Do Austrálie ste sa dostali ako emigrant v roku 1970. Môžete v stručnosti opísať, ako sa to všetko zomlelo?
Z ČSSR som odchádzal posledným „únikovým“ autobusom cestovnej kancelárie ČEDOK v novembri 1969. Potom som strávil štyri mesiace vo Viedni a do Austrálie som priletel presne 19. marca 1970. Pôvodne som vlastne ani nechcel nikam odísť. Naivne som dúfal, že aj po sovietskej okupácii sa všetko nakoniec vráti do starých koľají. Na ročné výročie augustových udalostí som bol v kine na Václavskom námestí, kde práve premietali film Všichni dobří rodáci. Pri soche sv. Václava sa zhromaždili ľudia, aby si to neslávne výročie pripomenuli. Rozháňali ich obuškami a vodnými delami. Nerobili to však okupanti, ale naši vlastní ľudia z útvaru ministerstva vnútra. Vtedy som pochopil, že je zbytočné a hlúpe čakať na ďalší vývoj. S mojou vtedajšou manželkou sme sa rozhodli odísť do slobodného sveta. Náš hlavný dôvod bol ten, že sme nechceli žiť pod komunistickou vládou.
Aké podmienky na vás čakali po príchode do Austrálie?
Po pristátí v Sydney nás odviezol autobus asi 100 kilometrov na juh, kde nám v domčeku z vlnitého plechu pridelili miestnosť s dvoma posteľami, skrinkou, stolom, dvoma stoličkami, hriankovačom a elektrickou kanvicou na horúcu vodu. Toalety a sprchy boli vždy pre obyvateľov šiestich domčekov spoločné. Po registrácii nám povedali, že bývanie aj strava je na rok zadarmo, okrem toho tiež možnosť učiť sa po anglicky a pracovať. Som síce vyučený rytec v polygrafii, ale už tretí deň po prílete som cestoval vlakom tri stanice do prístavu Port Kembla, kde boli obrovské železiarne. Ťahal som tam žeravé koľajnice a traverzy z bucharov a mal som 57 dolárov týždenne, čo bol na tú dobu dobrý zárobok.
Tuzemské mainstreamové médiá radi porovnávajú súčasných utečencov z tretieho sveta s tými československými, ktorí utekali pred komunizmom v niekoľkých povojnových vlnách. Čo by ste im ako jeden z nich na margo tohto prirovnania odkázali?
To je zo strany novinárov úplná hlúposť a predovšetkým drzosť. Hlavne – reportéri, ktorí to tvrdia, komunizmus na vlastnej koži nezažili. Aj keby áno, chodili maximálne na základnú školu. My, ktorí sme utekali z vlasti, sme utekali pred nenávideným socializmom a komunizmom. Takže sme sa nesnažili tento jed naočkovať v krajinách slobodného sveta, kam sme prišli. Je jedno, či to bolo západné Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Spojené štáty, Veľká Británia, Kanada alebo Austrália. A čo je najdôležitejšie, aj keď sme boli utečenci z komunistických krajín, boli sme „civilizovaní“, vďační, pracovití a lojálni ku krajine, ktorá nám poskytla nový domov! To je ten zásadný rozdiel medzi nami a súčasnými moslimskými utečencami, ktorým skôr hovorím cestovatelia a piata kolóna islamu.
Ako dlho ste v tom „utečeneckom tábore“ žili?
Po štyroch mesiacoch sme vzali naše dva kufre a presunuli sa do Sydney. Tam sme si prenajali malý byt, ktorý mal jednu spálňu, obývačku, kuchynku, toaletu a sprchu. Stálo to 18 dolárov týždenne. Zabudol som poznamenať, že keď som v Sydney hľadal prácu rytca v tlačiarňach, do dvoch či troch by ma okamžite vzali. Nemal som však „ok kartu“ – nebol som členom tlačiarenskej únie, čo je obdoba českých odborov. Takže ma nezamestnali, pretože únia bola vtedy v rukách austrálskej komunistickej strany. Oni skrátka nedávali členstvo ľuďom, ako som bol ja.
Takže ste si museli nájsť inú prácu…
Keďže som pred odchodom z Československa pracoval ako vodič v ČSAD v Holešoviciach, našiel som si na výveske prácu vodiča osemtonovej vyklápačky v rodinnej stavebnej firme.
Dostával som 90 dolárov týždenne a bol som spokojný. Rytectvo som už nikdy nerobil, len ako koníček. Vo firme som zostal dva a pol roka, nato sa naskytla príležitosť pracovať pre firmu Wormald International Security, kde som šoféroval obrnené vozidlo s peniazmi. Neskôr som robil ozbrojený sprievod. Zostal som tam zase tri roky, potom som na odporúčanie vedenia zažiadal o plnú licenciu a ako súkromný detektív som začal robiť sám na seba.
Podľa vašich slov sa vám teda vôbec nedarilo zle. Napriek tomu ste nemohli pre komunizmus slobodne žiť vo svojej rodnej krajine. Aký máte vzťah k tejto ideológii dnes?
Moje životné skúsenosti vo mne zakorenili nenávisť ku komunizmu aj nacizmu, čiže moje názory sú pravicové, ale nie bez limitu.
Vidíte nejaký rozdiel v tom, ako vyzerala politická a spoločenská situácia v Austrálii po vašom príchode v sedemdesiatych rokoch a ako vyzerá dnes?
Situácia v Austrálii je úplne iná ako v dobe, keď som sem prišiel. Je to stále slobodná západná krajina, ale keď sa striedali tie dve hlavné mocenské strany, Austrálska strana práce (ALP) a Liberálna strana Austrálie (LPA), našu krajinu zasiahli dve globálne choroby, to jest politická korektnosť a najmä multikulturalizmus. Práve preto som sa stal aktívnym členom malej, ale vlasteneckej Strany za slobodu. Je to proaustrálska, protikomunistická, protimoslimská, prorodinná a tradicionalistická strana.
V Európe existuje strana protiislamského bojovníka Geerta Wildersa, ktorá sa volá rovnako. Je tu nejaká súvislosť?
Zhodou okolností sa naša strana volá rovnako, ale aj napriek vzájomným sympatiám nie sme v kontakte.
Európskych politikov teda v Austrálii poznáte. Naopak to už také slávne určite nebude. Ale vzhľadom na problémy s prisťahovalcami poznáme na starom kontinente vášho premiéra Tonyho Abbotta, ktorý sa v Austrálii úspešne vyrovnal s ilegálnymi utečencami…
Prisťahovalecká politika koaličnej vlády Tonyho Abbotta tu má vo všeobecnosti kladné ohlasy, pretože poveril ministra Scotta Morrisona, ktorý ju na 100 percent vyriešil. Naše námorníctvo spolu s oddielmi SAS zastavilo všetky člny ilegálov prichádzajúcich z Indonézie a Srí Lanky. Často sem chodili moslimovia zo Stredného východu, konkrétne z Iraku, Iránu, Libanonu, ktorí doma sadli na lietadlo, doleteli do Indonézie a tam im miestne úrady nielenže nebránili, ale dokonca odporučili miestnych rybárov-pirátov. Od nich si kúpili alebo prenajali loď aj s posádkou a pohodlne cestovali do hlúpej kresťanskej Austrálie. Koalícia tomu však urobila rázny koniec, za čo sme jej boli všetci vďační.
Presne v týchto dňoch ale musel Abbott aj napriek týmto úspechom rezignovať…
Náš úspešný premiér Tony Abbott prehral vnútrostranícku výzvu svojho straníckeho kolegu Malcolma Turnbulla. Je to bohatý a vzdelaný človek, ale tiež egocentrický oportunista. Osobne z toho nemám radosť. Turnbull je prívržencom tzv. „čistej energie“, je za uzákonenie homosexuálnych sobášov, za odtrhnutie od britského commonwealthu a za premenu Austrálie na republiku. Takže nič pre pravičiara.
Znamená to teda, že úspešne vyriešená prisťahovalecká politika je pre austrálskych voličov nedostatočný argument na podporu politickej strany?
Liberálna strana strácala podporu voličov niekoľko mesiacov. V uplynulom roku už bol Tony Abbott v podstate „v podmienke“, pretože o jeho osude sa už raz hlasovalo. Vtedy to ustál, teraz nie. Ide o to, že v predchádzajúcich ôsmich rokoch vládla Austrálska strana práce, ktorá našu krajinu značne zadlžila. Keď chcela Abbottova koaličná vláda osekať podporu tým lenivejším z nás, tak jednoducho narazila.
Väčšina Európanov má strach predovšetkým z utečencov, ktorí vyznávajú islam. Práve moslimovia sa totiž veľmi ťažko prispôsobujú európskym tradíciám a zvyklostiam. Čelí Austrália podobným problémom?
Moslimovia tvoria v Austrálii asi štyri percentá populácie, takže oni by, samozrejme, príchod svojich súkmeňovcov privítali. Normálni Austrálčania ich však, keď to poviem na rovinu, majú plné zuby. V médiách sa, pochopiteľne, neustále pokrytecky tára o multikulturalizme, ale to nemá s realitou skoro nič spoločné. Aj keď sú moslimovia stále minorita, tak v kriminalite predstavujú majoritu. Najmä v oblasti výroby a distribúcie drog, kšeftov s ilegálnymi zbraňami, lúpežami atď. Vo väzniciach sú zastúpení takmer päťdesiatimi percentami. Podobne problémoví sú tiež austrálski domorodci. Nie je to však tak, že moslimovia sa ťažko prispôsobujú, oni vlastne úplne odmietajú zákony našej krajiny. V diskusiách sa deväťdesiat percent z nich dožaduje práva šaría. No ich predáci, samozrejme, aj napriek tomu tvrdia opak a stále hovoria, že je medzi nimi len zopár radikálov a drvivá väčšina vraj násilie odmieta. Ale keď všetci vyznávajú Korán, ktorý káže, že moslim môže kresťanovi a Židovi klamať, tak aká bude asi realita, hm?
Rozchádzajú sa napríklad aj austrálske mainstreamové médiá s názormi „obyčajných“ obyvateľov krajiny tak, ako v Českej republike a celej Európe? My to teraz zažívame práve v súvislosti s mohutnou utečeneckou vlnou…
Nemyslím si to. Napríklad denník The Sydney Morning Herald, ktorý vydáva bohatá ľavicová rodina Fairfaxovcov, podporuje ALP a Zelených. Ale denník Daily Telegraph, ktorý vydáva mediálny magnát Rupert Murdoch, a Fox News majú v obľube „obyčajní“ ľudia ako ja. Pravda, obom denníkom vyčítam príliš veľa športu a bulváru, málo politického, podloženého rozboru a skutočných svetových udalostí. Rád by som spomenul aj takú menšiu kuriozitu. Raz týždenne tu vydávajú Číňania protikomunistický magazín The Epoch Times. Je to veľmi zaujímavé čítanie a vraj vychádza aj v Európe v češtine a slovenčine.
V otázke spolužitia moslimskej menšiny s majoritnou európskou spoločnosťou predstavujú tzv. no-go zóny určité európske tabu. Reč je o oblastiach, kde sa masívne sústredí moslimská komunita a kde fakticky neplatia zákony hostiteľskej krajiny. Existujú také mestské štvrte aj v Sydney, kde žijete?
Áno, môžem potvrdiť, že no-go zóny sú aj tu v Sydney. Cez deň tam môžete ísť a okrem zlých pohľadov by sa vám nemalo nič stať. Ale večer a v noci tam ide, a to nepreháňam, o život. Keď napríklad nastane nejaký konflikt typu 11. september 2001, vojna v Iraku, Afganistane alebo momentálne v Sýrii, úrady odporúčajú vojakom a námorníkom, aby nechodili po uliciach v uniformách. Aby sme vraj niektorých našich spoluobčanov príliš nedráždili. Ide hlavne o štvrti Lakemba, Bankstown, Punchbowl, Arncliffe a pár ďalších. Či to tak funguje aj v Melbourne, neviem.
Ja žijem v slušnej, relatívne „bielej“ štvrti Miranda na juhu Sydney, neďaleko prímorskej štvrti Cronulla, kde došlo pred pár rokmi k bitke medzi libanonskými gangstrami a našimi chlapcami. Prirodzene, aj tieto slušné, robotnícke štvrte sú postupne zamorené čínskymi nákupcami (nie austrálskymi Číňanmi, ale turistami z ČĽR), ktorí, vybavení štátnymi peniazmi, vykupujú v Austrálii domy, byty, farmy aj priemyslové pozemky ako investíciu. Zlé jazyky tvrdia, že sa súdruhovia kapitalisti boja občianskej vojny, a tak si zariaďujú hniezdočká v Austrálii.
Navštívili ste alebo niekto z vášho okolia no-go zónu?
Predtým, zhruba pred 10 rokmi, v tých štvrtiach bývali aj normálni ľudia. Tak som sa tam išiel občas pozrieť, aby som navštívil kamarátov, ale vždy som tam vnímal orient. Dnes už viac-menej len prechádzame alebo sa tam zastavíme na pumpe pre lacný benzín. V Sydney City už dávno existuje historická Chinatown (čínska štvrť), dá sa povedať, turistická atrakcia s reštauráciami a herňami. Bežný Austrálčan sa tam cíti bezpečne. V posledných rokoch vznikli vplyvom tichej invázie Číňanov nové čínske štvrte na severe Sydney v Chatswoode a na juhu v Hurstville, kde nestretnete skoro žiadneho belocha.
Keď sa so svojimi známymi bavíte o utečeneckej kríze v Európe, čo hovoria na porazenecký prístup európskych politikov?
Všetci – hovorím o Austrálčanoch – Česi a Slováci máme obavu o vývoj v Európe, veď v „starých krajinách“ máme rodiny a kamarátov. Prístup Vyšehradskej štvorky, teda Českej republiky, Slovenska, Maďarska a Poľska k „prerozdeľovaniu“ ilegálov Európskou úniou hodnotíme, samozrejme, kladne.
Takže Európska únia asi nebude vaša šálka kávy…
Môj osobný názor je taký, že pôvodná myšlienka spojenej civilizovanej demokratickej Európy bol dobrý nápad, ktorý sa však zvrhol a zdegeneroval pod vedením marxistických a maoistických byrokratov.
Každopádne si myslím, že bez ohľadu na to, či je tá invázia plánovaná alebo plánovaná nie je a je len živelná, je to len začiatok a bude ešte oveľa horšie. Platí tu teda skautské heslo: Buď pripravený!
V Českej republike je oficiálne asi dvadsaťtisíc až tridsaťtisíc moslimov, čo naozaj nie je veľa. To je podľa aktivistov a niektorých novinárov tiež hlavný argument, prečo by sme vlastne nemali nič riešiť. Odporcovia prijímania moslimských utečencov sú vraj nepriatelia všetkého cudzieho a hysterici, ktorí len zlomyseľne šíria svoje iracionálne obavy. Vy ako občan Austrálie máte skúsenosti s moslimami. Mali by sa teda Česi báť?
Neviem, koľko moslimov žije v Českej republike, ale na internete som sa dočítal o problémoch našich ľudí s moslimami v kúpeľoch Teplice. Tam sa vraj moslimskí návštevníci nesprávajú ako hostia alebo pacienti. Na druhej strane viem, od rodiny aj kamarátov, že v Českej republike žije bezproblémovo množstvo Slovákov, rovnako ako Ukrajincov a Vietnamcov. Za nepriateľov všetkého cudzieho a fašistov nás označujú tunajší anarchisti a gang, ktorý si hovorí Antifa. Pritom ich správanie, útoky a provokácie sú podobné činom nacistov. Česi by sa nemali báť, mali by voliť politikov, ktorí nesklopia hlavu pred EÚ ani OSN, ktorá sa najprv zdegenerovala na služobníkov „tábora socializmu“ a teraz islamu. V každom prípade by som každému občanovi ČR s čistým registrom a bez duševných problémov odporučil, aby si včas zažiadal o zbrojný pas. Ako som už hovoril, môžete mi veriť, bude bohužiaľ horšie.
autor: Josef Provazník
