Svetom otriasol chemický útok v sýrskej provincii Idlib. Za vinníka je označovaný sýrsky režim prezidenta Asada, ktorého armáda tam údajne poslala bomby so sarinom. Počul som už však aj iné názory, napríklad rádiológ a toxikológ Jiří Patočka konštatoval, že z toho, čo videl, o sarin nešlo, pretože sa prejavuje inak, a že pravdepodobne išlo o chlór. Navyše to vyzerá, ako keby Západ vychádzal z informácií povstalcov, ktorí sú v tejto oblasti vlastne odnožou al-Káidy. Pochybností je skrátka veľa. Ako to vnímate vy?
Plne sa stotožňujem s touto otázkou. Ako je známe, provinciu Idlib ovláda odnož al-Káidy an-Nusrá. Takže informácie prichádzajúce odtiaľ sú namierené proti Asadovmu režimu. Pochybností je oveľa viac vrátane toho, ako ten útok prebehol. Začínam sa zaoberať myšlienkou, či to nie je nejaké divadlo. Pýtal som sa odborníkov v tejto oblasti na reakciu ľudí na sarin. Mám na mysli vojenských lekárov. Ich prekvapuje, že záchrancovia nosia obete bez toho, aby boli akýmkoľvek spôsobom chránení proti pôsobeniu sarinu. Som z generácie, ktorá absolvovala základnú vojenskú službu. Všetci vojaci mali jednorazové injekcie pre prípad chemického útoku. Mne to pripadá, že to pokojne môže byť hrané. Čo ma k tomu ešte vedie – ak je to teritórium, ktoré ovláda an-Nusrá, tak ma prekvapuje, že na tých záberoch sú hladko oholení Arabi, pričom príslušníci an-Nusrá nosievajú husté brady. Môže to byť pokojne nejaká lesť.
Keď už sme pri tej al-Káide, pripomeniem všeobecne známy fakt, že majú na svedomí útok z 11. septembra 2001 v New Yorku a mnohé ďalšie teroristické činy. Oni sú teraz v Sýrii spojencami Západu?
Západ proklamuje boj proti Islamskému štátu aj proti islamskému terorizmu vôbec. Ale platí stará pravda, že nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Vo chvíli, keď sa Západ rozhodol zvrhnúť Bašárov režim v Sýrii, mu každý jeho nepriateľ príde vhod. An-Nusrá skutočne spolupracuje s rebelmi, ktorí bojujú proti asadovskému režimu, a z tohto pohľadu sú to spojenci Západu. Dokonca veľké objemy zbraní poskytnuté protiasadovskej opozícii skončili v rukách Islamského štátu alebo iných islamistických skupín vrátane Frontu an-Nusrá.
Arabista Petr Pelikán upozornil, že všetky verzie majú svoje trhliny. Ak by platila tá oficiálna, tak ako si mohli byť Američania istí, že na tej základni už nie je sarin a neohrozia útokom okolie?
Skutočne sa začínam prikláňať k tomu, že táto akcia bola vopred pripravovaná. Premýšľam o tom, prečo na jednej strane deklamuje americký minister zahraničia Tillerson, že Asad pre nich nie je hlavnou témou, že prezidenta si zvolí sýrsky ľud a hlavným cieľom je bojovať proti Islamskému štátu – a o tri dni po tejto proklamácii zaútočí na jeho základňu. Nepochybne bol ten útok pripravovaný niekoľko dní dopredu. Vyvodzujem to z toho, že to bola akcia, ktorá nemala uškodiť Asadovi ani Rusom. Bolo to gesto určené pre vnútropolitickú scénu v Spojených štátoch. Dokážem si predstaviť, že Trump sa dostal pod veľký tlak svojich politických protivníkov alebo vojenskej priemyselnej loby, ktorá si nechce nechať ujsť potenciálne veľké zákazky, ktoré plynú z napätia medzi Amerikou a Rusmi.
Čo to urobí s americko-ruskými vzťahmi? V poslednom čase ochladli, ale nezíska si teraz Trump použitím sily väčší rešpekt u Rusov, ako mal váhajúci Obama?
Neviem. Myslím si, že je to skutočne nejaká hra. Rokovania medzi Rusmi a Američanmi o osude Sýrie nepochybne prebiehajú ďalej. Svedčí o tom aj návšteva amerického ministra zahraničia v Moskve. Skôr to vnímam ako incident, ktorý mal ukázať, že Američania sú v Sýrii v hre. Blížia sa mierové rozhovory o tom, čo bude ďalej so Sýriou. A okrem sýrskeho režimu pri tom určite budú Rusi a Iránci – a Američania nechceli byť mimo. Týmto gestom vstúpili znovu do hry.
Čo bude ďalej so Sýriou, udrží sa ako jednotný štát? Alebo to bude skôr niekoľko takzvane nezávislých štátov pod ochranou niekoho, aj keď na papieri budú tvoriť jeden celok?
Pochopiteľne, to neviem. Sýria je zlepenec sunnitov, alavitov, kresťanov a Kurdov. Dokážem si predstaviť, že tam, kde dnes uplatňuje moc režim Bašára Asada, vznikne nejaký kresťansko-alavitský štát, pomerne veľké územie ovládajú Kurdi, ktorí sú de facto najbližšími spojencami Američanov. A z toho zvyšku môže vzniknúť nejaká sunnitská enkláva.
Tá tretia časť – tam to bude asi najťažšie…
Presne tak. Ale sú to územia v podstate trvalo neobývateľné. Je to púšť.
Ešte na záver jedna otázka k americko-ruským vzťahom. V ČT ste povedali, že paradoxne aj navzdory všetkým problémom môžu byť spojencami. Ako ste to mysleli?
Priznám sa, že je to špekulácia. Keď sa zamýšľam nad tým, čo prebieha v dnešnom nepokojnom svete, aj nad tým, ako majú dnes Američania tendenciu opúšťať Európu… Opúšťajú ju preto, že sa im v Pacifiku zrodil silný protivník. Je ním Čína. K nej prichádzajú niektorí tradiční americkí spojenci – ako Filipíny a možno v budúcnosti aj ďalšie krajiny. Američania budú nepochybne posilňovať svoju prítomnosť v pacifickej oblasti. Príde mi logické, že majú spoločné záujmy s Ruskom, pretože aj pre Rusko je Čína potenciálny protivník. Nemožno zabúdať ani na veľmi dlhú spoločnú hranicu a na to, že Rusi ovládajú nesmierne nerastné bohatstvo, ale nemajú obyvateľstvo pre široké oblasti Sibíri.
