Trump sa môže zapísať do dejín ako veľký prezident, hovorí poradca Reagana aj Havla. Merkelová podľa neho na svetovom poli neuspela

18.6.2018 0:01

ROZHOVOR Donald Trump sa ako biznismen snaží zabrániť možnému ekonomickému fiasku. Zavedenie colných taríf na dovoz ocele do USA je nutné čiastočne chápať ako snahu vyhnúť sa tomu, aby sa zo Spojených štátov stalo ďalšie zadlžené Grécko alebo Portoriko, hovorí v rozhovore pre Parlamentné listy analytik medzinárodných vzťahov a bývalý poradca amerického prezidenta Ronalda Reagana, ako aj posledného československého prezidenta Václava Havla Jiří Valenta. „Ak sa nepodarí zadlženosť Spojených štátov výrazne znížiť, krajina ekonomicky neprežije,“ dodáva.

Trump sa môže zapísať do dejín ako veľký prezident, hovorí poradca Reagana aj Havla. Merkelová podľa neho na svetovom poli neuspela
Foto: TASR
Popis: Donald Trump

Na politiku Donalda Trumpa sa zniesla zo strany západných spojencov USA kritika po tom, ako Spojené štáty s definitívnou platnosťou uvalili pomerne vysoké clá na dovoz ocele a hliníka. A Európa sa čoskoro chystá odpovedať zavedením ciel na konkrétne americké výrobky. Ide skutočne o akúsi formu obchodnej vojny, ako zaznieva v médiách?

To, čo tu teraz máme a za čo európske štáty, ale nielen ony, Trumpa kritizujú, predstavuje zatiaľ len predbežné opatrenie. Ale treba to chápať ako krok, ktorý je do značnej miery motivovaný snahou vyhnúť sa tomu, aby sa zo Spojených štátov stalo ďalšie zadlžené Portoriko alebo dlhmi postihnuté Grécko. Donald Trump sa ako biznismen snaží zabrániť možnému ekonomickému fiasku, ktoré by nastalo v prípade možnej extrémnej zadlženosti USA. Skrátka, ak sa nepodarí zadlženosť Spojených štátov výrazne znížiť, krajina ekonomicky neprežije. V tomto smere ten dlh môžeme vnímať ako akýsi Damoklov meč.

Ale späť k clám na dovoz ocele. Ten pomyselný spor pre tarify na oceľ by sa mal posudzovať vo svetle pre Spojené štáty nevýhodných dohôd, ktoré sa v minulosti uzavreli medzi USA a ich spojencami. Chybou Trumpových predchodcov v Bielom dome, menovite Georga W. Busha a Baracka Obamu, bolo to, že v podstate zadlženosť Spojených štátov prehlbovali.

Z môjho pohľadu však Donald Trump len využíva svoje schopnosti obchodníka na to, aby pre svoju krajinu zaistil dohody a pravidlá, ktoré pre ňu budú výhodnejšie. Medzi Trumpovými poradcami sa v súvislosti s otázkou colných taríf na dovoz ocele v súčasnosti objavujú dva odlišné pohľady. Prezidentov poradca Navarro myšlienku vysokých taríf na dovoz ocele podporuje, zatiaľ čo druhý z Trumpových poradcov, Larry Kudlow, presadzuje skôr myšlienku, aby sa tarify znížili.

Kritika, ktorá sa na USA zniesla, však bola pomerne ostrá. Napríklad kanadský premiér Justin Trudeau hovoril o „urážke“. Spomenul aj to, že kanadskí vojaci bojovali po boku svojich amerických spojencov v druhej svetovej vojne...

Áno, je pravda, že Kanaďania počas druhej svetovej vojny skutočne bojovali po boku amerických vojakov.

Ale na druhej strane v prípade vojny vo Vietname Kanada USA podporiť odmietla. To isté sa potom stalo aj v prípade konfliktov na Strednom východe. Trudeau je, rovnako ako jeho otec, progresívny playboy, ale naivný líder. Najbližšími spojencami USA sú Briti a Francúzi, nie Kanaďania.

Justin Trudeau

Justin Trudeau  Zdroj: TASR

Tarify na dovoz ocele do USA však nie sú žiadnou urážkou, ako Trudeau tvrdí. USA predstavujú z globálneho uhla pohľadu nepostrádateľnú veľmoc. Musia sa však stať opäť finančne solventnými. Nie je žiadnym tajomstvom, že rozpočet na obranu Spojených štátov je enormný. Ten súčasný je dokonca porovnateľný s tým, ktorý mali Spojené štáty za úradovania Ronalda Reagana. Lenže ten ohromný rozpočet musíte mať aj ako zaplatiť. USA preto musia podniknúť jasné a úplne konkrétne kroky.

Konkrétne kroky v akom zmysle?

Môžem spomenúť napríklad to, že do veľmi vážnych problémov sa USA môžu podľa odhadov dostať pre svoj systém sociálneho zabezpečenia už v roku 2023. Nutnosťou teda bude napríklad posunúť vek odchodu do dôchodku zo 65 na 67 rokov. To však nie je všetko. Spolu s tým musia Spojené štáty urobiť aj revíziu obchodných dohôd, ktoré majú so svojimi spojencami, ale nielen s tými. Prehodnotenie zahraničných dohôd by sa malo týkať aj potenciálnych rivalov USA, ako je napríklad Čína. V žiadnom prípade však nie je možné, aby ktorýkoľvek zo zahraničných partnerov USA nazýval takéto možné prehodnotenie týchto dohôd zradou. V každom prípade to, ako sa to celé nakoniec skončí, zostáva predmetom rokovaní.

Trumpov bývalý hlavný stratég Steve Bannon nedávno navštívil Prahu. Počas svojej prednášky prezentoval názor, že európske štáty by mali vystupovať skôr ako rovnocenní partneri USA než ako nejaké protektoráty. Bannon uviedol, že európske krajiny by mali investovať viac do vlastnej obrany a zároveň sa v nej menej spoliehať na schopnosti Spojených štátov. Nachýlila sa éra, keď USA vystupovali v role pomyselného „svetového policajta“, ku koncu?

Steve je oslnivý človek. Pre Donalda Trumpa predstavoval Bannon počas jeho prezidentskej kampane jasnú motivačnú silu. Zohral rolu aj počas celého procesu Trumpovho vzostupu k moci. Celkom pozoruhodné je, že americké prestížne inštitúcie, ako je napríklad Council on Foreign Relations (CFR), ktorého sme ja a Madeleine Albrightová v súčasnosti jedinými českými členmi, Bannona stále ignorujú. Opakovane som súčasnému prezidentovi CFR navrhoval, aby Bannona pozval a usporiadal mu na pôde inštitúcie prednášku.

Lenže to sa nestane, pretože väčšinovo ľavicová členská základňa CFR Bannonom opovrhuje. Je iróniou, že Steve nájde viac ľudí, ktorí sú ochotní mu načúvať, v Európe, napríklad v Taliansku, než doma v USA. Čo sa však týka jeho vyhlásenia v súvislosti s investíciami európskych krajín do vlastnej obrany, má Bannon pravdu. Jednou z krajín, ktoré do vlastnej obrany neinvestujú tak, ako by podľa pravidiel NATO mali, je aj Česká republika. Najviac na rováši má však Nemecko. To ešte stále neodvádza na vlastnú obranu dve percentá HDP, ako by malo. A teraz sa na to pozrime z hľadiska toho, ako hovorili o tej „zrade“ v súvislosti s Trumpovými clami na oceľ. To sú tí poslední, ktorí by mali takto kričať. Najprv by sa mali férovo podieľať na vlastnej obrane.

Celková obroda národných štátov a v tej súvislosti aj postupný úpadok organizácií, ako je Európska únia, budú viesť k vývoju sveta, v ktorom bude musieť každá jednotlivá krajina investovať do vlastnej obrany viac než doposiaľ. Povedzme si to úprimne, česká armáda bola za prezidentovania Václava Havla a Václava Klausa redukovaná, čo sa týka počtov tak, že teraz pôsobí skôr smiešne.

Armádu Českej republiky treba prebudovať, aby jej zloženie bolo logické a zároveň udržateľné. Príkladom by v tej súvislosti mohla byť obranná politika Tomáša Masaryka. Tá sa sústredila na vybudovanie nezávislej československej armády a nie ozbrojených zložiek akéhosi satelitného štátu, ktorý je lojálny buď k USA, alebo k Rusku. V otázke vyšších investícií európskych štátov do vlastnej obrany súhlasím s Bannonom.

Je Donald Trump izolacionista? Stiahnu sa USA zo svojej dominantnej globálnej roly?

Lenže Trump nie je izolacionista. A čo sa týka druhej otázky, tak môžem povedať, že Amerika rezignáciu na globálnu rolu rozhodne neplánuje. Politika Donalda Trumpa len reflektuje pravidlá možných výhod a výdavkov spojených s určitými rozhodnutiami. Keď sa pozrieme bližšie na to, ako sa USA správali napríklad v súvislosti s vojnami na Strednom východe, zistíme, že predošlých amerických prezidentov vôbec nezaujímala pomyselná „cena“ tých konfliktov, respektíve vojnové výdavky. Aktuálne však majú USA prezidenta, ktorého táto otázka zaujíma. Len vo vojnách na Strednom východe USA minuli viac ako 11 biliónov dolárov a čo za to získali? Spojené štáty sa nedostali ani k tamojšej rope. Jej ťažbu odovzdali opäť do rúk miestnych výrobcov.

Hlavným záujmom vojenskej stratégie USA pod vedením Donalda Trumpa bude zabrániť tomu, aby takzvané rogue states, teda štáty mimo dohľadu a kontroly medzinárodného spoločenstva, získali jadrové zbrane. Zásadné bude aj jadrové odzbrojenie Severnej Kórey a Iránu. Ďalšou prioritou bude boj proti islamistickému fašizmu, ktorý je aktuálnou hrozbou pre západný svet.

Akým výzvam bude čeliť NATO?

Osobne sa obávam o osud Nemecka. Angela Merkelová, súčasná nemecká kancelárka, podľa môjho názoru neuspela v nadväznosti na politiku niekdajšieho kancelára Helmuta Kohla. Merkelovej neveril ani Obama, ktorý dokonca nariadil americkým spravodajským službám monitoring jej telefonických hovorov. Blízke vzťahy Merkelovej a Putina skrátka vzbudzovali otázniky. Spomenul by som aj ústretovú politiku Merkelovej voči migrácii z islamských krajín. Spolu s migrantmi do Nemecka zamierilo aj veľa islamistických radikálov či fašistov. Je nešťastné, že aj vo Veľkej Británii, Francúzsku a v Belgicku sú demokratické hodnoty čoraz viac konfrontované s totalitárnymi princípmi moslimského práva šaría.

Angela Merkelová

Angela Merkelová  Zdroj: TASR

A čo prípad Turecka, ktoré je v poslednom čase vnímané ako nejaký „divoký, nevyspytateľný prvok“ vnútri Severoatlantickej aliancie?

Osobne sa domnievam, že Turecko už v rámci NATO nepredstavuje spoľahlivého a životaschopného spojenca. V podstate by sme mohli povedať, že v prípade Turecka máme v súčasnosti do činenia so štátom strednej veľkosti s vojnovou mentalitou a silnou armádou, ktorého prezident verejne deklaroval obnovu a možno až akúsi renesanciu islamských hodnôt. Bývalý spojenec USA sa tak de facto stal spoľahlivým partnerom Hamasu a tureckých gerilových bojových oddielov v Sýrii. Najväčšiu výzvu v tomto smere však predstavuje turecký prístup voči Kurdom v Sýrii a v Iraku.

Keď opomenieme Izrael, tak práve Kurdi predstavujú najvernejších amerických spojencov na Strednom východe. Kurdi sú výnimoční bojovníci. Praktizujú tolerantnú vetvu islamu, bojujú s islamistickými teroristami a mali by ich odmeniť v rámci Sýrie na svojich územiach rozsiahlou autonómiou. Osobne by som sa prikláňal k tomu, aby, až dozreje čas, Kurdi od medzinárodného spoločenstva dostali vlastný štát a územie, ako ho dostali Židia po druhej svetovej vojne. S niektorými kurdskými organizáciami majú dobré vzťahy aj Rusi, a tak by vytvorenie nového štátu a partnera Západu a NATO v regióne mohli tolerovať.

Takáto myšlienka sa asi Turecku nebude páčiť...

Turecko urobí čokoľvek, aby vytvoreniu samostatného kurdského štátu v regióne zabránilo. Ale do nejakej konfrontácie s Turkami sa časom môžu dostať aj Spojené štáty. Napokon už teraz vedie Turecko, rovnako ako ďalšie islamské krajiny, kampaň proti kresťanskej náboženskej menšine.

Potenciálnym bodom sváru je aj Cyprus, ktorý do dnešného dňa zostáva rozdelený. Turecko má nakoniec napäté vzťahy aj s ďalším členským štátom NATO, s Gréckom. Ja by som dokonca povedal, že to vyzerá až tak, že by sa mohla opakovať história a Turecko by znovu mohlo zatúžiť po tom, aby si Grécko podmanilo. Dôvodov na možné nezhody s Tureckom je teda veľa. Domnievam sa, že nastal čas popremýšľať o tom, či by Turecko nemalo Severoatlantickú alianciu opustiť.

Zatiaľ sme sa rozprávali o Donaldovi Trumpovi a jeho vzťahu k zahraničnej politike USA. Ale ako je na tom americký prezident na domácej pôde? V novembri čakajú Spojené štáty voľby, ktoré môžu dramaticky obmeniť zloženie Senátu aj Kongresu. Je riziko možného Trumpovho impeachmentu a zosadenia v prípade posilnenia zákonodarných pozícií demokratov reálne?

Budúcnosť je neistá, a čo príde, nevieme. Ale ak Republikánska strana voľby v novembri prehrá, je možnosť Trumpovho odvolania skutočne reálnym scenárom. A ak by k tomu došlo, mohlo by to spôsobiť skutočný chaos. Treba si uvedomiť, že americká verejnosť je vo vzťahu k Trumpovi veľmi silno rozdelená. Vlastne jediné podobné obdobie, keď bola spoločnosť v USA takto rozdelená, bolo podľa mňa obdobie vojny Severu proti Juhu. Na druhej strane, ak voľby na jeseň vyhrajú republikáni, zvyšok Trumpovho prvého prezidentského mandátu by mohol prebehnúť v pokoji a potom by možno mohlo dôjsť aj k Trumpovmu znovuzvoleniu.

Ja osobne dúfam, že bude Trump pokračovať. Som presvedčený, že Trump ako prezident robí v skutočnosti veľa krokov, ktoré sú pre Spojené štáty prospešné. A ak bude v týchto krokoch pokračovať, mohli by na neho raz ľudia spomínať ako na jedného z veľkých amerických prezidentov.


Dr. Ing. Jiří Valenta (nar. 1945)

Jiří Valenta sa narodil v Československu za druhej svetovej vojny v česko-židovskej rodine postihnutej holokaustom. V šesťdesiatych rokoch študoval spolu s Milošom Zemanom na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. V roku 1968 opustil Československo v reakcii na augustovú inváziu vojsk Varšavskej zmluvy. Do USA sa dostal v roku 1971 vo veku 25 rokov.

Medzi rokmi 1976 – 1985 pracoval ako stály profesor na Námornej postgraduálnej škole v Monterey, kam sa dostal prostredníctvom výberového konania na odporúčanie otca političky Madeleine Albrightovej, profesora Josefa Korbela.

Jeho študenti sa v tom čase regrutovali z radov budúcich diplomatických atašé, príslušníkov spravodajských služieb, námorníctva a letectva. Jedným z Valentových študentov bol aj americký špión Arthur Nicholson, ktorého v roku 1985 zastrelila sovietska hliadka počas výzvednej misie na území NDR. Okrem toho Valenta vyučoval aj na Kalifornskej univerzite v Santa Barbare (1984), na univerzite v Mexico City (1986) a na Inštitúte politických vied pri univerzite v nemeckom Kieli (1996).

V roku 1986 Jiří Valenta na Univerzite v Miami založil Inštitút sovietskych a východoeurópskych štúdií (ISEES). Jiří Valenta je medzinárodne uznávaným expertom v oblasti medzinárodných vzťahov, pričom svoj hlavný záujem obracia na ruskú vojenskú stratégiu a spory medzi veľmocami. Zameriava sa na problematiku postkomunizmu a veľmocenského rozhodovania.

V minulosti bol napríklad konzultantom v Bushovej a Reaganovej administratíve. Okrem toho radil aj Václavovi Havlovi. Za Havlovho úradovania pôsobil medzi rokmi 1991 – 1992 ako riaditeľ Ústavu medzinárodných vzťahov zriadeného pri českom ministerstve zahraničia.

V roku 2005 v súvislosti so svojím pôsobením v Ústave medzinárodných vzťahov dostal striebornú medailu Jana Masaryka za „prínos podpore a udržaniu vzájomných vzťahov medzi Spojenými štátmi americkými a Českou republikou“.

Jiří Valenta v súčasnosti pôsobí ako externý senior výskumník Centra strategických štúdií (BESA) Bar Ilanskej univerzity v Tel Avive.

Je autorom mnohých publikácií, okrem iného aj knihy o sovietskej intervencii do Československa v roku 1968.


autor: Jonáš Kříž

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Akonáhle ratifikujeme Istanbulský dohovor, rodičia už nebudú môcť namietať kontroverzný obsah vyučovania, hovorí Záborská

0:01 Akonáhle ratifikujeme Istanbulský dohovor, rodičia už nebudú môcť namietať kontroverzný obsah vyučovania, hovorí Záborská

ROZHOVOR Termín „rod“, po anglicky „gender“, sa používa na označenie súborov rolí, ktorých plnenie s…