Mohli by sme začať tam, kde sa dnešná kríza začala, a teda v Spojených štátoch amerických. Po prasknutí hypotekárnej bubliny sa kríza naplno prejavila a zo Spojených štátov sa preliala aj do Európy. Vidíte spoločné črty finančnej krízy v USA a v Európe? A, naopak, v čom sú podľa vás odlišné?
Kríza v Spojených štátoch sa začala v roku 2007, naplno sa rozšírila 2008. Za základnú dejovú líniu krízy považujem stimuláciu ekonomiky prostredníctvom monetárnej politiky a teda to, čo ja nazývam zlými peniazmi.
Čo to znamená?
Centrálne banky tvoria nové peniaze a znižujú úrokové sadzby. To môžeme pozorovať už pred vypuknutím finančnej krízy. Tento nástroj sa intenzívne využíval na prelome tisícročí. Čiže dnešná kríza má korene ešte v roku 2000, keď praskla bublina na amerických akciových trhoch. V reakcii na prasknutie bubliny začala Americká centrálna banka (FED) tlačiť a púšťať do obehu nové peniaze, znížili úrokové sadzby a nafúkli novú bublinu v nehnuteľnostiach. Akurát tá bola už taká obrovská, že keď praskla, takmer položila celý americký finančný systém. Prehnaná stimulácia ekonomiky spôsobila, že ľudia sa zadlžovali, kupovali nehnuteľnosti a rástol súkromný dlh.
Netreba zabúdať, že úroky neboli nízke len v Amerike, ale aj Európska centrálna banka (ECB) v tom období začala kopírovať to, čo robil americký FED. Znižovala úroky aj v Európe. Nemecku sa nedarilo, Francúzsko rástlo pomaly, tak aj ECB sa snažila stimulovať. Podobné problémy vznikali aj v Európe a eurozóne, akurát mali iné prejavy. Vzhľadom na to, že rozdelenie zlých peňazí funguje inak v Európe ako v Amerike.
Prečo banky pristupujú k takému obrovskému riziku, ako je tlačenie nekrytých peňazí?
Banky sú len nástrojom. V dnešnom systéme vznikajú peniaze najmä v súkromných bankách. Centrálna banka pustí do obehu nekryté peniaze a zníži úroky. Komerčné banky potom majú len dve možnosti. Buď sa prispôsobia tomu, čo im Európska centrálna banka (ECB) prikáže, alebo odídu z trhu. Keď si komerčná banka môže od centrálnej banky požičať za necelé 2 percentá práve v čase, keď ceny rastú o 2 percentá medziročne, prichádza o bezrizikový zisk. Preto sa komerčné banky jednoducho zúčastňujú na hodoch na lacných peniazoch, a preto nafukovali dlh.
Ako je to možné, že banky mohli požičať takým nezodpovedným dlžníkom, ktorí neboli schopní splácať svoje záväzky?
Lebo banky chceli poskytnúť čo najväčší objem úverov, pretože to pre nich predstavovalo vysoký zisk. Zároveň si všetci mysleli, pomýlení zlými peniazmi, že nehnuteľnosti budú rásť donekonečna. Neverili, že trh nezačne klesať naraz. Opak bol však pravdou.
Čo znamenajú zlé peniaze pre vklady ľudí?
Peniaze strácajú hodnotu a ľudia sú nútení vyberať si úspory. Každý z nás je špekulant, musíme rozmýšľať, ako si sporiť na dôchodok. Niekto to rieši kúpou nehnuteľnosti alebo hypotékou. Ďalším efektom je, že finančný systém je nestabilný, pretože funguje na frakčných rezervách. Všetci ľudia si nemôžu naraz vybrať z bánk svoje peniaze. To vedie k panickým výberom v zlých časoch. Centrálna banka a vlády pomáhajú bankám a my sa stávame rukojemníkmi. Často sa spomína, že tie banky boli príliš dôležité na to, aby sme ich nechali skrachovať. To je pravda, ale nie všetky banky sú rovnako dôležité a mnoho z nich malo zaniknúť alebo mali byť znárodnené. Centrálna banka a aj štáty chránia súkromné banky.
Vydierajú banky politikov? Aký je vzťah medzi manažérmi bánk a politikmi?
Práve toto je podľa mňa jedna z najväčších nevýhod súčasného usporiadania finančného segmentu, že aj ten najnezávislejší politik, ktorý by nechcel byť ovplyvňovaný finančným sektorom, má problém v čase krízy. Lebo keď za ním príde predstaviteľ najväčšej banky v krajine a povie mu, že na druhý deň neotvorí pobočky pre jeho voličov, tak si rozmyslí, či bude tvrdo postupovať voči tejto inštitúcii alebo nie. To intenzívne prepojenie osudov bánk a štátu nesie dve veľké riziká. Jedným problémom je to, že banky sa správajú rizikovejšie, ako by sa mali, lebo vedia, že nakoniec ich zachránime. A tým druhým je, že štáty robia väčšie dlhy, ako by mali, lebo vedia, že donútia banky ich dlhy nakupovať.
Zmiernila kríza prepojenie bankárov a politikov?
Nesúhlasím s tým názorom, že to, čo sa udialo počas krízy, je iracionálna panika, ktorá je už za nami a ktorú sme vyriešili. Podľa mňa je to charakteristická vlastnosť toho systému a ten sa nereformoval. Prepojenie politických elít a finančného sektora. Ekonomika na to dopláca. Existuje aj priamy vplyv finančného sektora na politikov.
Napríklad?
Pozrime sa na najväčšie subjekty, ktoré financujú znovuzvolenie amerického prezidenta Baracka Obamu. Sú to samé finančné inštitúcie. Je nepravdepodobné predpokladať, že štát a jeho regulátori budú tvrdo postupovať voči finančným inštitúciám. Okrem toho, manažérom bánk dnes nehrozí žiadny finančný ani trestnoprávny postih.
Prečo?
Práve preto, že sú prepojení. Napríklad šéf jednej z pobočiek FED-u vie, že ho čaká dobre zaplatený džob v súkromnej sfére, ak sa bude správať tak, ako sa od neho očakáva.
Kde môžeme hľadať zárodky súčasného fungovania finančného systému?
Ja by som z toho vinil znárodnenie tvorby peňazí. Kedysi bola produkcia peňazí súkromná produkcia. Postupne začali národné štáty monopolizovať tvorbu peňazí. Žiadny monopol nie je optimálny. Štát prebral tvorbu peňazí naplno v roku 1971, keď sa krytie amerického dolára odtrhlo od hodnoty zlata. Vtedy získali štáty takmer neobmedzenú moc. V Pánovi prsteňov – všemocný prsteň. Kontrolu produkcie peňazí je ten zázračný prsteň. O ovládanie toho prsteňa prebieha neustály boj. Uvediem príklad. Kto bol najsilnejším mužom počas krízy? Nebol to americký prezident, ani kongresmani. Bol to Ben Bernanke. Človek, ktorý ovládal prsteň – Americkú centrálnu banku. A jeho nevolili americkí občania.
Bol by podľa vás vhodným riešením návrat k zlatému štandardu? Aké sú to dobré peniaze?
Ja neviem, čo by boli dobré peniaze. Napriek tomu, že som napísal knihu, čo sú zlé peniaze. Riešením by však mala byť konkurencia, pootvorenie dverí súkromnej konkurencii. Tipujem, že by opäť vyhralo zlato. Väčšina ľudí by tejto komodite uverila.
Charakteristickou vlastnosťou dobrých peňazí je, že ich ponuka je stabilná, nerastie ani neklesá. Nemalo by byť jednoduché ich tvoriť, no zároveň by nemali zanikať v čase krízy s bankrotom banky tak, ako je to dnes. Dnešné peniaze majú maniodepresívny charakter. V dobrých časoch sa nafukujú, v zlých sa scvrkávajú. Zároveň treba bankám vysvetliť, že tiež podliehajú pravidlám kapitalizmu a bankrot bánk je to isté ako bankrot majiteľa večierky. Stačia dve veci – konkurencia a prestať zachraňovať banky.
Je podľa vás tento scenár reálny?
Nie. Nemôžeme čakať, že politici a banky sa vzdajú zázračného prsteňa. Jediná možnosť radikálnej reformy je absolútny kolaps finančného systému. Niekto môže tvrdiť, že zlyhal kapitalizmus, iný môže tvrdiť, že žiadne banky sú najlepšie banky. Ďalším východiskom môžu byť technológie.
Zlyhal kapitalizmus?
Nesúhlasím s tým, že kapitalizmus zlyhal. Keď sa pozrieme na dnešný finančný systém, zistíme, že to nie je kapitalizmus. Systém, v ktorom majú tí najväčší hráči garanciu štátu a podnikajú s dotáciou z centrálnej banky a zo štátneho rozpočtu, nemôžeme nazvať kapitalizmom. Okrem toho, keď centrálna banka určuje ceny úverov, tak to tiež nemôžeme nazvať kapitalizmom. S čím súhlasím, je to , že zlyhal pokus tento systém riadiť. Vidím problém v centrálnom plánovaní a v štátnej regulácii. Jediná efektívna regulácia je hrozba bankrotu. Bohužiaľ, toto neexistuje. Napríklad rok po tom, ako štát zachránil jednu z najväčších amerických investičných bánk Goldman Sachs, si vedenie v roku 2009 vyplatilo najväčšie odmeny v celej histórii tejto firmy. Toto však nie je kapitalizmus, keď viete, že vás štát nenechá zbankrotovať.
Rozprávame sa o zlých peniazoch. A čo euro? Patrí tiež do skupiny tých zlých?
Euro má veľa čŕt zlých peňazí. Je to politická mena, ktorá je používaná za účelom stimulácie ekonomiky, aj za účelom záchrany štátov. Ilustrovala nám to kríza v eurozóne. Najdôležitejším hráčom sa stala ECB. Keď hrozil krach Talianska, kto začal kupovať ich dlhopisy? Európska centrálna banka. Keď bolo potrebné zatlačiť na politikov v Grécku, kto na nich zatlačil? ECB, lebo im pohrozila, že im nepošle ďalšiu likviditu. Aj v Európe je všemocný prsteň zakopaný v ECB. Buď mu podľahnú politici, alebo slúži záujmom veľkých európskych bánk. Problém je, že v Európe máme ešte väčšie banky ako v Amerike. Niektoré z nich sú dokonca niekoľkokrát väčšie ako HDP krajiny, v ktorej sídlia. Banky ešte nefungujú tak, ako by mali. S tým súvisí aj to, že oživenie hospodárskeho rastu je v Európe pomalšie.
Aký časový horizont predpokladáte pre ukončenie krízy v Európe?
Keď sa ma pýtali pred šiestimi rokmi, kedy sa skončí kríza v Európe, povedal som, že to môže trvať 3-5 rokov. Považovali ma za katastrofistu. Popritom som to podcenil. To je asi polovica toho, čo som mal povedať. Momentálne je rok 2015 a my sa bavíme o roku 2007. Mnohé európske krajiny už zažili stratenú dekádu rastu, podobne ako v Japonsku. Je to spôsobené tým, že momentálne nemáme v Európe hospodársky rast, to je dôvod, prečo nič netlačí na ceny.
Keď sa pozrieme na to, ako rastie, respektíve vôbec nerastie Taliansko alebo čo sa deje v Grécku. Žijeme ešte horší scenár ako japonská stagnácia. Momentálne povedať, že kedy sa to vyrieši, to si musím dať veľký pozor. Určite by som nečakal, že to bude skôr ako o 5 rokov. Závisí to od toho, aké má rezervy súčasný finančný systém. Zásadná otázka znie: Dokedy môže rásť taliansky dlh bez toho, že by to bol problém pre tých, ktorí nakupujú ich štátne dlhopisy? Taliansko takmer skrachovalo v roku 2012, lebo malo vysoký štátny dlh. Dnes má vyšší dlh ako vtedy a požičiava si za nižší úrok ako v minulosti. Čo urobí ECB, keď francúzsky, španielsky či taliansky dlh narastie do takej výšky, že investori to už prestanú akceptovať? To sú otázky, na ktoré nepoznáme odpovede.
Akým spôsobom sa kríza vyrieši? Všetky krajiny EÚ sú zadlžené, odkiaľ vyčarujú peniaze? Z politických dôvodov nemajú európske krajiny veľkú chuť na zásadné ekonomické reformy.
Politici dúfajú v najmenej bolestivé riešenie, že ekonomika začne opäť rýchlo rásť. Štáty dlhy nesplácajú, štáty z dlhov vyrastajú. Nikto neplánuje platiť dlh. Je to hra na splácanie úrokov. Všetci plánujú rásť rýchlejšie. Tým môžu udržiavať dôveru veriteľov, že budú schopní splácať aspoň úroky.
Nie je to len ilúzia?
Je to veľmi citlivá záležitosť. Hneď ako ekonomika nie je schopná rásť dlhšie obdobie a ten dlh rastie naďalej, investori začnú byť čoraz nervóznejší, potom hrozí dominový efekt. Zrazu niekto zakričí, že horí kino a všetci začnú utekať. To sa presne stalo s Gréckom. Grécko nemalo zásadné problémy s dlhom ešte rok predtým, než de facto zbankrotovalo (fakticky). V roku 2009 ešte investori nakupovali jeho dlh, ale v priebehu niekoľkých mesiacov, keď sa objavilo pár negatívnych prekvapení, keď sa zistilo, že podvádzali vo výške deficitu, zrazu všetci zutekali. Ak príde pár nepríjemných prekvapení z Talianska, napríklad ak zvolia politika, ktorý bude iniciovať vystúpenie krajiny z eurozóny, tak to môže spôsobiť veľkú nestabilitu. Na druhej strane, ak Taliansko v budúcom roku prekvapí a bude mať troj-, štvorpercentný rast HDP (usmievam sa, lebo tiež tomu neverím), tak je možné, že aj taký vysoký dlh, aký majú, budú schopní ťahať najbližších 20 rokov.
Kríza v eurozóne už rezonuje viac ako 5 rokov. Ako hodnotíte mechanizmy, ktoré sa na jej riešenie použili? Bol systém záchrany spoločnej európskej meny ten najoptimálnejší?
Nemám pocit, že je to optimálne riešenie. Snažíme sa o záchranu už 5 rokov a Európa ekonomicky stále stagnuje. To potvrdzuje fakt, že sa zvolila nesprávna stratégia v podobe odsúvania problémov. Diery sa látajú ďalšími úvermi. Všetky garancie sú postavené na ďalšom zadlžovaní.
Podľa mňa sa malo pristúpiť k inému riešeniu. Problém v eurozóne je už od začiatku problém veľkých bánk, ktoré sú nesolventné. Preto sa kríza nemala riešiť spôsobom, že my pošleme peniaze cez záchranný úver do Grécka, aby mohlo vyplatiť banky, ktorým dlhuje peniaze. Tie peniaze sme do Grécka vôbec posielať nemali. Grécky dlh by sa reštrukturalizoval, zároveň by sme očistili finančný sektor. Niektoré banky by boli pod nútenou správou, iné by sa sčasti zlikvidovali. Samozrejme, za predpokladu garancie vkladov. Tieto nástroje sa však nepoužili. Takmer všetky banky sa zachraňujú, manažéri bánk ostávajú aj naďalej vo svojich funkciách a my riešime dôsledky plátaním cez záchranné úvery.
Aké riešenie by ste navrhli?
Ja som už od začiatku preferoval reštrukturalizáciu problematických dlhov so stabilizáciou finančného sektora. ECB mala garantovať finančný systém. Výsledkom by bolo znárodnenie časti finančného sektora, ako sa to stalo vo Švédsku. Ich tiež zasiahla banková kríza. Veľa z problematických bánk však prebral štát, očistil ich a znova ich privatizoval. To by bolo lepšie riešenie. Dnes by sme mali menej bánk a vlastnili by ich iní ľudia. Pravdepodobne by fungovali, pretože by boli zdravé a snažili by sa robiť štandardný biznis. Dnes banky nakupujú štátne dlhopisy. Požičajú si za minimálny úrok z ECB. To je pomerne bezrizikový obchod. Z takého podnikania sa však nedá ekonomicky rásť.
Je aj Grécko obeťou bánk?
Grécko je obeťou fungovania eurozóny. Všetci na Grékov nadávajú. No takí, akí sú, boli aj predtým, než vstúpili do eurozóny. Zásadná otázka znie: Prečo sa našiel hlupák, ktorý im požičal peniaze? Tam je odpoveď vo fungovaní eurozóny. Zlé fungovanie eurozóny zabezpečilo gréckym politikom, že si vedeli požičať za nízky úrok napríklad na usporiadanie olympijských hier, kde sa minulo množstvo peňazí, ďalej na zvyšovanie dôchodkov. To nie je chyba len gréckych politikov, ale je to vina aj nemeckých, francúzskych a iných bánk, ktoré im požičiavali na dlh. Predovšetkým je to však vina toho, ako funguje eurozóna. ECB sa snažila vytvoriť ilúziu homogénneho celku, v rámci ktorého je každá krajina rovnako riziková. Výsledkom tejto ilúzie je fakt, že Gréci skončili s viacnásobným dlhom, než mali. Na druhej strane sme im neuľavili tým, že by sme ich nechali zbankrotovať. Dnes už všetci vedia, že to tam raz musí padnúť.
Prečo sa bankrot Grécka neustále odďaľuje? Neškodí im to ešte viac?
Nikto to nechce. Nechcú to predstavitelia eurozóny, lebo by pripustili chybu. Euro bolo od začiatku politický projekt na posunutie európskej integrácie. Keby následkom zavedenia eura vyhodili nejakú krajinu z eurozóny, znamenalo by to absolútne zlyhanie spoločného európskeho projektu. Radšej to odsúvajú. Aj keď to bude čím ďalej ťažšie.
Veľa ľudí si myslí, že nemecká peňaženka je bezodná. Dokedy ešte bude baviť Nemcov financovať zvyšok eurozóny?
Nemci cítia zodpovednosť za európsky integračný projekt. To je spoločenský a politický faktor, ktorého trvanie si netrúfnem odhadnúť. Kedysi som dúfal, že Nemcom dôjde trpezlivosť a povedia si, že oni opúšťajú eurozónu. To by bolo podľa mňa najlepšie riešenie. Uvediem príklad. Bundesbanka bola naozaj nezávislá. Keď boli vyvíjané tlaky na zníženie úrokov zo strany kancelárov, nepochodili. Potom sú centrálne banky, ktoré štáty používajú na vlastné financovanie. A to je prístup Španielska, Francúzska a ostatných južanských krajín. My sme tieto dva prístupy spojili do jedného. Ja hovorím, že by bolo dobré to opäť rozdeliť. Lenže Nemci cítia zodpovednosť za historické udalosti v Európe.
Myslíte si, že je to ten pravý dôvod?
No, časť z toho sú banky. Tie nemecké mali veľkú časť svojich peňazí investovanú v periférii, ale to sa už vyriešilo prostredníctvom záchranných balíkov. Myslím si, že je to aj politická záležitosť. Nemecká kancelárka v tejto súvislosti používa aj príznačný slovník ako Schicksalsgemeinschaft (osudové spoločenstvo). Keď niekto povie, že treba niečo zachrániť za každú cenu, tak viem, že sleduje iné ako ekonomické ciele.
Aký je váš predpoklad ďalšieho vývoja eurozóny v horizonte 20 rokov?
Do 5 rokov si myslím, že euro tu bude, do 10 rokov pravdepodobne, do 15 rokov už asi skôr nie ako áno a o 20 rokov už podľa mňa eurozóna pravdepodobne fungovať nebude. Všetko bude závisieť od krokov, ktoré sa v blízkej budúcnosti podniknú. Dnes si väčšina myslí, že nás zachráni fiškálna únia, teda že si zriadime spoločné európske ministerstvo financií.
Je to dobrý nápad?
Centralizácia je proti mojim predstavám o tom, ako štáty bohatnú. Okrem toho to nie je v súlade s tým, čo si myslia Európania. Keby mali ľudia hlasovať, kde sa bude rozhodovať o výške ich dôchodku, určite by nehlasovali za Brusel. Francúz alebo Talian si nedajú znižovať dôchodok od nemeckého ministra financií. Podľa mňa by sme nemali ignorovať historický vývoj v Európe, ktorý z nás nerobí Spojené štáty americké. Sen o fiškálnej únii môže fungovať, len kým rozdávate peniaze. Keď prídu príkazy, kde treba šetriť, tak to prestane fungovať.
Akú budúcnosť veštíte Grécku?
No zbankrotujú (Smiech). V Grécku je teraz situácia, keď sa každej gréckej vláde oplatí ľuďom sľúbiť, že vyjednajú zníženie dlhu. Doteraz boli týmito bojovníkmi Tsipras s Varoufakisom. Teraz prídu ďalší politici a povedia, že Tsipras to dobabral. Keď Gréci vyrovnajú príjmy a výdavky štátu, tak sa im oplatí zase vyjednávať. Prípadne môžu tvrdiť, že „my sa vieme financovať sami, nás tie úroky zaťažujú a odpustite nám časť dlhu“. Ja čakám, kedy sa to vráti. Keď príde nová politická reprezentácia, ktorá bude mať chuť vyjednávať s eurozónou. Potom už naozaj zbankrotujú. Je naozaj absurdné si myslieť, že krajina s dlhom 170 percent HDP má šancu sa z toho dostať iným spôsobom ako krachom. Otázne je, či zostanú v eurozóne alebo nie.
Ostanú?
To naozaj neviem. Podľa toho, v akom období bude táto otázka otvorená. Keď bude mať problém ešte aj Taliansko, tak to bude úplne iná hra.
Americká ekonomika sa spamätala z finančných otrasov rýchlejšie ako európska. Je hlavným dôvodom spomaleného rastu v Európe veľkorysý sociálny systém?
Áno. Veľký sociálny systém znamená vysoké dane, lebo niekto to predsa musí zaplatiť. Napríklad vyhodiť v Taliansku zamestnanca je extrémne drahé. Keď nemôžete niekoho prepustiť, tak nikoho ani neprijmete. Keď je prepustenie talianskeho zamestnanca drahšie ako rozvod amerického multimiliardára, tak samozrejme, v Amerike to pôjde v podnikaní jednoduchšie. Rovnako zakladanie firmy v Grécku a v Amerike. V Amerike je to otázka dní a v Grécku, veľa šťastia.
Celý vyspelý svet má dlhový problém. Kde je tá pomyselná hranica, za ktorú už nebude možno ísť?
Keď si porovnáte výšku dlhu v pomere k ekonomickej výkonnosti, tak sme na tom rovnako, ako boli štáty počas druhej svetovej vojny. Teraz sa pýtam, čo sa stane, ak by naozaj vypukol väčší vojnový konflikt? Alebo ak príde ďalšia recesia. Kde sú hranice zadlžovania tohto systému? Niektorí vravia, že hranice neexistujú. Pozrite sa na Japonsko. Má dlh viac ako dvojnásobok HDP a všetko je tam v poriadku. Ale! Ten dlh vlastnia tamojší dôchodcovia. Môžu teda očakávať nepríjemné prekvapenie. Tie limity pre celý svet sú možno omnoho nižšie ako v Japonsku. Kde sú hranice zadlžovania, to sa ešte len dozvieme.
Čo sa deje s čínskou ekonomikou?
Veľká časť čínskej ekonomiky je napojená na export. To je dôvod, prečo sa snažia manipulovať kurzom meny. Potrebujú podporiť exportné kapacity. Čína je taká veľká, že jediná cesta pre nich je nasýtiť vlastný trh. Treba sa opäť pozrieť na zlé peniaze. Čínsky monetárny stimul bol po vypuknutí finančnej krízy najväčší vo svete v porovnaní s veľkosťou ekonomiky. Medziročne narástol objem peňazí v čínskej ekonomike o 40 percent. To bol opäť príkaz zo strany čínskych politikov v zmysle – urobte mi HDP, štátne banky poskytnú úvery. Budovanie HDP za nové, zlé peniaze viedlo k tomu, že teraz je tam množstvo zle alokovaného kapitálu. Urobilo sa veľa chýb a tie sa začínajú prejavovať. V Číne sú postavené mestá duchov. Napríklad v púšti pri Mongolsku, kde nikto nebýva. Teraz to všetko treba zaplatiť. Čínska ekonomika sa preto dostala do stavu recesie.
Je príjmová polarizácia jedným z najzásadnejších problémov globálnej ekonomiky?
Príjmová nerovnosť rastie v rámci vyspelých krajín. Zaujímavé je, že Slovensko je jednou z príjmovo najvyrovnanejších z vyspelých krajín sveta. Vo vzťahu k zlým peniazom, k príjmovej nerovnosti prispieva aj fakt, že finančný systém je chránený, aj keď rastie dlh. Celosvetová príjmová nerovnosť ale klesá. Chudobní bohatnú relatívne rýchlejšie ako bohatnú tí najbohatší. To je príklad Číny. Stovky miliárd ľudí v Ázii sa dostali z chudoby vďaka aplikácii kapitalistických postupov do ekonomiky. Príjmová polarizácia teda nie je príčina, ale následok. Keď vytvoríte nové peniaze v Amerike a pustíte ich do obehu, čo sa stane? Narastie hodnota akcií. Väčšinu z nich vlastní 5 percent najbohatších ľudí. V tom je celý problém.
