Úchyláci. Hrozné. Prijímanie utečencov? Je to inak. Český poslanec sa práve vrátil z utečeneckých táborov s dôležitým svedectvom

0
Tomáš Zdechovský (Autor: Hans Štembera)

Nedávno ste sa vrátili z návštevy utečeneckých táborov. Kde všade ste boli?

Bol som v niekoľkých utečeneckých táboroch. Boli sme v Libanone a v Jordánsku, v dvoch štátoch, ktoré nesú najväčšiu ťarchu utečeneckej krízy, ktoré sú blízko Sýrie a do ktorých mieri väčšina tých utečencov zo Sýrie.

Prečo ste sa tam vybrali?

Skontrolovať európske financie. Pretože Jordánsko a Sýria sú krajiny, ktoré patria medzi najväčších príjemcov európskych dotácií, takže nás zaujímalo, ako tieto peniaze využívajú, kto ich administruje, ako ich administruje…

A ako teda tieto tábory hodnotíte?

Poviem vám, že to bola sila. Jednoducho tie tábory boli hrozné. To boli tábory, kde sa nachádza najchudobnejšia vrstva obyvateľstva. Tí bohatí bývajú napríklad u svojich príbuzných alebo tam majú prenajaté byty a normálne tam fungujú, ale tu žijú chudobní, napríklad rôzni roľníci zo Sýrie. Bývajú tam naozaj v hrozných podmienkach, na hranici chudoby, živoria tam… Preto je dôležité týmto ľuďom priamo pomáhať. Zaujímavá informácia je, že títo ľudia nemajú záujem o presun do Európy. Títo ľudia majú záujem, aby sa celá vec čo najskôr vyriešila a oni sa mohli vrátiť späť do Sýrie. Takže ako niektorí hovoria, že by sme ich mali presunúť do Európy, lebo tam žijú v biednych podmienkach, tak to nie je presne tá cesta, ktorou sa máme vydávať. Mali by sme sa naučiť pomáhať tým ľuďom tam, kde naozaj chcú. Hlavne im zaistiť normálne bývanie a skúsiť nájsť nejakú cestu, ako by tam mohli žiť…

V týchto táboroch teda ide o skutočných utečencov a nie o ekonomických migrantov…

V tých táboroch v Libanone a v Jordánsku – to sú utečenci. Tam sú dva typy utečencov. Jedni sú tí zo Sýrie a jedni, o ktorých sa asi nedá úplne hovoriť ako o utečencoch, ale sú to dlhodobo bezprizorní ľudia. To sú Palestínčania, ktorí tam žijú viac ako 60 rokov v pomerne chudobných a nehostinných pomeroch.

Hovorili ste, že je to v tých táboroch hrozné. Konkrétne, čo vás najviac zarazilo?

Tie tábory vznikali sčasti tak, že na malé domy postavili ďalšie a ďalšie poschodia. Takže sme tam napríklad mali možnosť navštíviť niektoré príbytky, ktoré sa rozpadali. Kde bola narušená statika a hrozilo, že sa zrúti. V mnohých príbytkoch nenájdete poriadne elektrické vedenie, nie je tam voda alebo tam voda tečie len dve hodiny denne. A je to skrátka veľmi zložité za týchto podmienok tam prežiť.

A čo také jedlo?

Tam je práve veľmi dôležité pôsobenie rôznych humanitárnych organizácií, vrátane, samozrejme, medzinárodného spoločenstva, ktoré tým ľuďom dáva na karte peniaze. Tí ľudia to musia minúť za jedlo, nie je možné, aby si za to kúpili niečo iné, prípadne len oblečenie. Suma, ktorú dostávajú, sa pohybuje medzi 30 až 50 dolárov, čo je pomerne málo. Potom chce väčšina tých ľudí pracovať, ale nie je pre nich práca. Preto je dôležité, že tam pôsobí napríklad česká diakonia, ktorá tých ľudí učí napríklad šiť na stroji alebo sa snaží, aby sa tí ľudia nejako zabavili. To si myslím, že je veľmi dôležité.

Ale vy už ste videli utečenecké tábory aj v iných krajinách…

Bol som v mnohých krajinách. Navštívil som napríklad Maltu, Sicíliu, Grécko, navštívil som celé Pobaltie, Nemecko, Belgicko, Holandsko a ďalšie krajiny. Videl som tie zariadenia vo Švédsku. Oficiálne utečenecké zariadenia – napríklad v Českej republike, Nemecku alebo Rakúsku, tie sú na špičkovej úrovni. Ale zariadenie, ktoré som videl napríklad v Calais, v „Džungli“, ktorá vznikla spontánne, to nie je žiadne oficiálne zariadenie, to by sa asi tomu, čo som videl teraz v Libanone a v Jordánsku, mohlo vyrovnať.

A v tých rôznych zariadeniach v Nemecku, je tam dostatok jedla, hygieny atď.?

Áno, v Nemecku je jedlo, hygiena a majú tam zábavný program, kde sa snažia s tými ľuďmi pracovať, sú tam napríklad rôzne dielne, hlavne sa učia jazyky, pracovať s počítačom, aby ten človek v prípade, že mu udelia azyl, sa o seba vedel postarať.

Objavili sa informácie, že v niektorých táboroch v určitých krajinách dochádza k sexuálnemu zneužívaniu utečencov. Počuli ste niečo také práve aj pri svojej nedávnej ceste?

Áno, o tom sme tam hovorili veľmi často. Veľa žien aj detí je tam vystavených sexuálnemu zneužívaniu. Je tam pomerne dosť násilia.

A vystavených zo strany koho?

Rôznych skupín. To nemusia byť len samotní utečenci medzi sebou, ale môžu to byť aj organizované skupiny. To sa napríklad deje v Calais, že tam chodia za sexuálnou turistikou rôzni úchyláci z celej Európy a že si kupujú prostitútku za sumu v rozmedzí piatich až desiatich eur.

A platia to komu?

Platia to buď nejakému pasákovi, alebo to platia rovno príslušnej dáme.

Pasákovi z radov tých utečencov?

Áno, ale keď teraz hovoríme konkrétne o Calais, tak väčšinou sú to ekonomickí migranti, ktorí tam prišli za vidinou bohatstva, rýchleho zbohatnutia. Sú z krajín, ktoré sú označované ako bezpečné. A títo ľudia sú pomerne dosť dobre organizovaní. Inak, ako sa v Českej republike hovorí, že mnoho tých utečencov má mobily a nejaké vybavenie, tak to napríklad v Jordánsku a v Líbyi nenájdete. Tam sú tí ľudia naozaj chudobní. A keď idú náhodou na internet, tak tam nehľadajú, ako sa dostať do Európy, ale hľadajú tam informácie o svojich príbuzných, ktorí zostali v Sýrii. To bolo pre mňa prekvapenie, že hovorili, že väčšina ich príbuzných zostala v Sýrii bez ohľadu na to, či je tam Islamský štát, alebo nie, vrátane kresťanov, a jednoducho nejakým spôsobom tam žijú a existujú. A to je tiež dôležité si uvedomiť. Že hovoríme o Sýrii a myslíme si, že je tam Islamský štát verzus napríklad nejaké proamerické, prozápadné skupiny alebo rôzni ľudia z Talibanu či Asad a jeho armáda, ale je tam hlavne veľa civilistov, ktorí vojnou trpia.

Ako vôbec hodnotíte celú utečeneckú krízu?

Ja som mal teraz možnosť presvedčiť sa, že Európska únia dáva viac ako päťdesiat percent financií na zvládnutie tej utečeneckej krízy v Sýrii a vlastne v Jordánsku a v Libanone. A to si myslím, že je strašne dôležité. Musíme ľuďom hovoriť, nech fakt, keď môžu, tak nech si jednoducho dnes adoptujú tých najchudobnejších z utečencov, ktorí zostávajú práve v Jordánsku, Libanone, v Turecku… A skúsia tým ľuďom pomôcť. Tí ľudia nechcú odísť preč, chcú tam zostať. Len jednoducho nemajú prostriedky. A keď niekto bude žiť dlhodobo bez vzdelania, nebude mať čo robiť, tak potom zatúži ísť inam. Veľa ľudí potom niekam odišlo a zase sa vrátilo. Ale to je len časť ľudí, ktorí si to môžu dovoliť. Väčšina ľudí si nemôže dovoliť vôbec nič a sú potom radi, že nejaká humanitárna organizácia tam pre nich vytvára program na niekoľko hodín.

Keď sme sa bavili o utečeneckých táboroch v Nemecku. Tam sú podľa vás skutoční utečenci alebo ekonomickí migranti?

Tak, samozrejme, tam som videl veľa ekonomických imigrantov. To jednoducho na tých ľuďoch vidíte. Aj napríklad na Sicílii, kde som bol, tak len čo sa začnú pýtať na to, koľko budú dostávať peňazí, aké majú sociálne výhody, aké majú práva, aké auto, tak si, samozrejme, môže človek len ťažko predstaviť, že ten človek bojuje niekde o život. A takých tam bolo pomerne dosť. Ale napríklad Nemecko teraz výrazne skracuje azylovú procedúru a podiel tých ľudí, ktorí neprechádzajú, sa neustále zvyšuje, zvyšuje sa podiel ľudí, ktorí čakajú na deportáciu alebo už boli vyhostení. Sú to desaťtisíce osôb a aj to je nutné zdôrazniť. A ešte musím povedať jednu vec, ktorá v českej diskusii vôbec nezaznieva, a to je vlastne otázka toho, že mnoho z tých ekonomických migrantov je zo štátov ako Kosovo, Albánsko, Čierna Hora, Macedónsko. To nie sú v žiadnom prípade utečenci. Len čo sa zistí, že ten človek pochádza z týchto krajín, tak by ho mali najneskôr do piatich dní vyhostiť. Ak, samozrejme, nepredloží pádne dôkazy, že je politicky prenasledovaný.

Zvládne podľa vás Európa taký veľký nápor migrantov?

Ten podiel ľudí je dnes oveľa menší ako napríklad pred trištvrte rokom. Takže si myslím, že ten nápor sa dá zvládať. Ale naozaj budeme musieť dať viac peňazí na humanitárnu pomoc. Česká republika má napríklad v Jordánsku výborné meno, že tam dodala za štyridsať miliónov korún nejakú elektrickú centrálu a rozvody. Jordánsko je náš spojenec, celý čas to tam drží, bezpečnostne zaisťuje a mali by sme tejto krajine pomáhať, a to nielen dodaním nábojov, nielen dodaním desiatich miliónov korún, o ktorých rozhodla vláda. Jednoducho musíme pomáhať systematicky. Máme tam výborného veľvyslanca Petra Hladíka, ktorý naozaj vyberá rôzne konkrétne formy pomoci tak, aby sa tá pomoc nedala rozkradnúť. Je dôležité pomáhať priamo v týchto oblastiach. Tam má ten bežný utečenec tridsať až päťdesiat dolárov mesačne. Ale Islamský štát tam chodí s ponukou, že tým ľuďom ponúka až tisíc, keď za neho pôjdu bojovať. Samozrejme, že to nikdy nedostanú, väčšina tých ľudí sa nedožije ani mesiaca, teda výplaty toho žoldu. Ale u tých chudobných vrstiev to pomerne rezonuje a to sú tie najzraniteľnejšie skupiny. Tie môžu vlastne vo vojne ďalej a ďalej pokračovať, lebo tých ľudí je napríklad len v Libanone viac ako milión, milión a pol, a v Jordánsku potom vyše 700-tisíc.

autor: David Hora

- Reklama -