Viem, že v uliciach je pravda, tvrdí Alojz Hlina. Poslanecký búrlivák ako ho nepoznáte

0
Alojz Hlina (Autor: Jozef Hübel)

Viacerí odborníci na komunikáciu a marketing tvrdia, že máte najlepšie vypracovaný a zvládnutý politický marketing u nás vo veľkej politike. Už ako člen Vysokoškolskej únie Slovenska ste boli prvým profesionálnym manažérom najvyššieho vysokoškolského orgánu, tušili ste, že by to mohlo raz smerovať do politiky?

Bolo to ešte začiatkom 90-tych rokov, teda pomerne dávno, ale bol som už vtedy prvým profesionálnym manažérom najvyššieho orgánu vysokoškolákov na Slovensku. Vtedy napríklad nikto nevedel urobiť ani moju manažérsku zmluvu, tak ma viedli ako technicko-hospodárskeho pracovníka s platom 1250 slovenských korún brutto.

V tom čase ste boli aj vo Švédsku zbierať skúsenosti, ako to funguje v zahraničí. Bolo to v čase, keď sa rozpadávalo VPN na ODÚ – VPN a HZDS. Využili ste neskôr aj prvé zahraničné skúsenosti?

Boli sme v niektorých štátoch západnej Európy na pozorovaní volieb. Keď sme tam odchádzali, existovalo ešte VPN, no po našom návrate sa už rozpadlo a vzniklo aj HZDS. Bol som vtedy naozaj ešte pomerne mladý a dnes by som možno konal inak, ale po tom delení som necítil záväzok ani k jednej, ani k druhej strane. Napriek tomu sa viackrát niektorí neprajníci snažili spojiť moju osobu s jednou záležitosťou. Asi okolo roku 1995 som riešil spor s bytmi v Luxorke a bol som vtedy výrazne proti staromestskej garnitúre na čele s Andrejom Ďurkovským. Lenže vtedy, keď ste boli proti nim, tak vás automaticky zaradili k tým druhým, teda k mečiarovcom. Tá mentálna skratka fungovala vtedy absolútne.

A neboli ste mečiarovec?

Nie, to vôbec tak nebolo. Nechcem byť protivný, ale možno je to aj pre niekoho dobre, lebo keby som vtedy HZDS pomohol, tak by bol možno dnes prezidentom Cuper (smiech). Samozrejme, trochu preháňam, no chcel som tým len zdôrazniť, že ľudia majú tendenciu veci si skracovať, nie, vôbec to nie je tak.

Napriek tomu ste ale vtedy podporovali Mečiara, dokonca ste sa raz vyjadrili, že raz možno budete jeho nástupcom. Nebolo to tak?

Viete, ten, kto to o mne povedal (Milan Krajniak alias Posledný Križiak – pozn. aut.), napísal jeden nešťastný blog, no vzápätí napísal ďalší blog, kde sa mi ospravedlnil a veci upravil na pravú mieru. Z toho si môžete urobiť záver, či to bola pravda, alebo nie.

Kým ste vstúpili do politiky, tak ste sa preslávili mnohými netradičnými protestnými akciami. Či už to bol hnoj, či konské pólo a mnohé ďalšie. Čo ste tým sledovali? Chceli ste upozorniť na niečo, čo nie je v súlade so zákonmi, čo si veľa ľudí myslí, no bojí sa to dať najavo?

Na to, aby ste robili účinne politiku, potrebujete mať moc a peniaze. Moc získavate vo voľbách a s tým sú asi spojené aj peniaze. A keď to nemáte, tak je tendencia povedať, že to celé nemá zmysel. S tým sa ja osobne ale neviem zmieriť. V politike a vo verejnom priestore si viete získať rešpekt, pričom nemusíte mať ani moc, ani peniaze.

Máte pocit, že si ten rešpekt získavate?

To musia posúdiť iní, ja by som to hodnotenie subjektivizoval. Ale rešpekt si získavate nejakou dôslednosťou, vytrvalosťou, účinnosťou. Musíte pritom nielen poukazovať na problémy, ale ponúknuť aj ich riešenie. Naši „salónni“ politici zvolajú tlačovku, buď im tam niekto príde – ak to majú dohodnuté – alebo im tam nikto nepríde a majú pocit, že zmenili svet. Ale svet sa nemení tak, že zvoláte tlačovku. Hovorím, že tie 3D formy poukazovania na problém sú veľmi dôležité a treba ich robiť, lebo aj najväčšia katedrála je postavená z malých tehál a aj každá drobná vec sa preto ráta. Tým by som chcel aj ľudí povzbudiť, aby neupadali na duchu, lebo tu je dosť porazenecká nálada. Nemá to význam, načo… a podobne. Je to ťažké, ale musíte byť „mezek“, ako vravia bratia Česi – teda „tvrdá palica“, to má význam.

Napriek tomu pri vašich protestných akciách vás vidno často aj osamelého, akoby ste tie masy nespokojných ľudí pre dobrú vec nevedeli strhnúť. Keď sme na začiatku hovorili, aký máte dobre zvládnutý politický marketing, tak nestálo by za úvahu viac ho využiť aj tu, aby ste neboli na tých uliciach taký osamotený?

Môže teraz niekto povedať: „Poďme do ulíc!“… Politik,ktorý nie je schopný rozprávať „do betónu“, alebo ktorý to nezažil, nemôže robiť skutočnú politiku. Naozaj je to tak, že niekedy urobíte akciu a nepríde vám tam nikto. A napriek tomu to s kamennou tvárou “dáte“. Dáte to „do betónu“, lebo taký je život! A viete, nechcem sa nikoho dotknúť, iné veľké mená slovenskej politiky zvolajú protest a prídu im tam rodinní príslušníci. Na to, aby ste zobudili masy, musíte veľmi dobre „zamiešať“.

A „miešate“ to tak, že to minimálne dáte najavo médiám. Lebo niekedy ani nemusíte mať na akcii ľudí, ale ak sa to objaví v médiách, tak je to pre vás ďalší „hráč“, ktorý vás podporuje vo vašich aktivitách. Viete si to bez nich predstaviť?

Ľudia sú porazeneckí aj v tom, že povedia: „Noviny už patria tým a tým, tam sa človek nedostane…“ Táto doba je fantastická aj tým, že aj pred 50-imi rokmi boli nejaké záujmy vlastníkov mediálnych domov a nič iné nebolo, dokonca ani kopírky, no dnes je to iné. Máte kopírky, sociálne siete, takže aj keď čelíte mediálnemu nezáujmu, to vôbec neznamená, že to máte vzdať, lebo nikto vám nezakáže vytlačiť si leták, postaviť sa na ulicu a rozdávať ho. Lebo to sa málokomu chce. Ja mám svoje „odstáte“ v uliciach a myslím si, že je do dobrá forma. A to už nehovorím o internete, o Facebooku. Ten je síce niekedy preceňovaný, ale ak vytlačíte leták a dáte ho niekomu do ruky, to zatiaľ ešte nikto nezakázal.

Už ste tu na začiatku povedali, že pre politika je dôležité mať moc a peniaze. Keď ste sa rozhodli ísť do politiky vy, už ste asi peniaze mali. Ako ste sa k nim dostali vy, pretože nie je tajomstvom, že vlastníte viaceré lukratívne reštauračné zariadenia. Je dôležité, aby človek nešiel do politiky iba s ideami a entuziazmom?

Nič v zlom. Ale ak niekto príde a povie, že ide zachrániť svet či Slovensko a má problém uživiť vlastnú rodinu, moja dôvera voči nemu je určite o čosi slabšia. Každý poriadny chlap sa vie postarať o seba a o svoju rodinu. Samozrejme, v dobrom. Nie ako niektorí u nás, že „niečo urvú“. Som možno „stará škola oravská“, že chlap ktorý robí, tak aj zarobí. I keď už aj to sa spochybňuje, lebo tí naši chlapi, čo robili vo Váhostave, síce robili, ale peniaze nedostali… Čiže princíp je veľmi jednoduchý. Osobne som nikdy nič nesprivatizoval, prežil som roky v Číne, kde som tvrdo pracoval.

Čo ste tam robili?

Keď u nás všetci nadšene utekali na Západ kupovať Tchibo kávu, ja som sedel v lietadle smerom do Pekingu a nebolo nás tam veľa. Mňa Čína fascinuje.

No dobre, ale ako sa dá v Číne tak dobre zarobiť?

V Číne ako sa dá zarobiť? (smiech)…

No povedzte, odkryte tajomstvo… Ako?

Lepšie ako na Aljaške počas Zlatej horúčky.

Tak dobre, ale na čom ste tam toľko zarobili?

Viete, Čína je fantastická krajina. Je to krajina budúcnosti. My sme to, žiaľ, zistili neskoro, lebo v tých počiatkoch sme im aj dosť pomohli, keď sa vyviezlo, čo sa vyviezlo, čo im chýbalo. Ľudia z našich končín mali akýsi dešpekt voči Číňanom, mysleli si, že sú to trhovníci, čo predávajú sandále. Veľmi dlho sme sa s tým borili, no dnes sa najväčšie hviezdy večierkov hrdia tým, že dali deti na čínštinu. Keď som niekedy povedal – Čína – tak som bol pomaly na smiech. Tak sa to ale veľmi zmenilo a ja som to tušil, teda tušil to asi každý triezvo uvažujúci človek, že Čína sa raz „naštartuje“.

Ale ešte ste mi stále nepovedali, na čom ste v súvislosti s Čínou zbohatli vy?

My sme od nás vyvážali – no už sme dovyvážali, lebo už niet čo, lebo všetko už majú – najmä autá. Keď trochu preženiem, tak automobilový priemysel u nás sa dobre rozvinul preto, lebo sa dobre rozvinul Volkswagen a VW sa rozvinul aj preto, lebo v tých prvopočiatkoch urobil veľké obchody s Čínou.

Čiže vy ste boli pri tých obchodoch?

Áno, bol som.

Takže sa teraz vráťme do reality. Máte veľmi dobrý základ, investujete to napríklad aj do toho, že ste v roku 2012 vstúpili do politiky z kandidátky OĽaNO, dostali ste sa do parlamentu. Bol to obyčajný kalkul alebo z vašej strany jediná možnosť, ako sa do NR SR dostať, keďže všetky ostatné možnosti súviseli so straníckymi kandidátkami?

Musím si pri tejto diskusii dávať veľký pozor na každé slovo, lebo aj moja mama hovorí, že „ohováranie je hriech“. (smiech) Vedel by som o tom rozprávať dlho a šťavnato a bolo by to na samostatnú diskusiu. Ale budem opatrný. Kandidoval som ako nezávislý poslanec na kandidátke niekoho, kto deklaroval, že vytvoril platformu pre nezávislých poslancov. To je všetko. Hovorilo sa pritom, že isté nastavenia platia teraz a že sa časom budú meniť. To, že po voľbách sa zistilo, že nie je potrebné nastavenia meniť a že to niekomu vyhovuje, nech sa páči. Ale za seba môžem povedať, že ak som za niečo niekedy zaplatil, tak za moju slobodu. Tá moja nestojí na tom, ako sa kto ráno vyspí.

Boli ste po nástupe do parlamentu nejako alebo niečím zviazaný? Tým, že OĽaNO sa prestalo tváriť, že dáva skutočne priestor nezávislým osobnostiam? Nútili vás do niečoho alebo zaväzovali, ako máte hlasovať?

Nechcem teoretizovať. Ak chcete niečo vybudovať, tak musíte mať na to predpoklady. My máme napríklad pomýlené vedomie líderstva. Pokiaľ je líderstvo v tom, že iba „ja, ja, ja“, to nie je líderstvo, to je strach. Nenájdete slušných a slobodných ľudí, vzdelaných a múdrych, osobnosti, aby boli súčasťou organizmu, kde sa o nich nerozhoduje prvkami ako tak demokratickými, ale autokraticky spontánnym rozhodnutím „niekoho“. Viem, že niekomu je v takom organizme dobre, no verím, že nie som sám, ktorý sa necíti dobre v priestore, kde je všetko závislé na rozhodnutí jedného človeka.

Tak to nazvime pravým menom. Mali ste pocit, že Igor Matovič vedie OĽaNO direktívne a takým spôsobom, že okrem neho sa žiadny hlas neberie do úvahy?

Nechcem povedať, že toto už je epizóda. Poslanci OĽaNO o sebe hovoria, že sú najslobodnejší zo slobodných a ja si to vôbec nemyslím. (smiech) Je to také detinské, že sú „slobodní“ v tom, že sa môžu prihlásiť k hocičomu a môžu si povedať hocičo. Každý, kto trochu rozumie riadeniu a systému fungovania, vie, o čom to je. Nechajte niekoho kričať, aký je slobodný, ale o chvíľu to bude kričať sám a nikoho nebude zaujímať, že je „slobodný“.

Realita je však taká, že ste sa ocitli v blízkosti KDH. Ste už členom KDH alebo iba sa uvažuje o tom, že budete na ich kandidátke do volieb?

Pokiaľ som si aj v minulosti niečo ctil, tak zmluvy a dohody. Myslím si, že ma aj taký chýr obchádza. Špeciálne ešte v čase, keď som pôsobil v Číne, tam sa hovorí, že môžete mať aj neviem akú hrubú zmluvu, no pred zlým úmyslom vás neochráni. Tam sa veľmi veľa vecí robí na princípe dôvery a ten chýr sa s vami nesie všade. To som sa naučil a tento princíp nie som ochotný zmeniť len preto, že som v politike. U nás je to, žiaľ, národným športom. Z formálneho hľadiska som predsedom strany Občania, ktorá vznikla 2. septembra minulého roku a táto strana raz bude veľmi vplyvným hráčom na slovenskej politickej scéne.

Čiže ako člen a predseda strany Občania idete na kandidátku KDH?

Ako strana Občania máme podpísanú dohodu o spolupráci s KDH. Táto dohoda sa končí 120 dní pred voľbami a môže, a nemusí sa zmeniť na dohodu o predvolebnej alebo povolebnej spolupráci. Práve teraz v októbri intenzívne navzájom rokujeme, či uzavrieme zmluvu o predvolebnej spolupráci, čo by už okrem iného zahŕňalo aj to, čo bude ľudí najviac zaujímať, teda kandidátku, ako sa bude kandidovať. Ako som sa naučil vo svete, že pokiaľ je to akt dvoch zmluvných strán, tak najprv si oni musia konzultovať veci vo vnútri a keď sa nejako dohodnú, tak budú o tom informovať. Osobne o parametroch tejto spolupráce nebudem hovoriť skôr, pokiaľ sa to nedohodne inak. V tom budem korektný, pretože to zatiaľ ešte len riešime. Možnosti sú dve: buď sa dohodneme, alebo sa nedohodneme. Tretia cesta neexistuje.

Kandidátku by mala definitívne schváliť Rada KDH koncom októbra. Predbežne už musíte vedieť, či na tej kandidátke budete, alebo nebudete. Všetko je teda na dohode medzi stranou Občania a KDH?

KDH je skutočná politická strana, u nás sú z formálneho hľadiska viaceré subjekty s názvom strana, no parametre strany zďaleka nemajú. Sú to skôr rodinné spolky či firmy, eseročky.

A Občania sú čo? Tiež niečo také?

Nie, Občania sú stranou aj z formálneho aj z reálneho hľadiska. My sme ale v tom vyčkávacom móde, lebo čakáme na dohodu s KDH. Finalizovať teraz činnosť nejakej strany by bolo kontraproduktívne, veď kde sa pozriete, všade nejaká nová strana. Aj dve za týždeň vznikajú. (smiech) Je na smiech, že v parlamente je v súčasnosti až 11 „pravicových“ strán a my do toho „kúriť nebudeme“. Čiže KDH má všetky parametre slušnej politickej strany z pohľadu právomocí, rozhodovania či štruktúry. Tam to nefunguje tak, že predseda sa ráno zobudí a povie: „Bude to tak.” Tam je napríklad Rada KDH, ktorá bude aj 24. októbra rozhodovať o kandidátke do volieb.

Rozhodlo o úmysle ísť do volieb spoločne napríklad aj hlasovanie o zrušení tzv. Mečiarových amnestií, kde ste hlasovali za ich zrušenie?

My sme naozaj v súčasnosti v procese tvorby dohody a som realista. Čiže urobíme, čo sa dá, aby sme sa dohodli, lebo si myslím, že naša spolupráca má význam. To je dôležité. Nemá význam  tom, že ja alebo niekto iný bude v parlamente a bude brať poslanecký plat, ale preto, lebo je možné niečo zmeniť. Možno sú to patetické reči a aj tak im nikto neverí, no podľa mňa sa dá politika stále robiť tak, že vidno výsledky. My, chlapci z Oravy, hovoríme, že až pri robote zistíte, ako sa veci majú. Najlepšie to vidno v stresových situáciách, lebo pri nich zistíte, či sa s niekým dá robiť, alebo nedá. Nemyslím si preto, že nejaké jedno hlasovanie o takých veciach rozhoduje. Môže zapadnúť do mozaiky, ale reálna schopnosť spolupracovať sa ukáže až pri dennodennej robote. Teda aj vtedy, keď na vás nesvietia svetlá a kamery.

Už ste naznačili, že ľudia sa boja. Majú strach, neveria politikom. Prečo nastala táto situácia? Neodtrhli sa politici od reality, od života bežných občanov? Alebo sa o nich začnú zaujímať intenzívne iba raz za štyri roky, keď treba naháňať volebné hlasy?

Dá sa oblbovať, no nedá sa oblbovať donekonečna. Naši ľudia, žiaľ, ľahko podľahnú ilúzii, pekne usmiatej tvári z bilbordu, preto ma fascinuje, že ešte stále niekto na tie bilbordy ten svoj vyretušovaný ksicht dá. Dá sa to, ale som rád, že ľudia už zistili, odtiaľ – potiaľ. Viete, ak je záujem o človeka, o voliča, determinovaný termínom volieb, to je jasným signálom. Teraz sa všetci politici rozbehnú do posledných dediniek na východe, prinesú vám tam nejaký balónik k nejakému guľášu, to všetko bude opäť fungovať. Ja to ale robím stále, samozrejme, pokiaľ mi to dovolí čas. Pokiaľ je parlament, som v parlamente, pokiaľ nie je, som v uliciach. To je podľa mňa skutočná politika. A ľudia to začínajú cítiť, čo je dobre, že sa už nechcú nechať oklamať. Pravdou však je, že veľká väčšina ľudí je oklamaná a sklamaná, lebo rečí sa už napočúvali dosť a výsledky nikde. Parlament napríklad neslúži iba na to, aby ste si raz do týždňa urobili tlačovku, ale slúži aj na to, aby ste si zákony aj čítali a poznali ich obsah.

Máte nejaký čerstvý príklad takých zákonov?

Áno, na tejto schôdzi boli napríklad dva zákony, ktoré sa významne dotýkali spotrebiteľa, fyzickej osoby, ktorá niekde niečo kúpila alebo sa stala účastníkom nejakého vzťahu a tie zákony si nikto ani len nevšimol. Jedine ja som k nim vystúpil. Bol to zákon o úveroch na bývanie a zákon o mediácii. To sú podľa mňa vyslovene spotrebiteľské zákony. Máme tisíce exekúcií, veľkému množstvu ľudí hrozí, že prídu o svoje byty, a to práve preto, že sa zneužíva spotrebiteľský zmluvný vzťah. A tieto zákony, kde možno urobiť naozaj kus roboty pre človeka, si nikto ani nevšimol, že sú na programe. A to ma mrzí.

Myslíte si, že to môže súvisieť aj so skutočnosťou, že opozícia nech sa vyjadrí k čomukoľvek, tak vládna väčšina v parlamente aj tak nič opozičné nepríjme, už len z princípu?

Niekedy sa takýto argument používa na ospravedlnenie našej lenivosti. Že aj tak to nemá význam. Toto nikdy nepríjmem, takúto argumentáciu.

Prečo to teda význam má?

Všetko má význam, hovorím tomu „piatacká fyzika“, pomer vydanej energie sa rovná pomeru prijatej. Teda ak vydáte niekde nejakú energiu, tak by sa vám mala vrátiť. A naozaj, aspoň pre ten vnútorný pocit. Ak by som bol napríklad niekde v kulturáku v Bytči alebo v Hriňovej a ľudia sa ma začnú pýtať, čo som pre nich urobil, tak im nemôžem povedať, že nič, lebo aj tak to nemá význam! Vždy je dobré, ak môžem povedať: „Urobil som všetko, čo som mohol.” To je napríklad moja stratégia, že sa naozaj snažím urobiť, čo sa dá. Je pravda, že občas tým niekoho privádzam až do zúrivosti. Niekto sa odhodlá, že podá návrh záklona a potom skonštatuje, že mu neprešiel. Ale mne neprejdením návrhu môjho zákona cesta nekončí, niekedy sa priam začína. Vždy som využil všetky možnosti, ktoré mám ako poslanec, teda interpelujem, podám návrh zákona a keď to nepomáha, tak trebárs murujem. A na konci je výsledok. Môžem povedať, že po vyše troch rokoch práce, keď som spal pred jedným ministerstvom, pred druhým, x protestov, murovanie, váľali ma po zemi, ale výsledok je napríklad ten, že teraz bolo napríklad prvé čítanie zákona o zmenkách, kde som SMER „dokopal“ k tomu, aby niektoré veci zmenil.

Čiže máte celkom opačnú filozofiu, ako väčšina, ktorá si povie – aj tak sa nič nezmení, kašleme na to… Niektoré z návrhov, ktoré ste dali, sa vám okrem už spomínaného zákona podarilo presadiť?

V tomto mám veľmi čisté svedomie, dokonca aj úspechy. Hoci sa to ťažko preukazuje, pretože veľa vecí sa naozaj schválilo. Tým, že ako opozícia nemáme väčšinu, tak sme ich nemohli prijať, mohol ich prijať iba SMER. No poviem to inak – veľa vecí bolo prijatých iba preto, lebo Hlina robil cirkus. Ľudia mi niekedy vyčítajú, že robím cirkus, tak nech sa páči, pozerajte sa na naškrobených politikov! Viem byť aj ten „naškrobený politik“, zvládnem to, viem sa aj pekne obliecť, aj keby ma niekde poslali do sveta, neurobím hanbu. Ale niektorí vedia iba to. Ja viem urobiť aj niečo iné, napríklad viem, že v uliciach je pravda. Skutočná politika, ak stratíte kontakt s ľuďmi na uliciach a zavriete sa do „slonovej veže“, tak to sa nedá dlho robiť.

Nie tak dávno ste mali v parlamente doslova ohnivé vystúpenie, kde ste sa obuli do klientelizmu, do toho, že v stavebníctve dostáva spravidla skoro vždy a bez problémov zákazky Širokého Váhostav. Ak by sme to zovšeobecnili, kto nie je členom alebo priaznivcom „tej správnej“ strany, tak si tu ani neškrtne, je to tak?

Neviem posúdiť napríklad to, či je miera klientelizmu alebo korupcie práve teraz najhoršia. Viem však, že to, čo je teraz, je neudržateľné. Takto jedna krajina fungovať nemôže. Chcel by som zároveň apelovať na tých trochu rozumnejších, vy tú krajinu zničíte! Pokiaľ zabijete v ľuďoch vedomie, že má zmysel byť najlepším, a poviete nemá zmysel byť najlepším, ale má zmysel byť poslušný, v predklone, snaživý, to sa jednoducho nedá. Chvíľu s tým môžete taktizovať, ale takto tú krajinu fakt zničíte. A to sa, žiaľ, deje. Mladí, čo sú šikovnejší, utekajú do zahraničia. Sociálne škody na vedomí ľudí sú enormné.

Mladí ľudia na jednej strane chcú odtiaľto masovo odchádzať, lebo tu nevidia perspektívu, na druhej strane ľudia pomaly už po 40-tke majú problém nájsť si prácu a to ešte štát uvažuje s predĺžením veku odchodu do dôchodku na 65 rokov. A čo budú tí starší ľudia 15, 20 rokov bez práce, kým dosiahnú dôchodkový vek? Čo s tým?

Keď stratíte dynamiku celej krajiny, čo s tým? Ak v Programovom vyhlásení vlády bolo slovo „tvorivosť“ použité iba raz, tak sa nečudujme. Celý svet je postavený na tvorivosti. My sme doslova odsúdení, aby sme vytvorili priestor pre vnútornú dynamiku krajiny. A to tak, aby sme sa otvorili vo všetkom v prospech spravodlivého systému, teda nechať uspieť naozaj tých, ktorí sú najlepší. Pokiaľ sem-tam uspeje nejaký lúzer alebo synáčik niekoho, to je o štatistike. Ale pokiaľ programovo u nás uspejú len takí, tak sekundárnym dôsledkom toho je, že tí skutočne dobrí to „zabalia“. A pôjdu do Nemecka, do Švajčiarska alebo inde. A to len bude peklo! Tu už boli ľudia, ktorí mali pocit, že obsiahli všetko, ale vôbec to tak nie je. Čiže musíte ľuďom nechať vedomie, že má zmysel vôbec niečo robiť, vyrobiť, vytvoriť. A keď im to zoberiete, tak zničíte celú krajinu. A to robí teraz SMER.

Po takmer štyroch rokoch v parlamente, kedy vládne jedna strana, vidíte tu vôbec alternatívu? Pravica je rozdrobená, ako doteraz nikdy predtým, ľudia pomaly nevedia, koho majú voliť, povedia si, že ich hlas bude vyhodený a aj tak vyhrá SMER. Je tu teda aj dezilúzia tohto druhu, nemáte z toho obavy?

Tragédiou pravice je, že nám chcú robiť personalistov finančné skupiny, občas novinári, stále má niekto tendenciu inštalovať nám lídra. Ľavica to má urovnané. Nazývam to – vrhanie tieňov. Fico vrhá taký tieň, že každý ďalší, kto sa vedľa neho postaví, či nevrhne náhodou väčší tieň, vyznie smiešne. Tým má pokoj. Ale u nás hráme tú hru vrhania tieňov tak, že každú chvíľu sa niekto skúsi postaviť, či náhodou nevrhne ten najväčší tieň. Potom niekto zistí, že ten má kamaráta a ten mu požičia 100 tisíc euro na bilbordy, iný má zasa známeho novinára v takej či onakej redakcii… A to akoby ho oprávňovalo založiť si stranu. To je celé smiešne. Proces výberu by mal prebehnúť – nechcem povedať, že ako v prírode – kde sa dva jelene zrazia a silnejší zvíťazí. Ale určitú dávku prirodzenosti by sme tu mohli pri výbere lídra nechať. To je našou tragédiou. V Amerike sa hovorí: „Buď vedieš, nasleduješ, alebo choď preč!“… Našou tragédiou je najmä to, že to chcú viesť ľudia, ktorí to jednoducho nevedia. Keď máte dobrého šéfa, tak sa aj dobre robí. Ale niet väčšej tragédie, ako robiť pod zlým šéfom. Obzvlášť, keď nemusíte.

A súhlasíte s tým, že v súčasnosti nie je podstatná otázka lídra, ale skôr to, ako budú schopné spolupracovať pravicové strany?

Keby teraz prišiel ktokoľvek a povedal by – tu je líder pravice – tak je to smiešne. My sme to dopracovali do takého štádia, že možno dvaja či traja kvázi lídri pravice vytvoria modely rozhodovania a postupu, to je asi riešenie pre aktuálnu dobu. A to môžeme potom nechať ďalej na prirodzený vývoj. Čiže dvaja či traja, ale nie siedmi. Lebo to už je potom Sedem trpaslíkov, to sa jednoducho nedá. Lenže od každého to chce určitý formát a veľkosť, že uznám – buď vediem, nasledujem, alebo som nepoužiteľný. SMER sa nezjavil včera, SMER sa nejaké obdobie vytváral a rovnako nezmizne zo dňa na deň. SMER tu s nami bude ešte nejaké to obdobie a každý, kto povie, že nie, tak tomu nerozumie.

No dobre, čo teda ďalej, aby SMER dostal reálnu konkurenciu?

Otázka stojí skôr tak, ako to urobiť? Lebo pri našej pravicovej neschopnosti tu môže byť ešte veľmi dlho, ale môže tu byť aj o niečo kratšie, ako plánuje. Niekedy však až žasnem, pretože niektorí ľudia hovoria, že chcú SMER poraziť, no robia všetko tak, akoby ho poraziť vôbec nechceli. Keď totiž chcete niekoho poraziť, tak robíte všetko pre to, aby ste ho porazili. SMER sa dá poraziť, ale musí to byť „kláda“, bude to náročné, bude to trvať určitý čas, ale dá sa to. Len sa tu musí vytvoriť reálna skupina ľudí, ktorí ho aj budú chcieť poraziť. A nielen preto, že sa to politicky ráta, ale naozaj.

Niektorí politológovia tvrdia, že aj vy máte schopnosti stať sa politickým lídrom. Cítite sa na to?

Ja sa neponáhľam. U mnohých vidím akýsi časovo-vekový stres, teda že už sú tam dlho a stále nič. Alebo „už som starý a ešte stále nič“. Ja sa politicky nikam neponáhľam. To je schopnosť vybudovať niečo. Lebo niekto príde, usmeje sa do karmery a keď svetlá zhasnú, tak končí. Musíte vedieť pracovať s ľuďmi, ktorí vám vytvárajú kostru systému a to sú mimoriadne náročné veci. Vytvoriť životaschopný organizmus, štruktúru, aby ste neskončili ako Iveta Radičová. Ona bola výborná na kameru, ale nemala tú silu, keď zhasli svetlá. Technológia moci je aj v tom, že máte vytvorenú štruktúru, ktorá vás podrží. Lebo nedeľa je iba raz do týždňa. V krízových okamihoch musíte vedieť, o koho sa oprieť. Musíte vedieť, že tam nemáte Brutusa, hoci všade máte Brutusa, ale nie, že každý je Brutus… A čakať, kedy vám pichne nožík do chrbta. K tomu sa neprepracujete ani za týždeň, ani mesiac pred voľbami, to je proces, to chce čas.

Dotknem sa, samozrejme, aj migračnej krízy, je jasné, aký postoj máme spoločne s ďalšími štyrmi krajinami ku kvótam, vieme tiež, že premiér stále vážne uvažuje o podaní žaloby ako jediný z lídrov členských krajín EÚ práve za rozhodnutie o kvótach. Nemôže nám to vážne poškodiť a dostať nás do izolácie?

Hovoril som to aj v parlamente, že máme konať tak, aby sme pomohli krajine a nie SMER-u. Celé, ako to komunikačne nastavil Robert Fico spôsobilo, že SMER je naspäť na 40 percentách preferencií, ale krajine tento postoj poškodil. A dovolím si tvrdiť, že veľmi to poškodilo našej krajine.

Ako? Ako nám to môže poškodiť? Napríklad hrozbou krátenia štrukturálnej pomoci z eurofondov, ktorú nikto síce priamo škrtnúť nemôže, no môže to urobiť nepriamo?

Pokiaľ získame v Európe mentálny obraz, že sme krajina studených cynikov, ktorí majú nulovú sociálnu empatiu, tak nám tento mediálny obraz fakt nepomôže. Možno tak v očiach masového vraha Breivika, lebo on nás vraj chválil za náš postoj. To sú ale naozaj veci, ktoré netreba podceňovať. Žiaľ, v súčasnosti sa o nás vytvára veľmi zlý mentálny obraz. Dovolím si tvrdiť, že tento boj o náš imidž sme prehrali. Aký je totiž výsledok? No taký, že kvóty aj tak sú a platia, lebo o nich rozhodla väčšina. Čo vybavil Fico? No nič nevybavil! Kvóty sú, hanbu máme, sme za cynikov v Európe, SMER má vyše 40 percent…

A o čo tu teda ide?

Nechcem byť konšpiratívny, ale Európa zápasila o podobu Boha 500 rokov dozadu. Každá vážna a poriadna vojna vznikla v Európe a tu už nebudú zápasiť Nemci s Francúzmi, tí tu už zápasili veľakrát a vždy to skončilo zle. My tu už nebudeme zápasiť o uhlie, o pšenicu, o nič. Jediné, čo tu ešte môže byť, to môže znova byť zápas o podobu Boha. A jediná cesta, ako to môže vzniknúť, tak podobnou vnútornou destabilizáciou, ako je teraz. To, čo sa deje, tak nemyslím si, že riešením je sem presťahovať Sýriu ani Líbyu. To určite nie. A pravdou tiež je, že ani mňa, ani Fica nevolili v Sýrii. Mojou aj jeho povinnosťou je zabezpečovať krajinu, v ktorej nás volili a tak isto tu vyhodnocovať aj všetky riziká. Čiže niektoré veci by sme si mohli nakalibrovať, ale to by bola veľmi dlhá odpoveď. Pravdou však je, že Fico to pokazil.

Prečo si to myslíte?

Poviem to cez zahranično-politické „úspechy“ Roberta Fica. Povedal, že nechce kvóty, kvóty sú. Povedal, že nechce základňu NATO, základňa NATO bude. Tu vo vnútri sa mu dobre robí, ale smerom von sa mu nedarí. Inými slovami, treba byť opatrný v komunikácii, pretože my sme len malá mucha na mape. Keď sa vrátim napríklad k takej Číne, tak u nich sa o nás rozpráva naozaj okrajovo, ak vôbec. Preto si myslím, že je blbosť, ak sa dostaneme niekde von do rečí pre také veci, pre ktoré sme sa už dostali. A môže nám to len a len poškodiť, a to nielen politicky, ale aj hospodársky.

Ako teda vidíte najbližšiu budúcnosť Slovenska? Čo podstatné by sa tu malo zmeniť, aby sme si mohli povedať, že v tejto krajine chceme žiť?

Ľahšiu otázku nemáte? (smiech). Som smutný z toho, že ľudia rezignovali, hoci objektívne príčiny na to, žiaľ, sú. Zaráža ma však, že politici sa ani len nesnažia tú rezignovanosť ľudí spochybňovať, ba naopak, mnohým z nich to priam vyhovuje. Posilňujú dokonca to vedomie, aby ľudia boli rezignovaní. Je jasné, že mentálne neobsiahnem všetky problémy tohto sveta, ani Slovenska, ale určite ich je tu veľa. A to, ako ich vyriešiť, tak jedine aktívnym pôsobením. Lebo môžete mať aj stratégiu “nechať do vyhniť“, ale to sa poväčšine končí zle.

Čo teda navrhujete vy?

Aktívnym spolupôsobením prekonávať problémy. Osobne by som ľuďom chcel dodať takú nádej, že má zmysel sa zaujímať o veci verejné, lebo zopakujem ešte raz – aj tá najväčšia katedrála je postavená z malých tehál. A niekedy majú ľudia pocit, že ak sa ráno zobudia a zakričia: “Svetový mier!“ – a ten nenastal, tak idú spať ďalej… Nie, neriešme svetový mier, riešme problémy v Humennom, začnime problémom nejakého pokazeného chodníka. Lebo to je tá malá tehla v katedrále. Aby išiel z občanov rešpekt, že sa bijú za svoje práva a nenechajú si skákať po hlave. A to ma mrzí, že to politikom vyhovuje. Vedomie, ktoré teraz u ľudí prevláda, teda apatia, rezignácia, ba až strach, to majú politici radi. A to je nebezpečné, lebo to túto krajinu zničí. No my nemôžeme byť zničení, pretože sme malá krajina, lebo máme problém, či by sme vôbec z toho popola vstali. Iné silné krajiny a národy koľkokrát boli na kolenách a vždy dokázali vstať, no u nás by som s tým nehazardoval, aby sme nerozvrátili túto krajinu, lebo to môže skončiť všelijako.

- Reklama -