V Paríži sa premnožili krysy. A nielen to. Macronovi tlieskali podplatení fanúšikovia inštruovaní cez mobily, svedčí Čech z Francúzska

18. 9. 2017 19:00

ROZHOVOR „Čitatelia, ktorí tento rok navštívili Paríž, si možno všimli, že sa premnožili krysy a potkany a obťažujú ľudí za bieleho dňa. Príde mi to ako taký symbolický problém dnešnej doby. Problémov je všade veľa,“ konštatuje o situácii vo Francúzsku publicista a filozof Matěj Široký, ktorý v krajine žije. „Jedným z okresov s veľkou kriminalitou je okres číslo 93 Saint-Denis. Obyvatelia tohto okrsku o sebe veľmi radi vyhlasujú, že okres 93 nie je Európa. To je viditeľné hneď na stanici, kde vás prekvapí množstvo predajcov grilovaných gaštanov a kukurice. Len ťažko si možno predstaviť, že majú nejaké povolenie alebo platia dane. O kúsok ďalej stoja drogoví díleri, ktorí vám zoženú všetko,“ opisuje.

V Paríži sa premnožili krysy. A nielen to. Macronovi tlieskali podplatení fanúšikovia inštruovaní cez mobily, svedčí Čech z Francúzska
Foto: Archív M. Š.
Popis: Publicista a filozof Matěj Široký

Novej kométe francúzskej politiky, prezidentovi Emmanuelovi Macronovi značne klesla popularita. Kde sa stala chyba?

Súčasný pokles popularity nie je prekvapivý. Nesmieme zabudnúť na to, že Macron vyhral v prvom kole s 8,6 milióna hlasmi. Druhá Le Penová mala len o milión hlasov menej. Takže tých 8,6 milióna je reálny počet voličov, ktorí si ho vybrali ako svojho kandidáta číslo jeden. Z toho veľká časť voličov sa rozhoduje len na základe marketingu. A ten mal Macron naozaj špičkový. Na jeho mítingoch pôsobili platení podporovatelia, ktorí na pokyn daný cez smartfóny tlieskali alebo kričali Macronovo meno. Nevýhodou takto získaných voličov je ich nestálosť a to, že sa rozhodujú podľa súčasných trendov. A keďže Macron nepriniesol – a ani nemohol – žiadne okamžité riešenie ich ekonomickej situácie, rýchlo sa od neho zase odvrátili.

Druhé vysvetlenie potom spočíva v tom, že rola francúzskeho prezidenta má svoj historický model v postavách francúzskych kráľov. Prezident má vždy veľký potenciál zjednotiť ľud. Sám som poznal Parížanov, ktorí volili v prvom kole Mélenchona a potom išli do Louvru oslavovať víťazstvo prezidenta Macrona. Macron mal veľký potenciál aj napravo, pretože francúzska pravica inklinuje k prezidentovi s autoritou, ktorý sa dokáže rýchlo rozhodovať. Nástup do funkcie sa Macronovi veľmi vydaril. Francúzsko bolo na politickom výslní. Macron sa stretol v priebehu chvíľky s Putinom, Merkelovou, Trumpom a mnohými ďalšími svetovými politikmi. Takže dva mesiace sa zdalo, že Francúzsko je zase uprostred diania. Ale aj tento efekt pominul. Namiesto reálnych zmien sa Macron spolieha na komunikáciu a na svoj bezchybný mediálny obraz. Otázkou je, či sa mu podarí naštartovať francúzsku ekonomiku v najbližších mesiacoch tak, aby to pocítili bežní občania. Ak nie, jeho popularita bude ďalej klesať.

Nehrozí Macronovi, že skončí ako jeho predchodca Hollande, ktorého popularita zostúpila do závratných nížin?

Vopred nemožno nič vylúčiť. Macron je podstatne iný ako Hollande. Hollande bol napriek všetkému stále typický socialista, zaťažený ideológiou a veľkým straníckym aparátom. Macron má oproti nemu oveľa väčšie pole pôsobnosti. Mne osobne Macron skôr pripomína bývalého talianskeho premiéra Mattea Renziho, ktorý bol takisto veľmi mladý a pekný a mal snahu vykonať liberálne reformy. A skončil horšie ako Hollande. Hollande si v pokoji užíva svoj štedrý prezidentský dôchodok. Navyše si občas dovolí podpichnúť Macrona nejakou dobrou radou, čo je samo osebe absurdné. Zaujímavé bude skôr sledovať osud Macronovej strany En Marche!, ktorú už teraz sprevádza mnoho škandálov. Tie plynú jednak z osobných zlyhaní neskúsených poslancov, ale sú aj systémové – niektoré stranícke bunky sa sťažujú na autoritatívne riadenie vedenia strany, jej nejasný status a ciele. Vidím reálnu možnosť, že sa celé hnutie skôr oveľa rýchlejšie rozpadne, než že by Macron v dôsledku svojej nepopularity odstúpil.

Emmanuel Macron

Emmanuel Macron. Zdroj: TASR

Vo svojom nedávnom komentári píšete, že „Francúzsko v ostatných rokoch vyniká tým, že namiesto riešenia skutočných problémov, ako sú nezamestnanosť, sťahovanie firiem na východ, rastúce problémy s migráciou, vytvára nové problémy, ktoré nikoho netlačia“. Je to preto, že závažné problémy, vami vymenované, nevedia politici vyriešiť, a tak odvádzajú pozornosť „riešením“ tých nepodstatných?

To je dlhodobá stratégia posledných francúzskych prezidentov. Sarkozy mal ministerku spravodlivosti Rachidu Datiovú, Hollande mal takisto ministerku spravodlivosti Christiane Taubirovú a popritom aj školstva Najat Vallaud-Belkacemovú (ešte predtým bola ministerkou za práva žien). Všetky tieto osoby – a čírou náhodou ženy – sa neustále starali o mediálny rozruch. Dôsledkom tohto informatívneho šumu je jednak zdanie, že vláda neustále pracuje, a následne navyše v tomto šume zanikajú skutočné a dôležité rozhodnutia. Nie je náhodou, že francúzsky spisovateľ Guy Debord opísal západnú spoločnosť ako tzv. société du spectacle, a to už v roku 1967 (v češtine kniha vyšla pod názvom Společnost spektáklu v roku 2007). To je spoločnosť, kde sa ľudia chcú len pozerať a pritom sa baviť.

Macron túto ideu doviedol k dokonalosti. Jednak svojou hyperaktivitou, jednak tým, že do ministerského kresla priviedol Marlène Schiappovú, mimochodom, aj krásnu ženu, ktorá každým svojím vyhlásením na sociálnych sieťach plní stránky a hlavy ľudí. Okrem toho týždenník L’Express prišiel s tým, že napísala niekoľko erotických románov. Ministerka to ani nevyvrátila, ani nepotvrdila. Dokážete si predstaviť, aká je to potrava pre politický bulvár? Autorka, ktorá píše o témach, ako či slušné dievčatá prehĺtajú? No a do toho máte nevyriešený problém s rastúcou nezamestnanosťou, s klesajúcou životnou úrovňou bežných Francúzov, keď mladá generácia nedúfa, že sa bude mať lepšie ako tá predchádzajúca. Ďalej je tu rastúce zadlženie nielen štátu, ale aj miest a regiónov, úpadok školstva atď. Tých problémov je nespočetne a veľa je ich viditeľných. Čitatelia, ktorí tento rok navštívili Paríž, si možno všimli, že sa premnožili krysy a potkany a obťažujú ľudí za bieleho dňa. Príde mi to ako taký symbolický problém dnešnej doby. Takže tých problémov je všade veľa.

Francúzsko čelí opakovaným teroristickým útokom islamských radikálov, čo je z môjho pohľadu z diaľky ten najväčší problém. Cítia sa Francúzi vo svojej krajine bezpečne? Veria v zlepšenie tohto stavu? Alebo už rezignovali a berú to ako nepríjemnú realitu?

Problém bezpečnosti som v predchádzajúcej otázke, kde som vymenúval súčasné problémy, schválne preskočil. To preto, že ide o komplexný problém, ktorý si vyžaduje komplexný náhľad na vec. Bohužiaľ, v tejto rovine je veľa dezinformácií a zjednodušujúcich pohľadov, ktoré slúžia planým debatám, ktoré sa nikam neposúvajú. Ukážkovým príkladom je otázka, či sú všetci moslimovia teroristi... Dovolím si teda dve poznámky k bezpečnosti, hádam originálne.

Ak sa niekto len trochu zaoberal politickou filozofiou, a to hlavne modernou, zistil, že základnou funkciou štátu je zaistiť bezpečnosť občanov, a to tak, aby spoločnosť nepodliehala právu silnejšieho. To, že sa banalizuje situácia okolo bezpečnosti, len dokladá, že súčasná kríza je hlavne krízou zmyslu vecí, v našom prípade zmyslu toho, čo je vlastne štát. Riešenie súčasného problému musí prejsť obnovením zmyslu toho, čo je vlastne štát a aký je jeho zmysel. Navyše táto otázka je v Európe veľmi komplikovaná, pretože kto zodpovedá za bezpečnosť občanov? Jednotlivé štáty, regióny, mestá alebo Európska únia ako celok? Ak sa nezhodneme v odpovediach na tieto jednoduché otázky, bezpečnosť sa nezlepší.

Druhá poznámka sa týka pojmu bezpečnosti samotnej. Často čítam argument: strach z terorizmu je prehnaný, pretože počet obetí terorizmu v Európe je oveľa menší ako počet obetí nehôd na cestách v tom a tom štáte. Vidíte, a tiež nechceme zakázať autá. Tento cynizmus ma pravidelne vytáča, pretože strata len jediného ľudského života je zbytočná tragédia. Iste, matematická pravdepodobnosť toho, že Francúz zahynie pri teroristickom útoku, je stále malá. Našťastie. Ale bezpečnosť ľudského života nie je jediným druhom bezpečnosti. Francúzsky politológ Laurent Bouvet hovorí o tzv. kultúrnej neistote alebo tiež o kultúrnom nebezpečenstve (insécurité culturelle). Tento pocit nebezpečenstva nemožno vysvetliť len zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou, ako radi vysvetľujú ľavicoví ideológovia. Bouvet hovorí o kultúrnej neistote toto: „Rodení Francúzi ju zakúšajú preto, že sa cítia ohrození migrantmi alebo moslimami vo svojom životnom štýle či vo svojom spôsobe prežívania národnej identity.“ Nejde o bezprostredné ohrozenie na živote, ale o to, že sa pôvodní obyvatelia vo svojej krajine necítia doma a musia svoje tradičné zvyky neustále podriaďovať prichádzajúcim ľuďom. Tento pocit kultúrneho ohrozenia bude rásť a tí Francúzi, ktorí pred ním dnes zatvárajú oči, sa jedného dňa budú musieť s týmto fenoménom vyrovnať. Nedá sa pred ním ukryť tak, ako sa dá ukryť pred teroristickými útokmi tým, že sa človek presťahuje do pokojnejšej štvrte alebo malého mesta. Odstrániť pocit kultúrneho ohrozenia mi príde oveľa ťažšie ako bojovať proti teroristom.

Rastie kriminalita? Má to súvislosť s migráciou? Aký podiel na nej majú prisťahovalci a ich potomkovia? Dá sa to doložiť štatistickými číslami?

Žiadne také štatistiky nie sú. Len ich samotná existencia by bola trestným činom. Francúzsky zákon zakazuje zhromažďovať údaje na základe etnickej spolunáležitosti alebo náboženstva. Francúzsky spisovateľ Renaud Camus, ktorý prišiel s termínom „veľké nahradenie“ opisujúcim fenomén nahradenia národa za pomoci imigrácie, upozorňuje, že je ťažké vôbec vyčísliť, koľko je vo Francúzsku migrantov. Jeden z dôvodov je práve naturalizácia. Len čo migrant získa francúzske občianstvo, už je vo všetkých štatistikách braný ako Francúz. Lenže to neznamená, že sa ako Francúz aj cíti. Počet skutočných Francúzov alebo, ako sa vo francúzštine hovorí, Francúzov od koreňa, je štatisticky nezistiteľný. Určitý trend indikujú mená novorodencov. Predné miesta v tomto rebríčku sú vyhradené neeurópskym menám.

Štatistika neexistuje, ale človek sa môže sám jednoducho presvedčiť na vlastné oči, kde je problém. Jedným z okresov s veľkou kriminalitou je okres číslo 93 Saint-Denis, čo je severné predmestie Paríža. Na sociálnych sieťach obyvatelia tohto okrsku o sebe veľmi radi sebavedome vyhlasujú, že okres 93 nie je Európa. To je viditeľné hneď na stanici, kde vás prekvapí množstvo predajcov grilovaných gaštanov a kukurice. Tieto pojazdné stánky sú vyrobené z nákupných košíkov. Len ťažko si možno predstaviť, že títo predajcovia majú nejaké povolenie alebo platia dane. O kúsok ďalej stoja drogoví díleri, ktorí vám zoženú všetko. Nemusím pripomínať, že pôvodné francúzske obyvateľstvo je tu v totálnej menšine. Ja si tam občas pripadám, ako keby som bol úplne niekde inde ako v Európe, a určite nie v bezpečí. Aj keď vďaka svojej fyzickej robustnosti som zatiaľ žiadne problémy riešiť nemusel.

Podľa Čechov z Nemecka či Švédska sa ľudia v týchto krajinách otvorene boja povedať svoj kritický názor na migráciu a negatívne javy s ňou spojené, pretože sú potom označovaní za xenofóbov či rasistov a majú napríklad aj problémy v zamestnaní. Ako je to v tomto smere vo Francúzsku?

Na internete sa občas objavia správy, väčšinou na nemainstreamových weboch, že niekto prišiel v tej súvislosti o prácu. Lenže to sú ťažko overiteľné informácie. Ja osobne sa v týchto veciach zdržiavam úsudku, hlavne preto, že francúzske pracovné právo je veľmi komplexné (francúzsky zákonník práce má vyše 3 000 stránok). Ak máte zmluvu na dobu neurčitú, ste prakticky nevyhoditeľný. Priama represia je veľmi vzácna, aj keď v mediálnom priestore (hlavne v televízii) sa, samozrejme, odohráva hon na xenofóbov a rasistov. Existuje však aj autocenzúra a takisto jav napodobňovania, čo znamená, že človek má prirodzenú tendenciu (ak to nie je notorický provokatér, ale tých je štatisticky menšina) vyhľadávať ľudí s podobnými názormi.

Jeden môj dobrý francúzsky priateľ, ktorý učí v menšom meste sto kilometrov od Paríža na prestížnej strednej škole, mi vykladal, že pred druhým kolom prezidentských volieb sa v zborovni zmienil o tom, že nevie, koho má voliť. V tej chvíli sa strhla obrovská lavína kritiky, ako je možné, že to nevie. Vidíte, a to pritom nepovedal, že uvažuje o tom, že by dal hlas Le Penovej. Dva dni všetci jeho kolegovia riešili, ako je to možné. Môj priateľ to vyriešil tak, že sa v práci prestal baviť o politike, a keď hovorí s niekým o týchto témach, potom len s ľuďmi, ktorí majú podobné zmýšľanie ako on. Pracovné problémy z toho nemal žiadne. Zaujímavé je položiť si otázku, prečo je to tak.

Francúzsky geograf Christophe Guilluy sa vo svojej najnovšej knihe Súmrak francúzskej elity (Le crépuscule de la France d’en haut, 2016) zamýšľa nad tým, prečo došlo k rozchodu medzi elitou a zvyškom obyvateľstva. Ukazuje, že podľa štatistík existujú určité povolania, kde sa hlasuje úplne odlišne ako v iných vrstvách spoločnosti. Štatistiky ukazujú, že za Národný front hlasovali iba 3 % novinárov a len o niečo viac univerzitných zamestnancov. Taký je fakt a nemyslím si, že sa to dá vysvetliť len politickou korektnosťou. Problém je hlbší, pretože keď si vezmete francúzskych novinárov alebo univerzitných profesorov a spýtate sa ich, či je rôznorodosť názoru pre demokraciu nevyhnutná, všetci odpovedia, že áno. Ale potom už nevysvetlia, prečo si všetci myslia rovnakú vec a prečo niektoré názory nie sú vo verejnom priestore zastúpené. Je až zarážajúce, že mnoho elít hovorí o potrebe kultúrnej rozmanitosti, avšak úplne systematicky zabúdajú na názorovú rozmanitosť, ktorá je základom toho, čo má byť spoločenská diskusia a politický život v jeho pravej podstate.

Aká je podľa vás politická budúcnosť Marine Le Penovej? Svojich priaznivcov nepochybne má, ale ten najvyšší vrchol nedosiahla. Je tá bariéra radikálky a odkazu jej otca neprekročiteľná?

Podľa mňa nie je jej budúcnosť žiadna, pretože volebný systém je väčšinový, čo znamená, že by musela získať viac ako 50 % hlasov, a to je pri súčasnom rozložení spoločnosti nemožné. Kameňom úrazu nie je ani jej otec, pretože ona urobila úplne všetko, aby sa ho zbavila (ako viac sa ešte mohla odrezať od minulosti, ako vylúčiť vlastného otca zo strany, ktorú sám založil?). Možno oveľa viac, než bolo treba. Jej hlavnou slabinou je ona sama. Veľmi často bojovala proti systémovým politikom, lenže v tejto pozícii je málo dôveryhodná, pretože okrem politiky nič iné v živote nerobila. To sme mohli krásne vidieť v týždni pred druhým kolom volieb. Samozrejme, mala proti sebe väčšinu mediálnej scény, ale to mal napríklad aj Trump a nakoniec vyhral. Jej osobnosť a hlavne intelektuálne vlastnosti nemohli presvedčiť francúzsku väčšinu. V dôležitej prezidentskej debate predviedla svoju nepripravenosť, keď ukázala, že detailne nepoznala kauzy, z ktorých Macrona obvinila. Ďalším veľkým faux pas bolo, že na hlavnom predvolebnom mítingu na výstavisku pri Paríži Le Penová doslova prevzala prejav porazeného pravicového kandidáta Fillona. Ak nenašla nič vlastné, čo by v takej dôležitej chvíli mohla povedať svojim voličom, je to dosť chabé. Ďalším veľkým problémom je jej malá podpora vo veľkých mestách. Le Penová získala v Paríži len 10 %. Tento rozdiel sa nedá vysvetliť len tým, že mesto hlasuje za globálnych kandidátov a vidiek zase za patriotov. Tento rozdiel sa normálne pohybuje v relácii 70 % : 30 %. Le Penová je pre Parížanov absolútne neprijateľná a to sa asi ťažko zmení.

Marine Le Penová

Marine Le Penová. Zdroj: SITA

Po prehratej voľbe sa Národný front skoro rozpadol. Z politického života odišla neter Le Penovej Marion. Dvojka Národného frontu Florian Phillipot, ktorý si hneď po voľbách založil asociáciu Patrioti, je aktuálne považovaný za príčinu neúspechu Le Penovej a v strane rastie tlak na jeho odstúpenie z vedenia. Jeho odchod môže spustiť lavínu ďalších. Le Penová sa, samozrejme, bude snažiť stranu znovu zjednotiť, ale bude to mať ťažké.


Matěj Široký sa narodil v roku 1983 v Znojme do lekárskej rodiny. Vyštudoval priemyselnú školu v Jihlave a VUT v Brne, odbor telekomunikácie. V roku 2006 odišiel do Francúzska, kde študoval filozofiu na parížskej Sorbonne, na Institut de Philosophie Comparée a Institut catholique de Paris. Venuje sa prednášaniu filozofie klasického realizmu v privátnej sfére vo Francúzsku a v Česku. Podieľal sa na založení občianskeho združenia Přátelé filosofie, ktoré sa snaží o popularizáciu klasickej filozofie a kritického myslenia. Od roku 2012 prispieva do českých médií recenziami kníh a komentármi týkajúcimi sa francúzskej politickej a kultúrnej scény.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Oldřich Szaban
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Hnus v ČR, robte niečo. Masaker v Ostrave: Generál Šándor o príčine, akčných filmoch a nezmysloch, ktoré padajú

0:02 Hnus v ČR, robte niečo. Masaker v Ostrave: Generál Šándor o príčine, akčných filmoch a nezmysloch, ktoré padajú

ROZHOVOR „Poviem jednu vec – my sme si mysleli, že sa to k nám nepresunie, lenže to tu už máme,“ hov…