Veľká časť toho, čo dnes nazývame ekonomickým rastom, je v skutočnosti rastom na dlh. Blížime sa ku kritickej miere zadlženosti, varuje profesor Staněk

0
Profesor Peter Staněk (Autor: Reprofoto/Youtube)

Roky končiace sa osmičkou sú akési zvláštne pre národy Čechov a Slovákov. Je to len náhoda alebo tam môže zohrávať úlohu aj nejaká „skrytá zákonitosť“?

Možno je to aj tým, že mnohé cykly prebiehajú v 20-ročných obdobiach a to pomerne sedí na vývoj dejinných udalostí na našom území. Niekto by povedal, že je to historická predurčenosť osmičiek, ale fakt je, že mnohé ekonomické či spoločenské problémy dozrievajú práve v dvadsaťročných cykloch.

Aký teda môžeme očakávať rok 2018 najmä z hľadiska ekonomického vývoja?

Samotný vývoj je dnes veľmi zvláštny. Na jednej strane všetci spievajú oslavné ódy, aké je to skvelé. HDP rastie, nezamestnanosť je na minime, zahraničnoobchodná bilancia sa nám zlepšuje, deficit verejných financií klesá. Vyzerá to tak, že sme minimálne v strednodobom horizonte pred pozitívnym vývojom.

Ozývajú sa však aj hlasy, ktoré hovoria, že sa, naopak, blíži ešte väčšia finančná a dlhová kríza, ako bola v roku 2008. A celkom logicky to zdôvodňujú tým, že veľká časť toho, čo nazývame ekonomickým rastom, je v skutočnosti rastom na dlh. Zodpovedá to aj obrovskému nárastu zadlženosti vo všetkých oblastiach v posledných ôsmich rokoch.

Za celú svetovú ekonomiku je to v tomto období 59 biliónov dolárov, čo je bezprecedentný nárast zadlženosti. Súčasná zadlženosť na tejto planéte sa pohybuje na úrovni 238 až 240 biliónov dolárov. Jediný, kto zadlženosť znížil, sú banky. Ich dlhy prevzali štáty a v rámci takzvaného kvantitatívneho uvoľňovania ich vykrývali natlačenými peniazmi.

Možno teda konštatovať, že súčasný rast ekonomík je úzko prepojený so spotrebou na dlh?

Áno. Vo väčšine krajín dnes nie je spotreba krytá reálnym zvýšením príjmov, ale zvýšením zadlženosti obyvateľstva.

Napokon na zvyšujúcu sa zadlženosť na Slovensku upozornila koncom minulého roka aj Národná banka Slovenska.

Centrálna banka po dvoch rokoch mlčania konštatovala, že obyvateľstvo na Slovensku sa v rámci Európskej únie zadlžuje najrýchlejšie.

Spomenuli ste, že reálnu spotrebu nekryjú zvyšujúce sa platy obyvateľstva. Slovenská štatistika však neustále vykazuje zvyšujúcu sa priemernú mzdu. Ako je to možné?

Je tam zásadný rozpor. Na jednej strane sa priemerná mzda, ako napokon konštatoval aj premiér Fico, ku koncu roka 2017 blíži k tisíc eurám a je to teda fantastické. Príjmy rastú, mzdy rastú. Problém je v tom, že súbežne s rastom miezd prebieha obrovské prehĺbenie príjmovej polarizácie. Veľkú časť z avizovaného zvýšenia príjmov nemá prevažná väčšina ľudí, ale len veľmi úzka skupina, v podstate sedem až desať percent obyvateľov.

Posledné roky pozorujeme v mnohých ekonomikách pomerne vysoký hospodársky rast. Je to vôbec udržateľné, aby ekonomiky neustále rástli?

Spoločnosť založená na spotrebe musí vykazovať hospodársky rast. Preto sú všetky liberálne koncepcie založené na neustálom zväčšovaní objemov tovaru a služieb a na neustálom raste. To je absurdné, pretože ak máte limitované podmienky, napríklad prírodné, tak nemôžete mať nekonečný rast. A otvorene povedané, nemôžete udržať hospodársky rast, ak sa rozvíjajú také fenomény, ako sú ekonomika spoločného využívania, starnutie populácie či obrovský nárast globalizačných prerozdeľovacích tokov.

Existuje viacero štúdií, napríklad českej profesorky Růženy Vintrovej a jej medzinárodného tímu, ktoré jednoznačne dokázali, že chybovosť pri výpočte národného HDP je medzi desiatimi až tridsiatimi percentami. O akom raste sa dá v takomto prípade hovoriť, keď je to len produkt štatistických čísel, ktoré sa spočítali spôsobom, ktorý je politicky vhodný?

Odhad rastu slovenskej ekonomiky na rok 2018 je však pomerne vysoký, šplhá sa až do štyroch percent.

Áno, je vysoký, pokiaľ neberiete do úvahy už spomínanú chybovosť výpočtu národného HDP či javy, ako sú transfer pricing (transferové oceňovanie – pozn. PL.sk) alebo operácie na hrane zákona.

Ale do rastu HDP sa napríklad zahŕňa aj to, čo sa vyrobilo zbytočne. Lebo naháňanie sa za hospodárskym rastom nerešpektuje skutočnosť, že časť produkcie nikdy nenájde kupca, časť výrobkov sa nikdy nespotrebuje, časť sa nikdy nepredá a zničí sa. Ale to nie je dôležité, lebo sa to už zahrnulo do vytvoreného HDP.

A okrem toho, od roku 2016 platí metodika ESA 2010, ktorá do HDP zahŕňa sivú a čiernu ekonomiku. Čím väčší je objem tieňovej ekonomiky, tým väčší je rast HDP. Vo Veľkej Británii zvýšil tento krok tvorbu HDP o 1,6 percenta, v Nemecku o jedno percento, v Česku o 0,8 percenta, na Slovensku o 0,6 percenta.

O čo tu ide? O to, aby sa prevažnej väčšiny ľudí rast HDP skutočne dotkol, alebo len o to, aby ste politicky vykázali rast HDP, čo má byť dôkazom úspešnosti opatrení, ktoré politici navrhli a schválili?

Čiže výhľadovo môžeme stále očakávať hospodársky rast…

Rast bude pokračovať. Čo tvorí v súčasnosti najväčší rast HDP? Obrovský nárast spotreby domácností, obrovský nárast stavebníctva, najmä bytová výstavba, budovanie diaľnic a stavebné projekty, ako je výstavba priemyselných objektov. Na Slovensku napríklad automobilky Land Rover.

Na druhej strane, z hľadiska spotreby obyvateľstva sa veľmi významne blížime ku kritickej miere zadlženosti. Nárast zadlženosti obyvateľstva je rizikovým faktorom. Celé roky sme sa chválili tým, že máme zadlženosť obyvateľstva na úrovni 28 až 30 percent HDP, dnes je to viac ako 42 percent HDP. Samozrejme, je to menej ako priemer EÚ, ktorý je 68 percent HDP.

Netreba však zabudnúť na to, že vankúš v prípade otrasov v slovenskej populácii je neporovnateľne menší ako vankúš v prípade Nemecka či Francúzska. Znamená to, že akýkoľvek otras na finančných trhoch bude mať zničujúcejší dosah na vývoj slovenského obyvateľstva a jeho majetkovej situácie ako v iných, takzvaných vyspelejších krajinách.

Zadlžovanie sa však netýka len obyvateľstva.

Mimoriadne závažné je aj to, že Európska únia chce byť lídrom v „zozelenení“ ekonomiky. Uvažuje sa dokonca o tom, že z jedného bilióna eur, ktoré by mali krajiny investovať každý rok do adaptačných procesov v rámci prevencie pred globálnym otepľovaním, by chcela 400 až 500 miliárd eur dávať Únia. To musí ísť z európskych rozpočtov.

Netreba zabúdať na to, že EÚ posilňuje aj elektromobilitu, a je tu takisto návrh na vybudovanie dobíjacích systémov pozdĺž všetkých hlavných dopravných trás. To sa bude tiež financovať z rozpočtov. Výrazná časť veľkých infraštruktúrnych projektov v EÚ je trvalo stratová a tieto projekty sa stavajú podstatne dlhšie, ako sa majú. Dva- aj trikrát. Všetko to vedie k výraznému zvýšeniu deficitnosti rozpočtu Európskej únie.

A pokiaľ ide o podniky a finančné trhy?

Aká je miera skutočnej ziskovosti podnikov, ak je v Európe na úrovni zhruba 3,5 percenta, ale pritom viete, že straty z titulu vnútropodnikovej kriminality v podnikoch európskej dvadsaťosmičky predstavujú 1,5 bilióna eur ročne? Takže zrejme je tu niečo zvláštne vo vykazovaní týchto údajov a možnože vzniká niečo, čo by bolo možné nazvať rozdiel medzi reálnou a číselne vykazovanou ekonomikou.

Typickou ukážkou je dnes vývoj kryptomeny – bitcoinu, ktorého trhová cena sa na konci vlaňajšia vyšplhala aj nad úroveň 15-tisíc dolárov. V podstate je to len oblasť špekulatívneho presúvania finančných zdrojov alebo niečo, čo by bolo možné nazvať opakovaním bubliny, ktorá bola v počítačových firmách v rokoch 1996 až 2000. Dopadla spôsobom, ktorý je známy, a skončila sa výrazným prerozdelením zdrojov úspor veľkej časti obyvateľstva.

Do kryptomien však prevažne investujú ľudia, ktorí majú dostatok voľných finančných zdrojov, či nie?

Do kryptomien v súčasnosti neinvestujú len bohatí ľudia, dnes už dochádza aj k tomu, že ľudia si berú pôžičky, aby si mohli kúpiť bitcoin. Takže to začína kopírovať vývoj počas technologickej bubliny z prelomu milénia, kde ľudia vyberali úspory a investovali do akcií internetových firiem. Tie sa spočiatku zhodnocovali násobným spôsobom každé dva až tri mesiace, až prišiel marec 2000 a všetko to spadlo. Sedem a pol bilióna dolárov „odišlo niekde inde“ a, ľudovo povedané, odvtedy mnohé vlády nemajú problém s infláciou, ktorá ničí úspory obyvateľstva, lebo obyvateľstvo už takmer žiadne úspory nemá.

Rizikových faktorov, ktoré naznačujú možnosť vzniku krízy, je teda viacero.

Oficiálne štatistiky budú naďalej vykazovať hospodársky rast a vzhľadom na obrovskú výstavbu bude na Slovensku pokračovať na úrovni 4,1 až 4,2 percenta HDP. Ale zásadný problém súčasnosti, že veľká časť toho rastu je na dlh a na zvyšovanie zadlženosti subjektov, to, bohužiaľ, nevymaže. Chceme ísť americkou cestou, ktorá vyústi do obrovskej zadlženosti populácie a podnikov až sa to skončí kolapsom, alebo to chceme ubrzdiť a otvorene si povedať, že budeme mať radšej nižší rast pri nižšej zadlženosti?

Dnes prevláda iná línia, že sme vo výbornej situácii, tak prečo by sme si nezobrali ďalšie úvery. Zrušíme dlhovú brzdu a zadlžíme sa, pretože dnes si požičiavame za minimálnych úrokových sadzieb s minimálnou rizikovou prirážkou. Vyzerá to dobre, ak to hodnotíme z horizontu jedného či dvoch rokov. Rizikom je to v strednodobom horizonte troch až piatich rokov. Potrebujeme byť veľmi opatrní, lebo okrem tých, ktorí ospevujú hospodársky rast, je tiež veľmi silná skupina ekonómov, v ktorej sú aj nositelia Nobelovej ceny, ktorá hovorí o príchode obrovskej hospodárskej krízy.

Podľa ich odhadov bude ďalšia kríza rozmerovo 10- až 20-krát silnejšia ako kríza v roku 2008. A zasa by niekto povedal, že som nositeľom poplašných správ. Takže problém nie je v tom, či príde alebo nepríde. Ona zákonite príde. Jediná diskusia je o tom, dokedy sa to ešte politikom podarí utlmiť, než sa kríza prejaví v plnej nahote.

V akom časovom horizonte odhadujú títo „pesimistickejší“ ekonómovia krízu?

Ťažko to definovať presne, ale väčšinou ide o odhad najbližších rokov.

 

 

- Reklama -