zase iba o štyroch rokoch hádzania špiny, vzájomného obviňovania sa a, pravdupovediac, aj škandály, ktoré by sa spätne vyťahovali, sa stanú nudnými parametrami tohto systému.
 
Povedal by som, že Slovensko je už za limitom toho, čo ešte dokáže zlepšovať. Pri dnešnom nastavení bez vlastnej menovej a štrukturálnej politiky a s veľmi obmedzenou fiškálnou politikou treba rozmýšľať úplne inak a treba otvárať úplne iné systémové otázky, nie pýtať sa, či zajtra uvidím v denníkoch 15 škandálov, o ktorých sme všetci vedeli. Je to z mojej strany možno cynický postoj, ale ekonómia je cynická veda, nemôžem si pomôcť. 
 
Marián Vitkovič je absolventom Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave. Bol vedeckým pracovníkom na Ekonomickom ústave SAV, kde sa venoval makroekonómii, finančnej vede aj menovej politike. Bol redaktorom ekonomického časopisu, pôsobil na stážach a učil na školách v Nemecku a Holandsku, pracoval na ministerstvách financií a hospodárstva, zastupoval Slovensko v OECD. Tvrdí o sebe, že patrí k prvým disidentom po transformácii na Slovensku. 

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Tomáš Pilz
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Situácia je dnes oveľa dramatickejšia než za studenej vojny. Skúsený novinár Syruček pripomína veci, ktoré naháňajú strach

0:00 Situácia je dnes oveľa dramatickejšia než za studenej vojny. Skúsený novinár Syruček pripomína veci, ktoré naháňajú strach

ROZHOVOR Časy, keď medzi hlavnými mocnosťami bola niekoľkokrát istená a každú štvrťhodinu kontrolova…