Čo treba urobiť pre to, aby absolventi stredných škôl neodchádzali na vysoké školy do zahraničia?
V Československu bolo veľa kvalitných vysokých škôl. Po Nežnej revolúcii, odhliadnuc od ideologického balastu, ktorý automaticky odpadol, bola na vysokých školách istá kvalita.
V tomto období som navštívil vďaka pomoci Otu Šika vo Švajčiarsku Univerzitu v St. Gallene, v nemeckej časti Švajčiarska, ktorá predstavuje „európsky Harvard“. Ota Šik bol podpredsedom vlády v roku 1968 a autorom ekonomických reforiem v Československu v šesťdesiatych rokoch. Snažil sa do plánovitej ekonomiky vniesť prvky trhovej. Bol ideológom ekonomickej demokracie a tretej cesty. Táto koncepcia spoločenského zriadenia predpokladá zbližovanie socializmu a kapitalizmu.
Vrátim sa však k návšteve. V rámci súkromného rozhovoru mi rektor švajčiarskej univerzity povedal, že slovenskí študenti patria medzi najlepších. Začiatkom deväťdesiatych rokov sme posielali študentov Ekonomickej univerzity v Bratislave na ročnú stáž. Povedal som mu, že im posielame tých najlepších. Odpovedal mi: „V poriadku, tí najlepší sú najlepší aj tu.“
Mnohí študenti boli pomerne slušne jazykovo vybavení. Bolo ich však málo. Dnes je ich viac. Tí lepší dnes odchádzajú, pretože úroveň našich škôl sa kdesi vytratila. Začalo sa to tým, že sa zakladalo veľa škôl, na ktoré sme nemali učiteľov. Tí v snahe získať viac finančných prostriedkov učili na viacerých vysokých školách. Zákony to vtedy nezakazovali. Vznikli takzvaní „lietajúci profesori“.
Učili paralelne na dvoch, ba dokonca aj na troch vysokých školách. Nebol priestor, aby pracovali vedecky, aby publikovali a prichádzali do prednáškových miestností s novými poznatkami. To je jeden z dôvodov, pre ktorý začala klesať úroveň vysokých škôl.
Študenti to vycítili a išli za väčšou kvalitou. Išli do iných krajín, kde vysoké školy garantovali vyššiu kvalitu výučby. Vyššia kvalita im zabezpečila aj to, že po absolvovaní vysokej školy sa mohli ľahšie zamestnať.
Verejné vysoké školy sú financované z rozpočtu, súkromné zo školného. Tí, ktorí platia školné na súkromných školách, súčasne platia aj dane, z ktorých sa financujú verejné školy. Aký je podľa vás ideálny model financovania vysokých škôl?
Študenti súkromných vysokých škôl sú tiež občanmi Slovenskej republiky, ktorí platia dane. Mali by mať rovnaké práva a rovnaké možnosti ako študenti iných škôl. Som sociálne založený. Teraz poviem vetu, proti ktorej budú najmä odborári. Vedomosti sú tovar. Za tovar sa platí. Malo by sa platiť aj na verejných školách. Ale mala by byť vytvorená sieť štipendií a podpôr, aby sa k štúdiu na vysokej škole dostal každý, kto chce študovať a je schopný.
Juraj Stern a Andrej Kiska Zdroj: TASR
Ako sa na to pozerajú európske štruktúry?
Roky som pôsobil v Ekonomickom a sociálnom výbore Európskej komisie v Bruseli. Našou úlohou bolo pripraviť európsku legislatívu pre rôzne oblasti. Podieľal som sa aj na materiáloch, ktoré boli východiskom modernizácie školstva v Európskej únii.
Jedným z predpokladov lepšieho fungovania vysokých škôl bolo zavedenie poplatkov na verejných vysokých školách. Ako to zabezpečiť? Študent si môže zabezpečiť peniaze rôznymi spôsobmi. Keď dobre študuje, dostane štipendium. Keď neštuduje s vynikajúcimi výsledkami, môže si zobrať pôžičku.
A potom by si mohol vybrať model splátok. Podľa nášho návrhu to mal splácať počas desiatich rokov od skončenia vysokej školy. Mohol to však zaplatiť už počas prvých piatich rokov alebo mohol platiť každý druhý rok, alebo zaplatiť za prvé tri roky a potom neplatiť nič. Okrem toho tam bola klauzula, že ten, kto neskončil vysokú školu, musel čo najskôr vrátiť pôžičku. To bol motív, aby študent skutočne dokončil vysokú školu. Ďalším motívom, ktorý mal skvalitniť vysoké školy, bolo to, že by národná akreditačná komisia mala mať medzinárodné zloženie. To som veľmi presadzoval.
Prečo?
Vychádzal som z našich poznatkov. Malá krajina. Každý pozná každého. Je to ako v známom českom porekadle: „Já na bráchu, brácha na mně.“ To platí aj u nás. Všeličo sa dalo vybaviť. Tým, že by bola akreditačná komisia medzinárodná, by síce vznikli aj problémy. Spočiatku najmä v jazykovej bariére, ale aj s tým, že by sme museli nájsť množstvo ľudí zo zahraničia. Muselo by to byť honorované. Mali by sme záruku, že by to bol jeden skutočne nezávislý orgán, ktorého rozhodnutia by sa nedali ovplyvniť. Jeho rozhodnutia by mali väčšiu výpovednú silu. Dnes má posledné slovo minister. Rozhodnutia akreditačnej komisie, ktorá by fungovala na základe medzinárodného tímu odborníkov, by mohli byť záväzné.
Čo ste ešte navrhovali v rámci Ekonomického a sociálneho výboru Európskej komisie?
Napríklad aj to, že v každom ročníku by mal študent urobiť skúšku v jednom cudzom jazyku. Napríklad jednu odbornú skúšku v angličtine alebo v inom svetovom jazyku. Pokiaľ by bol študentom z Veľkej Británie, mal by urobiť jednu skúšku napríklad vo francúzštine, nemčine či španielčine. Tým sme chceli zabezpečiť aj výučbu svetových jazykov.
Nestretli sme sa s porozumením jazykových ústavov, ktoré zabezpečovali výučbu jazykov. Opatrenie sa nestalo populárnym. Vychádzali sme však z toho, že každý študent, ktorý ide na vysokú školu, by mal byť natoľko pripravený, že vie komunikovať v cudzom jazyku. Jazyk by študoval ďalej tým spôsobom, že by odborné predmety študoval v cudzom jazyku.
Akreditačná skupina je zostavená z členov, ktorí sú len z verejných vysokých škôl, nie sú tam predstavitelia súkromných škôl. Je to podľa vás správne?
Aj súkromné školy by mali mať zastúpenie v Akreditačnej komisii, ale aj v jej pracovných skupinách. Diskrimináciu súkromných vysokých škôl vidím aj v slovenskej rektorskej komisii. Súkromné školy v nej nemajú rovnocenný hlas s verejnými školami. O Slovensku sa môže podľa existujúcich faktov jednoznačne povedať, že súkromné vysoké školy sú jednoznačne diskriminované, znevýhodňované oproti verejným vysokým školám. Neviem, kde inde je podobný stav.
Súkromné vysoké školy takisto vzdelávajú občanov nielen zo Slovenska, ale aj cudzincov. Pôsobíme na slovenskom trhu. To, že nám odoberú hlas, teda právo slobodne hlasovať, sa nedá vnímať inak ako diskriminácia v hlasovacích právach oproti verejným vysokým školám. Znamená to v istom zmysle marginalizovanie súkromných vysokých škôl, čo je snaha urobiť z nich niečo menej významné, okrajové. Štátne a verejné školy sú v prevahe, zvolili tento kľúč, ktorý považujem jednoznačne za nespravodlivý.
V porovnaní s rokom 1990 je dnes približne dvakrát viac stredných, ale aj vysokých škôl. Študentov je dvakrát menej. Znamená to, že náklady na jedného študenta sú dvojnásobne vyššie? Vzdelávací systém sa dostal do stavu, keď z hľadiska ekonomiky nie je optimálny. Čo s tým robiť?
Pozrime sa na orientačnú štatistiku o niektorých krajinách. V Nemecku je jedna vysoká škola približne na milión obyvateľov, vo Veľkej Británii 900-tisíc, v Holandsku je to približne 750-tisíc, v Rakúsku je to odhadom 500-tisíc. Teraz sa pozrime, koľko je to na Slovensku. Podľa portálu vysokých škôl máme na Slovensku 35 vysokých škôl. Tak som si to prepočítal. Ak týmto počtom rozdelíme 5,4 milióna obyvateľov, je to jedna vysoká škola na zhruba 155-tisíc obyvateľov. A tu je zbytočný každý komentár!
Ako sa pozeráte na možné spájanie sa vysokých škôl v súkromnom sektore?
Závisí to od kapitálovej sily ich majiteľov. Sme v trhovej ekonomike. Trh ukáže, kto prežije. Po vytvorení prvej pomečiarovskej vlády boli úvahy o zrušení niektorých vysokých škôl, ktoré vznikli počas jeho vlády. Založil ich aj preto, aby získal vplyv na počet hlasov v Slovenskej rektorskej konferencii. Po nástupe novej vlády nebola politická vôľa zrušiť tieto vysoké školy. Nechceli to niektoré politické strany, ktoré ovládali regionálne inštitúcie. Vysokoškolskí pedagógovia sú predsa ich voliči. Vysoké školy sa rojili a rojili ďalej. Preto ich máme tak veľa a ani dnes nie je politická vôľa na ich zrušenie.
Juraj Stern Zdroj: TASR
Viedli ste Ekonomickú univerzitu v Bratislave ako rektor, dnes ste v tej istej funkcii na Paneurópskej vysokej škole. Aký v tom vidíte rozdiel?
Rozdiel je predovšetkým v otázke financovania, pozícii rektora a aj vo veľkosti školy. Keď som viedol Ekonomickú univerzitu v Bratislave, bola treťou najväčšou školou na Slovensku. Mala päť fakúlt, 14-tisíc študentov a 1 500 zamestnancov. Paneurópska vysoká škola je menšia a má tiež päť fakúlt.
Ekonomickú univerzitu v BA som riadil v období takzvaného „mečiarizmu“. Vladimír Mečiar používal v deväťdesiatych rokoch autoritatívne prvky riadenia. V tomto období sa privatizovalo veľa štátnych podnikov, najmä na základe straníckeho princípu. V tom čase uniesli aj syna prezidenta Michala Kováča.
V takejto atmosfére sme sa museli snažiť o to, aby sme ustáli akademické slobody. Vysoké školy boli v tom období jedným z mála miest demokracie, jej poslednou baštou. Podarilo som nám obhájiť akademické slobody. Atmosféra na vysokých školách vtedy a dnes sa odlišuje. Vtedy išlo o prežitie. Vláda Vladimíra Mečiara tým vysokým školám, ktoré neboli poslušné, odoberala finančné prostriedky a brzdila ich činnosť.
V súčasnej pozícii na súkromnej vysokej škole nie je rektor zodpovedný za financovanie. Je tu riaditeľ, ktorý spolu s kvestorom zodpovedajú za ekonomiku. Sú nominovaní majiteľmi školy. Odpadla mi hospodárska či ekonomická zodpovednosť. Mám spolu s dekanmi na starosti len pedagogickú a vedecko-výskumnú činnosť, ako aj imidž školy.
Autor: Vladimír Bačišin
