Víťazia „elity“, ktoré tvoria naleštení panáci. Produkty politického marketingu. Je to desivá prázdnota, hovorí politológ Zálešák

27.4.2018 0:01

ROZHOVOR Čo znamenali protesty Za slušné Slovensko pre stav demokracie u nás? Aké máme na Slovensku elity, ktoré nás reprezentujú? Vyriešili by spoločenskú krízu predčasné voľby a prečo sa vôbec samotná zastupiteľská demokracia dostáva do krízy v celej Európe? „Mnohí u nás v krčmách aj kaviarňach nadávajú na korupciu nie preto, že by ju odmietali v princípe, ale preto, že momentálne nemajú prístup k nejakým jej konkrétnym výhodám. Je mnoho dôvodov sa domnievať, že korupcia len tak nezmizne ani po ďalšej výmene vlády," hovorí politológ Tomáš Zálešák.

Víťazia „elity“, ktoré tvoria naleštení panáci. Produkty politického marketingu. Je to desivá prázdnota, hovorí politológ Zálešák
Foto: Peter Grznár
Popis: Tomáš Zálešák

Po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice sme boli svedkami udalostí, ktoré vyhnali desiatky tisíc ľudí do ulíc v mestách na Slovensku a položili vládu Roberta Fica. Ako to celé vnímate?

Tá vražda, presnejšie mafiánska poprava, akokoľvek ohavná, nebola sama prvým zdrojom hnevu, ale jeho rozbuškou. Ľudia vyšli do ulíc pre dlhodobo hromadiacu sa nespokojnosť. Za iných okolností by podobný čin nemusel viesť k pádu vlády, dokonca by sa mohlo stať, že po vražde by sa spoločnosť zjednotila za vládou. Ale toto neboli tie okolnosti a toto nebola tá vláda.

Samotný Fico nakoniec ukázal, že nie je štátnik, len ďalší zručný demagóg, možno len trochu chytrejší než jeho oponenti. Ľudia pociťujú rôznorodo individuálnu, no stále sa opakujúcu nespokojnosť s tým, že ak sa na Slovensku niečo pokúšate robiť poriadne, tak veľmi rýchlo narazíte na nejakého miestneho či vyššie postaveného „naboba“ a jeho klientelu, ktorá kriví pravidlá vo svoj prospech, vyberá si „výpalné“ (v doslovnom či metaforickom zmysle)  a parazituje na vašej práci, vlastne na celej spoločnosti ako čierny pasažier. Bohužiaľ, sme krajina plná takýchto čiernych pasažierov a ich činnosť je nezriedka „inštitucionalizovaná“. To v konečnom dôsledku spomaľuje aj náš ekonomický rozvoj. Žiaľ, nečinnosť orgánov v trestnom konaní je notorický neduh všetkých našich období po roku 1989. To vedia aj extrémisti, ktorí boli vždy zruční vo vyhľadávaní slabín právneho systému.

Musím zároveň s ľútosťou opakovať, že z prostej nespokojnosti a rozhorčenia, akokoľvek oprávneného, sa ešte automaticky žiadny politický program nezrodí. Vznikajú tu nové politické subjekty, no výsledok ešte nie je jasný. A či už budú voľby predčasné, alebo v riadnom termíne v roku 2020, platí, že vládu môžete vymeniť niekoľkokrát po sebe, ale kultúrne vzorce tým ešte nevymeníte.

Poviem ešte niečo, čo sa nebude páčiť. Mnohí u nás v krčmách aj kaviarňach nadávajú na korupciu nie preto, že by ju odmietali v princípe, ale preto, že momentálne nemajú prístup k nejakým jej konkrétnym výhodám. Je mnoho dôvodov sa domnievať, že korupcia len tak nezmizne ani po ďalšej výmene vlády. Koniec koncov vlády nepáchajú korupciu samé a ani nekontrolujú všetko, čo sa deje na nižších mocenských priečkach a v spoločnosti.

Opozícia, či už parlamentná, alebo mimoparlamentná, však vidí riešenie celej situácie práve v predčasných voľbách.

Smer padá a pravdepodobne bude padať aj ďalej. Nie, že by si to nezaslúžil. Ale aj keby dnes boli voľby, je otázka, či by opozícia dokázala zostaviť vládu. Isteže, pod „vládou“ myslím vládu bez ĽSNS. Nehovoriac o tom, že aj v opozícii sa nachádza viacero ľudských „tikajúcich bômb“, o ktorých sa môže ukázať, že nech už reprezentujú čokoľvek, „slušné Slovensko“ to nebude.

Čo znamenali protesty Za slušné Slovensko pre stav demokracie u nás?

Pre stav demokracie je to signál, že tu čosi nefunguje. Znamená to, že ľudia pociťujú úzkosť, hnev a odcudzenie od tých, ktorí reprezentujú politickú scénu. Zrelú podobu však bude mať tento protest až vtedy, keď dostane jasný politický výraz v podobe politického programu. To sa zatiaľ nestalo. Samozrejme, že držím palce, a úprimne si želám, aby to bol začiatok ozdravenia pomerov. Nebude to však žiadna „krátka a veselá vojna“.

A je tu, žiaľ, aj druhá polovica spoločnosti, ktorá ešte nevyšla do ulíc a ktorej hodnotové rebríčky a myslenie sú iné. Sú to v mnohých prípadoch ľudia, ktorí sa len veľmi málo stotožňujú s vývojom od roku 1989, dokonca sú voči nemu dlhodobo nepriateľsky naladení. Ich základným vzorcom správania v demokracii nie je zvnútornená lojalita, ale pasívna kolaborácia, pričom v čase krízy sú schopní „skratu“ napráklad aj vo voličskom správaní.

Protest Za slušné Slovensko Autor: TASR

Platí to aj v prípade elít, ktoré spoločnosť reprezentujú?

Sme svedkami celkového prepadu, čo do kvality politických elít. Isteže, darebáci boli prítomní  v politike vždy, a nie hociakí. Ale dnes tu máme nový jav: tak na strane vládnej, ako aj opozičnej s valcujúcou prevahou víťazia „elity“, ktoré tvoria naleštení panáci – produkty politického marketingu. Je to desivá prázdnota.

Bývalý premiér Robert Fico veľakrát hovoril, že mu chýba opozícia v zložení Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš, s ktorými by viedol argumentačný dialóg.

Fico si nemá na čo sťažovať, pretože sám sa podieľal na vytvorení tejto politickej nekultúry. Dnes je porážaný zbraňami, aké sám používal proti tým oponentom, po ktorých sa mu cnie.

Spomínali ste časť verejnosti, ktorá nevyšla do ulíc. Stále tu však máme skoro polovicu voličov, ktorí nejdú ani voliť, pretože sú frustrovaní, no sú to obyčajní slušní ľudia.

To je ale často totožný problém. Podobných „mlčiacich väčšín“ sa v istom zmysle bojím. „Slušní ľudia“, ktorí si vsugerujú, že nič nezmenia, že všetci politici sú bez výnimky rovnakí bastardi, ale nakoniec aj tak poslúchajú, sa môžu stať materiálom, ktorý modeluje cudzia vôľa.

Pasivita a cynizmus majú blízko ku kolaborácii. Áno, kolaborovať sa dá aj s demokraciou tým, že sa v nej človek pasívne vezie, nadáva na ňu, ale zároveň ju považuje za samozrejmú, a nebojí sa, že svojou nezodpovednosťou ju podkopáva. Do istej miery okrídlený, paradoxne znejúci výrok spisovateľa Prima Leviho hovorí, že „najnebezpečnejší sú obyčajní ľudia“. Vedel veľmi dobre o čom hovoril. Prežil totiž fašistickú a nacistickú éru, perzekúcie, udavačstvo a Osvienčim.

Kritika zastupiteľskej demokracie však zaznieva naprieč celou Európou, pričom sa čoraz častejšie skloňuje priama demokracia. Napríklad v Česku na tom postavil svoj program Tomio Okamura so stranou SPD. Vidíte v tom nejaké riziká?

Vytráca sa porozumenie základnému rozdielu medzi priamym a zastupiteľským spôsobom vládnutia. Pritom tento rozdiel je mimoriadne, ba životne dôležitý pre zachovanie našej slobody. Podstata občianstva nie je ani nemôže byť každodenná prítomnosť v uliciach; to ani nie je technicky možné.

Práve zrelé a zodpovedné občianstvo sa môže prejavovať aj ticho a nenápadne v každodennom živote. Skôr než siahnem, povedzme, k nejakému protestnému aktu, musí tu byť porozumenie tomu, čo sa okolo mňa deje, aj akýsi konsenzus v základných hodnotách. Lebo keď tomu prestávam rozumieť, hľadám falošné odpovede. Následne sa stretáva stúpajúci dopyt po falošných prorokoch s bohatnúcou ponukou. Výsledok nevyzerá vábne. Zastupiteľská demokracia a jej systém inštitúcií je dnes evidentne v kríze z rôznych dôvodov. Neznamená to však, že je možné vymeniť ju za nejaký „každodenný plebiscit“. To by bola pohroma.

Tomáš Zálešák Zdroj: Facebook / Tomáš Zálešák

Volanie po „priamej demokracii“ sice zaznieva skôr implicitne, ale je tu. Priama demokracia ako heslo je navyše zásterka pre vzývanie „priamej akcie“. A spoza priamej akcie, ktorá nerešpektuje zákonné postupy ani princíp politickej reprezentácie, sa každú chvíľu môže vynoriť nejaké extrémne hnutie. „Priama akcia“ svojho času zničila Weimarskú republiku. José Ortega y Gasset povedal, že priama akcia je „Magna charta barbarstva“. Mal na mysli politickú nekultúru, narcisizmus a pubertálnu mentalitu stúpencov nových ideologických hnutí, čo v jeho dobe okrem iného znamenalo nástup fašizmu v Európe. Johan Huizinga v tom istom období označoval toto mentálne nastavenie ako „puerilizmus“.

Dnes opäť slabne dôvera v zastupiteľskú demokraciu. Bez ohľadu na to, či budú voľby predčasné, alebo v riadnom termíne, hrozí nám predlžovaná neschopnosť vládu zostaviť a neschopnosť vládu akceptovať. Môže sa to vyvinúť do skutočne zaťažkávajúceho testu pre ústavný systém. Pokiaľ by som bol dnes na Slovensku opozičný politik, tak by som neustále prízvukoval zachovanie zastupiteľského demokratického systému. Inštitúcie je treba očistiť a zlepšovať, nie rušiť. Ich likvidácia totiž vedie aj k likvidácii slobody.

Za príklad priamej demokracie sa často dáva Švajčiarsko so svojimi referendami.

Po prvé: Švajčiarsko nie je „priama demokracia“. Referendá v každom prípade môžu byť iba doplnok a ešte musia podliehať prísnym pravidlám, pričom rozhodne nemôžu nahradiť zastupiteľský systém.

Ak si aj vezmeme historický príklad príklad mestských štátov starého Grécka alebo renesančného Talianska, kde mal elektorát oveľa obmedzenejší rozsah a často elitný charakter, tak ani tu nefungovala „priama demokracia“ bezvýhradne. Nehovoriac o tom, že tieto republiky boli nestabilné a podliehali demagógom, z ktorých sa vzápätí vykľuli tyrani.

Aký je stav demokracie u nás v porovnaní so západnými krajinami?

Západné krajiny, ktoré nemuseli prejsť dekádami komunistického experimentu, sú dnes na tom iba o málo lepšie. Ani západná Európa nie je mimo celkovej krízy. Dá sa povedať, že s ňou v istých ohľadoch máme spoločný problém. Spočíva v čomsi, čo nazvem stratou porozumenia vlastným koreňom a hodnotám. Dnes lepšie rozumieme tomu, ako fungujú notebooky a smartfóny, než tomu, ako funguje slobodná politická obec a čo je jej podstatou. Sme skrátka politickí, a nezriedka aj právni analfabeti, bohato vybavení elektronickými hračkami.

Aká je teda perspektíva?

Zastupiteľská demokracia, slobodné voľby, bezpečné právne prostredie či možnosť slobodne podnikať. Nič z toho nie je samozrejmosť. Je vzácny a krehký výdobytok v dejinách, a všetko to patrí k hodnotám, o ktoré treba každodenne zápasiť. Optimistický scenár je ten, že systém zastupiteľskej demokracie sa reformuje a prispôsobí sa novým podmienkam.

Pesimistický scenár znamená, že pocit odcudzenia ľudí od systému sa bude prehlbovať. Tým pádom sa bude prehlbovať nestabilita a stupňovať pravdepodobnosť siahnutia k násilným prostriedkom. Na úrovni jedného štátu, napríklad toho nášho to môže vyústiť do toho, že nejaká „cézaristická“ klika prevezme moc a zavedie svoj kasárenský režim. Pojem „cézarizmus“ som použil celkom zámerne. Mám na mysli systém, ktorý nastupuje vtedy, keď republika a ľudia, ktorí ju tvoria, neunesú bremeno morálnych povinností, ktoré život v slobode ukladá. Všimli ste si, ako často sa u nás kadekto dožaduje práv, no nikto nespomína povinnosti?

A to sme dosiaľ hovorili len o úrovni jedného štátu alebo skupiny. Ak si prezrieme dnešnú krízu na celosvetovej mape, obraz je ešte znepokojivejší. Máme tu vznik nových bezpečnostných problémov, neuveriteľnú renesanciu bigotného fanatizmu, stieranie rozdielu medzi tým, čo tradične chápeme ako „vnútornú“ a „zahraničnú“ politiku, stieranie rozdielu medzi vojakom a nebojujúcim civilistom, problém duálne použiteľných technológií, viacero ohnísk extrémne násilných konfliktov, o ktorých nie je vylúčené, že by sa  s prispením ďalších okolností mohli zliať do celosvetového vojnového požiaru...

Nie, nejde o žiadnu predurčenosť. Máme pred sebou voľbu a ak si zvolíme slobodu, pamätajme, že sloboda so sebou nesie aj isté bremená; napríklad aj bremeno nutnosti rozhodovať sa a niesť zodpovednosť za svoje voľby. To niektoré osobnostné typy ťažko nesú aj v časoch pokoja a prosperity. Čo potom v čase krízy?

To znie pesimisticky. Niečo ako Spenglerov Zánik Západu?

Nie! Kritika neznamená fatalizmus. A dôrazne odmietam radikálny kultúrny pesimizmus, módny aj dnes v istých kruhoch. Nielen, že vyjadruje neplodnú melanchóliu, ale môže sa ukázať deštruktívnym, a okrem iného môže vás priviesť ku kolaborácii so silami, ktoré sa vám nepáčia. Ak je situácia naozaj taká vážna, ako ju načrtávam, potom takýto fatalistický pesimizmus je hriešny prepych, ktorý si nesmieme dovoliť.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Ondrej Šprlák
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Keby chceli skutočne zabíjať, tak obetí nebudú desiatky, ale tisíce. Izraelčanom nezostávalo nič iné, vraví analytik Samson

0:01 Keby chceli skutočne zabíjať, tak obetí nebudú desiatky, ale tisíce. Izraelčanom nezostávalo nič iné, vraví analytik Samson

ROZHOVOR Tvrdenie, že hlavný problém na Blízkom východe je Izrael, je ľahko vyvrátiteľné. V Afganist…