V 90. rokoch minulého storočia sa neplatenie daní na Slovensku vnímalo ako hrdinstvo, tvrdí expertka. Jej tím skúmal aj Panama Papers

11. 2. 2019 0:00

ROZHOVOR Európska únia (EÚ) potrebuje zmenu daňového systému. Súčasný systém daňovej súťaže medzi členských krajinami je neudržateľný, pretože jednotlivé štáty nedokážu samostatne čeliť ekonomickej sile veľkých nadnárodných firiem. Rovnako by sa do daňových systémov malo vrátiť viac progresivity, aby sa zastavil rast sociálnych nerovností v spoločnosti. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to povedala rektorka Mendelovej univerzity v Brne Danuše Nerudová, ktorej tím skúmal aj Panama Papers. V rámci toho zistili, že motiváciou fyzických osôb v Českej republike pre presun do daňových rajov nie sú daňové úniky, ale skôr anonymizácia vlastníctva.

V 90. rokoch minulého storočia sa neplatenie daní na Slovensku vnímalo ako hrdinstvo, tvrdí expertka. Jej tím skúmal aj Panama Papers
Foto: mendelu.cz
Popis: Danuše Nerudová

Na akademickej pôde sa počas svojej profesionálnej kariéry venujete daniam. Čo vás na nich fascinuje? Predsa len, pre ľudí je to skôr otrava, hľadajú cesty, ako sa vyhnúť ich plateniu. Dokážu preto aj páchať zločiny, či meniť adresy...

Na vysokej škole ma uchvátil predmet medzinárodné zdanenie. Preto sa po celý čas síce venujem daniam, ale v medzinárodnom kontexte, v európskom i globálnom. Fascinujú ma kultúrne rozdiely medzi národmi, nielen v odlišnostiach daňových systémov, ale napríklad aj v daňovej morálke. Zamýšľam sa nad tým, čo je príčinou týchto rozdielov. U nás, ale aj na Slovensku, sa o daniach učí na školách skôr z užívateľského hľadiska, z hľadiska poplatníka, poradcu alebo audítora. Chýba tam však širší globálny pohľad, čo všetko môže ovplyvniť daňová politika. Vlastne chýba výučba tvorby daňového systému štátu. V tomto smere jednoznačne zaostávame za západným svetom.

Práve v západnom svete boli dane z historického hľadiska spúšťačom demokratických procesov. Vo Veľkej Británii a v USA dali základ parlamentarizmu v súlade s heslom, no taxation without representation, čiže žiadne dane bez zastúpenia v orgánoch, ktoré o nich rozhodujú. Platí to tak stále?

Česká a Slovenská republika prešli na súčasný daňový systém v roku 1993. Predtým mali odlišný daňový systém od Západu. Preto prakticky vo všetkých postkomunistických krajinách vidno podobný vývoj, že v 90-tych rokoch minulého storočia sa neplatenie alebo obchádzanie daní vnímalo ako hrdinstvo. Pretrvávala v tom istá rebélia voči vládnucemu režimu, hoci už bol iný ako komunistický. Vývoj sa odvtedy zmenil, no stále nie je ideálny. Ideme skôr cestou represie a trestania neplatičov daní. Na rozdiel od Západu, kde už od škôlky vysvetľujú svojim občanom ,v čom sú dane dôležité, prečo ich treba platiť, aké úlohy môže plniť štát aj vďaka nim. Samozrejme, každá minca má dve strany a nestačilo by len deťom v škôlke vysvetľovať, že pouličné lampy svietia vďaka tomu, že rodičia platia dane, ale na druhej strane poskytovať občanom vysokú úroveň verejných služieb, a tým aj posilňovať dôveru v štát. Práve tá je najvyššia v severských krajinách, ktoré nemajú s platením daní problémy.

Čiže tam je aj najvyššia daňová morálka...

Presne tak. S tým majú spojenú aj vysokú úroveň transparentnosti. Vo Švédsku je úplne bežné nájsť na internete informáciu, koľko zaplatil sused na daniach. Keby sa ukázalo, že by zaplatil úplne smiešnu sumu a jazdil na novom Ferrari, tak by zrejme pocítil veľmi silný spoločenský tlak a musel dane doplatiť. Toto v postkomunistických krajinách nefunguje. Otázkou je, či by vôbec fungovalo, pretože ich vývoj je výrazne odlišný.

Debaty ľudí pri daniach často skĺznu k ich sadzbám. Platí, podľa vás, priama úmera, že čím vyššia sadzba, tým by mali byť kvalitnejšie verejné statky, ktoré sa financujú cez dane?

Pri vyšších daniach je aj vyššia redistribúcia príjmov. To by malo štát nútiť k čo najvyššej efektívnosti využitia verejných zdrojov. Je to však ideálna predstava a jednoznačná priama úmera pritom neexistuje.

Pred viac ako desaťročím malo Slovensko rovnú daň, 19 % daň z príjmov právnických a fyzických osôb a 19 % DPH. Jedným z argumentov na jej zavedenie bola snaha zlepšiť daňovú morálku firiem, aby sa im už neoplatilo optimalizovať zdanenie a hľadať cesty ako platiť menej. Potvrdila to prax?

To nebola rovná daň. Platilo by to, keby každý daňovník platil rovnako, napríklad 100 eur. Ukázalo sa, že rovná daň nie je správnym nástrojom, pretože vedie k veľkým príjmovým rozdielom. Sociálne nerovnosti vo svete sa prehlbujú aj preto, že sa z daňových systémov odstránila progresia. Zavedenie rovnej dane v postkomunistických krajinách k tomu prispelo tiež. Keď k tomu pripočítame, že väčšina štátov zrušila daň z dedičstva alebo z bohatstva a posledných sedem desaťročí nebola v Európe vojna, ktorá vždy viedla k zmenám v rozdelení majetku, tak nožnice medzi bohatými a chudobnými sú už otvorené veľmi neadekvátnym spôsobom.

Čiže zmena trendu je možná len opätovným zvýšením progresivity v daňových systémoch?

Nepochybne áno.

Ako vnímate diskusie na úrovni EÚ o možnom harmonizovaní častí alebo určitých typov daní? Vidíte v tom budúcnosť?

V kontexte súčasného politického diania ani inú možnosť nevidím. V septembri 2018 hovorila britská premiérka Theresa Mayová, že sa zasadí o to, aby mala Veľká Británia po brexite najnižšiu korporátnu daň spomedzi krajín G20, čo bude mať určite dosah aj na EÚ. Určite bude musieť v daňovej oblasti niečo vymyslieť, aby stále ostala atraktívna pre firmy, pretože rozdiel v daňových sadzbách bude veľmi markantný. Nemám na mysli ani tak sadzby dane ako skôr zjednotenie výpočtu základu dane pri korporáciách.

Bude na to dostatok politickej vôle medzi jednotlivými členskými krajinami?

Európska komisia prišla s pravidlom zavedenia kvalifikovanej väčšiny pri hlasovaní o daniach. Je to jediná cesta, ako sa dopracovať k zmenám v oblasti korporátneho zdanenia. Celý daňový systém totiž dotujú malé a stredné podniky, ktoré nemajú ani finančný a ani ľudský kapitál, aby vykonávali daňové plánovanie v takom rozsahu ako nadnárodné firmy. Podmienky nemajú všetci rovnaké. Pokiaľ liberáli hovoria o daňovej súťaži, tak nie je rovná, pretože malé a stredné podniky majú na trhu asymetrické informácie.

V tejto súvislosti je veľkej témou zdanenie nadnárodných digitálnych firiem ako je Facebook alebo Google. Dokáže v tejto téme EÚ uspieť, keď podobné korporácie sa dokážu aj individuálne dohodnúť s jednotlivými členmi únie?

To je presne škodlivý dôsledok spomínanej daňovej súťaže a trhového liberalizmu, ktorý sa presadil po roku 1993. V tomto smere nemôžem súhlasiť s názormi liberálnych ekonómov. Nadnárodné spoločnosti narástli do takej miery, že ich obrat je často vyšší ako rozpočet viacerých štátov. To im dáva takú ekonomickú silu pri vyjednávaní s jednotlivými štátmi, že dokážu podmieňovať svoje investície daňovými výhodami. Neviditeľná ruka trhu nie je vôbec dokonalá. Nedochádza k efektívnej alokácii zdrojov. Dôsledkom daňovej súťaže je, že na trhu sú vysoko mobilné silné firmy, ktoré prakticky neplatia dane nikde na svete. Pokiaľ sa EÚ snaží tento stav zmeniť a zaviesť niečo ako digitálnu daň, tak bez kvalifikovanej väčšiny pri rozhodovaní to nepôjde.

Je to jediná cesta, ako zdaniť nadnárodné firmy, zaviesť digitálnu daň?

Nie je to cesta, skôr prechodné riešenie súčasného problému. Pre mňa je jedinou možnosťou fundamentálna reforma zdanenia korporácií.

Keď som na začiatku spomínal, že zdanenie začalo cestu k demokratizácii spoločností, nevidíme v súčasnosti opačný trend, že smerujeme k nedemokratickému diktátu veľkých spoločností?

Áno. Neriadená daňová súťaž dospela k tomu, že máme firmy s ekonomickou silou, ktorej štáty nedokážu samostatne čeliť. Dokážu to len v rámci EÚ.

Je v EÚ dostatok vôle to riešiť? Pri brexite sa napríklad ukázala veľká jednota medzi krajinami...

Je to tak. Rovnako si myslím, že všetko zlé je na niečo dobré. Brexit, pokiaľ naozaj nastane, a avizované zníženie daní vo Veľkej Británii bude musieť zjednotiť EÚ.

Aký by mal byť optimálny daňový systém v EÚ?

Predstavovala by som si zjednotenie pravidiel pre výpočet základu dane. Základom dane nemusí byť zisk, ale akákoľvek iná veličina ako pridaná hodnota. Súťaž v určovaní výšky sadzieb medzi krajinami by sa však mala zachovať.

Vo výskumných aktivitách na akademickej pôde ste sa zaoberali aj Panama Papers. Tie súvisia s daňovou optimalizáciou, či dokonca s daňovými únikmi. Čo vás na tomto výskume zaujalo?

Vyšetrovacia komisia v rámci Európskeho parlamentu sa pri Panama Papers nezaujímala len o firmy, ale aj o fyzické osoby. Táto kauza bola veľmi horúca a sledovaná v západných krajinách ako Francúzsko, Taliansko alebo Nemecko, no v postkomunistických krajinách veľmi nerezonovala. My sme tento jav skúmali v rámci Českej republiky a zaujímalo nás, či pri fyzických osobách nedochádzalo prioritne k únikom daní. Zistili sme, že tieto destinácie sa skôr vyberajú z dôvodu anonymizácie vlastníctva.

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: TASR
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Hnus v ČR, robte niečo. Masaker v Ostrave: Generál Šándor o príčine, akčných filmoch a nezmysloch, ktoré padajú

0:02 Hnus v ČR, robte niečo. Masaker v Ostrave: Generál Šándor o príčine, akčných filmoch a nezmysloch, ktoré padajú

ROZHOVOR „Poviem jednu vec – my sme si mysleli, že sa to k nám nepresunie, lenže to tu už máme,“ hov…