Udrel proti veteránovi, ktorý vystrčil holý zadok na americký konvoj a porovnal to s Pussy Riot. Ony sa nevyzliekajú na ulici. Protestovať proti prejazdu je obludné

0
Jefim Fištejn, český novinár a bývalý komentátor Svobodnej Evropy (Autor: Archív)

V NATO sa vedie diskusia o posilnení obrany proti „agresívnemu Rusku“. Hovorí sa o zintenzívnení cvičenia, o umiestnení niektorých vojsk vo východných štátoch EÚ. Tiež sa už začalo posilnenie protiraketovej obrany (Rumunsko) a v prvom rade sa všeobecne nalieha na krajiny Severoatlantickej aliancie, aby zvýšili výdavky na obranu. Je táto aktivita opodstatnená? Sú vzťahy s Ruskom stále také problematické, že je potrebné posilňovať obranu na hraniciach s ním?

Súčasné kroky NATO sú podmienené predovšetkým žiadosťami samotných členských krajín, ktoré tvoria východné krídlo Aliancie. Vedenie NATO by sa možno k situácii správalo celkom ľahostajne, keby teraz nenaliehali najmä pobaltské republiky aj Poľsko a v poslednm čase tiež Rumunsko. Tieto krajiny sa na základe svojich historických skúseností aj súčasného stavu cítia v nebezpečenstve. Je to dané aj tým, že Rusko neuveriteľným spôsobom navýšilo za posledné roky, keď je pri moci Putin, svoj vojenský rozpočet. Je až dvojnásobný a ruský prezident má v pláne ho ešte zvýšiť o 40 percent. Pritom tie výdavky sa majú týkať útočného potenciálu, nie obrannej výzbroje, takže ministri obrany krajín susediacich s Ruskom sú dosť nepokojní. A Putin ešte na vybudovanie raketových základní v Poľsku a Rumunsku reagoval tak, že vlastne protiraketový štít chce vytvoriť neskôr, teraz šak posilní najmä svoje úderné sily. Svoju úlohu zohrávajú tiež časté prelety ruských stíhačiek nad územím pobaltských štátov, ohrozenia letovej prevádzky a posilnenie i námorných síl v tejto oblasti. To všetko dohromady znepokojuje obyvateľov východných krajín NATO, a preto požiadali o pomoc. Severoatlantická aliancia potom požaduje od svojich členov navýšenie rozpočtov na zbrojenie, aby došlo k vhodnej kombinácii bezpečnostných opatrení. Tie výdavky sú zatiaľ pri východoeurópskych spojencoch veľmi nízke, okolo jedného až dvoch percent HDP, zatiaľ čo pri mocnostiach, ako je USA, Rusko alebo Čína dosahujú až 10 percent štátneho rozpočtu.

Chcel by som tiež zdôrazniť, že protiraketový štít, ktorý sa buduje v Poľsku a Rumunsku, je schopný zachytiť len rakety stredného doletu, nie balistické strely. Používa techniku na kinetickom princípe, to znamená, že tie letiace rakety zostrelí-zrazí, ale nedá sa používať ako vyložene útočná zbraň. A nebudú tam umiestnené ani jadrové hlavice.

V rámci diskusie nad touto témou sa vynárajú myšlienky, že by sme sa mali usilovať o stále vojenské základne NATO, prípadne USA na našom území, rovnako aj o umiestnenie prvkov americkej protiraketovej obrany u nás, čo sa predtým odmietlo napríklad v prípade radaru v českých Brdoch. Podporili by ste taký návrh?

Obavy českých ľudí, že po umiestnení radaru by sa stali terčom ruských rakiet, sú neopodstatnené. Pretože, ak by vypukla vojna, viedla by sa všetkými prostriedkami, s nasadením strategického a taktického letectva aj pozemných síl s konvenčnými zbraňami. Opustenie zámeru na vybudovanie radarovej stanice v Brdoch považujem preto za chybu. Americké zariadenia by pre nás boli skôr poistkou bezpečnosti. Pretože každý potenciálny agresor si určite rozmyslí zaútočiť na krajinu, kde je prítomná americká posádka. Ja by som teda vybudovanie radaru podporil, ale problém nakoniec nebol ani v českej vláde, ani v našich ľuďoch. Prezident Obama po nástupe do Bieleho domu, v rámci politiky ústretovosti, tieto plány zrušil, chcel ukázať „vľúdnu tvár“. Teraz po šiestich až siedmich rokoch sa ukázalo, že tento prístup je nevhodný a Amerika sa musí vrátiť k myšlienke rozmiestňovania základní vo východnej Európe na priamu žiadosť niektorých krajín.

Českom druhýkrát prešiel vojenský konvoj americkej armády. Vo Vyškove ho „vítali“ aj odporcovia a vojnový veterán oblečený v slávnostnej uniforme na prechádzajúcu kolónu niekoľkokrát ukázal holý zadok. Zatkla ho polícia a začala úkony pre podozrenie z prečinu výtržníctva. Mal by byť potrestaný? Alebo ide o legitímny spôsob protestu v demokratickej spoločnosti? Sám protestujúci sa vraj inšpiroval u Pussy Riot…

Nechal by som ho tak s jeho formou protestu. Tu o legitimitu nejde, existujú veci, ktoré nie sú zakázané a môžu sa prevádzkovať, ale sú mimo etický rámec. Porovnanie s činmi Pussy Riot však kríva na všetky štyri. Ony sa programovo vyzliekajú či prezliekajú na svojich umeleckých vystúpeniach, o ktorých si môžeme síce myslieť svoje, ale nerobia to na ulici. Vôbec protestovať proti prejazdu konvoja je obludné, lebo ide do Pobaltia, kde na neho čakajú a chcú ho. Navyše tí vojaci dostali rozkaz a sami nič neovplyvnia, takže to bolo zbytočné. Ale by som ho netrestal, aj keď prekročil mieru slušnosti.

Ako sa pozeráte na občasné návrhy na zrušenie sankcií proti Rusku? Zdieľate všeobecné presvedčenie, že napriek tomu, že Putin má obrovské ekonomické problémy, je aj naďalej schopný si držať podporu verejnosti? A aké udalosti sa dajú v Rusku očakávať?

Pri úvahách nad témami vo vašej otázke by som sa riadil názormi ruských expertov. Tí očakávajú, že Putin bude prejavovať stále väčšiu agresivitu voči svojim oponentom. Keďže on iné možnosti veľmi nemá. Nemôže sa pochváliť skvelými ekonomickými výsledkami. To dočasné zvýšenie životnej úrovne začiatkom tisícročia bolo, ako teraz vidíme, na sto percent spôsobené exportom surovín. Žiadne iné vývozy pokročilých technológií alebo výrobkov okrem zbraní sa nekonali. Za Medvedeva sa rozbehli projekty na vytvorenie ruského „silikónového údolia“ v Skolkove alebo s gigantickými strediskami nanotechnológií, ale všetko to postupne skrachovalo.

Teda, keď sa hospodárske úspechy nedostavujú a veľké výdavky sa vkladajú do modernizácie a rozvoja armády, tak si tí experti logicky vyvodzujú, že môže dochádzať k prípravám bleskových vojen alebo hybridných konfliktov, napríklad proti Gruzínsku, Kazachstanu alebo Estónsku, teda krajinám, v ktorých žije početná ruská menšina. Túto agresivitu očakávajú odporcovia Putinovho režimu i jeho priaznivci. Tí poslední, keď tvrdia, že ruská vláda je konzistentná, má podporu svojich obyvateľov a môže teda obnoviť svoju veľkosť, podobne ako v časoch ZSSR. Teda jedni sa desia nárastu ruskej agresivity, druhí ho túžobne očakávajú.

Rakúske prezidentské voľby nakoniec tesne vyhral exšéf Zelených Alexander Van der Bellen. Napriek tomu ide o historický úspech tamojších Slobodných. Ako môže pokračovať trend rastu ďalších podobných strán v Európe (Alternatíva pre Nemecko, francúzsky Národný front, atď.)?

Vôbec nepochybujem, že trend, ktorý bol naznačený v Rakúsku, bude pokračovať ďalej, lebo je to dnes celoeurópsky problém. Jediné, čo Európa s tým vie urobiť, je spájanie ostatných síl v druhých kolách rôznych volieb. Taký muster už bol nastolený vo Francúzsku, keď pravicový alebo socialistický kandidát dostal potom hlasy všetkých ostatných demokratických strán. V Rakúsku to bolo podobne. Aj keď tamojší „úspešný“ výsledok je veľmi relatívny. Nový rakúsky prezident Alexander van der Bellen bol predtým komunista, až potom vstúpil do strany Zelených. Neviem, nakoľko sa vzdal svojich ideí, ale hlasovať pre takého kandidáta len preto, že nie je nacionalista, je dosť bezútešné. Včerajší komunisti, ktorí od vojny v týchto krajinách nevládli, sa tak dostávajú do predných politických pozícií zadnými dvierkami, lebo Európa nevie, čo si počať s nacionalizmom. Správnym riešením by však bolo postaviť takú demokratickú alternatívu, aby ľudia nemuseli voliť medzi Stalinom a Hitlerom.

Turecko opakuje hrozby, že v prípade nezrušenia vízového styku pustí do Európy migračnú vlnu. Ako postupovať – dať Erdoganovi, čo chce, alebo opevniť grécku či macedónsku hranicu?

Európa mala zvoliť voči Erdoganovi úplne iný postup, čoho však nie je vôbec schopná. Veď ona mu vložila nátlakovú páku proti jej samej dobrovoľne do ruky. Predsa mohla namiesto toho urobiť reštriktívne opatrenia na hraniciach a zmeniť azylový zákon. Ak Európa nechce tieto kroky zaviesť, ani o nich uvažovať, potom hľadá náhradné riešenia, čo teraz znamená zaplatiť Turecku, aby utečencov nepúšťalo. To len ukazuje, ako je európska imigračná politika vrcholne pokrytecká. Oni predsa najprv otvorili hranice, aby tým ľuďom pomohli a teraz je jej hlavným opatrením dohoda s Tureckom, ktoré ich má pri sebe zavrieť. A všetci vieme, že Turci ich určite neurobia šťastnými, ale to už nikomu nepreáža, lebo to Európa neuvidí.

Pritom na zmene pomerov v Turecku k horšiemu má veľkú vinu práve Európa, ktorá tam zámerne zmenila postavenie armády, ktorá tam fungovala ako poistka demokracie. Moc v krajine bola fakticky neutrálna armáde a odovzdaná ideologickým skupinám, a tak najprv k moci prišli umiernení islamisti a teraz už menej umiernení islamisti. Tejto vláde zverila Európa ochranu svojich južných hraníc. A dôsledky toho sa nám vrátili.

Rovnaká kancelárka Merkelová, ktorá všetkým tvrdila, že sú utečenci v Nemecku vítaní, teraz jazdí do Turecka ponížene prosiť Erdogana, aby ich do Európy nepúšťal. Z toho je vidieť, ako to turecký prezident „šikovne“ urobil. Najprv Európu vystrašil prívalom migrantov, ktorých do nej púšťal, a teraz si môže diktovať podmienky. Európa potom pokorne prijala úlohu vydieraného kontinentu.

Ďalším veľkým problémom môže byť migrácia z afrických krajín vedúcich cez Taliansko. V Líbyi je pripravených na cestu do Európy milión ľudí, ďalší utekajú už aj z Egypta. Ako tomu čeliť? Komu máme pomáhať a komu nie? Nakoľko je v našich silách pomáhať na mieste a riešiť situáciu priamo v Afrike, aby ľudia nemali dôvod utekať? Generál Jiří Šedivý potom napríklad navrhuje, že bude potrebné urobiť nevyhnutné kroky v Líbyi a migrantov tam vracať naspäť aj za pomoci vojenských plavidiel. Je to jeden z možných scenárov?

Mňa na politike Európy zaráža, že ju nie je schopná robiť komplexne. To nie je predsa len o tom hovoriť pekné slová, že nešťastní utečenci musia nájsť novú domovinu. Ja by som preto s názorom pána generála Šedivého súhlasil, ale okrem sily by sa musel pripraviť aj celý ďalší komplex následných opatrení – diplomatických, ekonomických i vojenských. V tom musia byť zahrnuté aj investície, ktoré by sa uplatňovali v zmysle hesla „pomáhať k sebepomoci”. Teda dať rybárovi na brehu rieky udicu, ale rybu si už musí chytiť sám. A ak si ju potom nechytí, je to jeho problém. V minulosti totiž končili európske peniaze väčšinou v rukách diktátorov.

Chcelo by to revidovať spôsob európskej pomoci Afrike a predovšetkým tam zaviesť bezpečné zóny, napríklad v Tunise, Líbyi či Čade, ktoré by chránili európski vojaci. Tam by sa mohli sústreďovať vysídlenci, kde by sa im pomáhalo s ich problémami a potom by ich mohli posielať späť do svojich krajín. Bolo by to určite lepšie riešenie, než zase financovať určitú vládnu elitu v Líbyi, ktorá im rovnako nijako významne nepomôže.

- Reklama -