Trápny, zúfalý Západ. Členský štát NATO sa druží s Ruskom a oni nie sú schopní urobiť vôbec nič. Spencerová vysvetľuje, prečo musí vyhrať Clintonová

Vladimir Putin, prezident Ruskej federácie (Autor: SITA)

Turecký prezident Erdogan sa stretol s Putinom na ostro sledovanej schôdzke v Petrohrade. Moskva podporila Erdoganov režim po nevydarenom puči a teraz sa obaja lídri „uzmierili“. Dôjde k zrušeniu sankcií, obnoveniu letov, obnoveniu dovozu tureckých potravín a obnoví sa aj budovanie plynovodu Turkish Stream. Ako by ste schôdzku Putina s Erdoganom zhrnuli v jednotlivých bodoch?

Myslím si, že rusko-turecký zmierovací samit ponúkol viac „šou“ a menej hmatateľných výsledkov. Musíme vziať do úvahy, že sa „normalizácia“ vzťahov, ktorú slávnostne a „ako z čistého neba“ oznámili koncom júna, pripravovala – prinajmenšom podľa tureckých médií – už od apríla, keď spolu obe strany začali komunikovať cez neformálne kanály a tretie strany. Odvtedy uplynulo už dosť času, aby si mohli Putin s Erdoganom dostatočne vyjasniť, čo od seba navzájom chcú a čo si navzájom reálne dať môžu. Ale svetu z toho všetkého prezradili len málo.

Napríklad Rusko od Ankary celkom určite chce, aby uzavrela hranice so Sýriou a vypovedala všetkých kaukazských džihádistov, koľko ich len v Turecku je, čím myslím „vypovedanie“ do rúk ruských tajných služieb. Navyše určite záleží na priechodnosti Bosporu a Dardanel, ale to sa dnes javí skôr ako teoretický problém, lebo Turecko prielivy neuzatváralo ani v čase najväčšieho nepriateľstva. Potom je tu, samozrejme, aj problém s plánom NATO na trvalú vojenskú prítomnosť v Čiernom mori, ale ten okrem Turecka odmieta aj Bulharsko, takže je to pre Moskvu tiež len teoretický problém, hoci, priznajme si, hlas Turecka má v rámci NATO predsa len väčšiu váhu ako ten bulharský.

Oveľa horšia situácia je s požiadavkami Turecka. Na jednej strane by chcelo od Ruska, aby obnovilo export zeleniny a ovocia, lebo ruské embargo už tureckých farmárov obralo o miliardu dolárov. Lenže polovica Rusov zbližovanie s Tureckom všeobecne odmieta a návrat tureckej produkcie by navyše uškodil miestnym producentom, ktorí v rámci sankcií pookriali a mnohým z nich sa aktuálne veľmi darí. Takže otáznik.

Ankara by ďalej chcela návrat ruských turistov, lebo turecké pláže zívajú prázdnotou a o prácu prichádzajú státisíce ľudí. Súčasne však zrejme nie je schopná zaistiť zahraničným hosťom bezpečnosť pred teroristami, takže zase problém.

V politickej rovine Ankara síce hovorí o zblížení názorov na sýrsku vojnu s Ruskom, ale ďalej trvá na formulke Asad musí padnúť. Nie je príliš jasné, do akej miery to myslí vážne alebo je to len snaha „upokojiť“ napríklad jastraby v armáde alebo al-Káidu a ďalších spriatelených džihádistov, lebo vojnu proti Kurdom, Daešu a prípadne najnovšie aj proti al-Káide v Sýrii, ktorá by Ankaru obvinila zo zrady, by Erdogan už naozaj nemusel rozchodiť. O to viac v čase, keď sa na domácej scéne ďalej správa nervózne, akoby všetky nebezpečenstvá vyplývajúce z nedávneho pokusu o puč ešte neboli „vyriešené“. Namiesto jasných proklamácií o Sýrii, ktoré by Putinovi urobili radosť, tak Erdogan vo finále vlastne len priznal, že keď jeho letectvo vlani v novembri zostrelilo ruskú stíhačku, nestalo sa tak v dôsledku narušenia vzdušného priestoru nad Tureckom – teraz totiž hovorí o „udalosti nad sýrskym územím“. A z toho, mimochodom, nutne plynú ďalšie otázky: Prečo teda Turci zostrelili ruskú stíhačku nad Sýriou? Keď dnes tvrdia, že to urobili piloti z radov hnutia Gülen, aby pretrhli vzťahy Ankary s Ruskom, tak prečo sa k zostrelu Ankara tak hrdo hlásila? Naozaj Erdogan nemal armádu pod kontrolou do tej miery, že vtedy musel tancovať podľa toho, ako vojaci pískajú? A dajú sa len tým vysvetliť tie súčasné mohutné čistky? Odpovede nepoznám, ale je zrejmé, že mnohé udalosti z uplynulého roka ešte len čakajú na plné objasnenie.

Skrátka, Putin s Erdoganom sa v Petrohrade zišli, možno sa aj na niečom dohodli, ale to, čo sa až doteraz dostalo na verejnosť, je len akási nezáživná šeď. Podľa mediálnych výstupov nie je ani veľmi jasné, prečo sa vlastne schádzali, lebo si všetko mohli v prípade potreby povedať napríklad telefonicky. Súčasne však platí, že Rusko aj Turecko nepostupujú v zajatí nejakých ideológií a správajú sa do značnej miery pragmaticky, takže skutočné výsledky samitu sa už možno onedlho zhmotnia. Zatiaľ však vládne hmla.

Čo vyplýva zo záverov schôdzky do budúcnosti aj vo vzťahu k nám, k EÚ?

To je už úplne iný uhol pohľadu! S trochou nadsádzky sa dá totiž povedať, že Erdogan išiel do Petrohradu hlavne pre Západ. Už len fakt, že si ako prvú zahraničnú cestu po potlačení puču vybral práve Rusko, bol jasný odkaz do Washingtonu, Berlína a Bruselu. Rovnako ako bola týmto mocenským centrám adresovaná väčšina Erdoganových vyhlásení z ostatných dní, v ktorých vychvaľoval Putinove osobné vlastnosti a schopnosti, ruskú principiálnosť, snahu povýšiť vzájomné vzťahy na úroveň vyššiu ako kedykoľvek predtým… Každým slovom a gestom nám odkazoval čosi ako: „Pozrite sa, nie som od vás závislý“ a „Skúste si spočítať, čo z toho plynie“.

Faktom však je, že jedna z mála uchopiteľných sfér, o ktorých sa v Petrohrade rokovalo – obnovenie plynového projektu Turkish Stream – už dokázala v EÚ vyvolať ľahký chaos. Bulharsko, ktoré niekoľkokrát pod tlakom z Bruselu zrušilo svoj súhlas s konkurenčným South Stream, sa pri pohľade na Turkov zrazu s plynom Rusku horlivo hlási, lebo mu inak hrozí, že za pár rokov jednoducho nebude mať čím svietiť a kúriť. V Bruseli sa takémuto stavu, myslím, hovorí „posilnenie energetickej nezávislosti od Ruska“. K ruskému plynu je ochotné sa pripojiť aj Grécko, a tak tu máme ďalšie tri štáty z NATO, pričom dva z nich sú aj v EÚ, ktoré prestávajú byť solidárne.

Vedenie EÚ sa medzitým ďalej nekoncepčne motá v kruhu a premýšľa, ako sa postaviť k migračnej dohode s Tureckom. Ukážkovú mieru bezradnosti aktuálne ponúkli Nemecko a Rakúsko, ktorých ministri obrany Erdoganove poprevratové čistky prirovnali k požiaru Ríšskeho snemu, čím tureckého prezidenta fakticky prirovnali k Hitlerovi. Je, samozrejme, bizarné, keď sa štáty v rámci „demokratického“ NATO ohovárajú práve takto – z nášho pohľadu sa tak v Petrohrade zišli hneď dvaja Hitleri, čo je fakt sila, ale problematické je už len to samotné prirovnanie. Nielenže sa tým nebezpečne devalvuje história, ale napríklad aforistický Godwinov zákon o internetových diskusiách podľa Wikipédie hovorí, že hneď, ako sa takéto porovnanie v diskusii objaví, príslušné diskusné vlákno sa skončilo a autor tohto porovnania príslušnú debatu prehral. Čiže, keď nemáme čo povedať, radšej mlčme a nestrápňujme sa.

Nakoľko sa môžu naplniť čierne scenáre niektorých analytikov a úniových politikov, ktorí sa ešte pred schôdzkou desili, že vznikne nové silné spojenectvo, nový tandem a člen NATO Turecko bude stáť po boku „nenávideného“ Putina?

Turecký minister zahraničia naozaj vyhlásil, že Ankara „popremýšľa o vystúpení z NATO“, ak jej Aliancia nezaistí potrebnú podporu. Ale čo to v praxi znamená? Turecko chce od USA, aby mu vydali Erdoganovho arcinepriateľa Fethullaha Gülena, a od Západu všeobecne, aby pretrhal akékoľvek väzby s gülenistickým hnutím Hizmet. A to môže byť problém, lebo na jeho výplatných páskach je mnoho západných politikov, ktorí si svoju studňu len tak vziať nenechajú. Znamená to však, že Turecko vo finále vystúpi z NATO? Podľa mňa nie. Tak ďaleko zachádzať Ankara nemusí (prinajmenšom dnes), a tak môžeme aj slová o možnom vystúpení z NATO brať len ako ďalší provokatívny odkaz podráždených Turkov do bruselského štábu. Otázkou však je, čo bude napríklad za päť, desať rokov, ako sa bude vyvíjať kooperácia v Eurázii a či budú mať potom ešte EÚ a NATO vôbec nejakú iskru v oku…

Problém je však podľa môjho názoru inde. Z hľadiska udržania zvyškov vážnosti Aliancie je už predsa len spojenectvo Turecka s Ruskom dosť „mimo“, ale väčšina západných politikov pritom len „vyjadruje zdesenie“ alebo „závažné obavy“. Nevedia, čo iné si majú počať, o to viac v zložitom systéme, keď príkazy prichádzajú odkiaľsi z nebeských výšin kdesi za Atlantikom. A odtiaľ očividne žiadny „návod na ďalší postup“ ešte nedorazil. Čakajú teda – sú v spolku s „Hitlerom“ a len sa modlia, aby zostal „náš“ a nešiel s tým druhým „Hitlerom“, ktorý náš nie je; ale keby sa ten druhý poddal a išiel s nami, tak budeme radi, že ho máme. Vrcholná principiálnosť. Zúfalo trápne.

Dúfali sme, že dlhoročným opakovaním rôznych mantier dosiahneme ich premenu na axiómy, a hneď ako sa ukáže, že sa pri kontakte s realitou rozsypú ako domček z karát, naši politici bezradne pobehujú v kruhu a poplašene kvokajú… Hovorím o úplnom rozvrate hodnôt, ktoré by si človek mohol vážiť, akcieschopnosti alebo aspoň základného citu pre realitu. A to platí pre NATO aj EÚ. Prečo niekto nevstane a nepovie jasne a nahlas, že o takého islamistického a autoritárskeho člena jednoducho nemáme záujem? Iste, utrpela by tým geopolitika, ale môžno je to už len argument zo zotrvačnosti. Môžno je načase začať vnímať, že svet nezostal stáť pred štvrťstoročím, ale že sa dosť rýchlo mení. Môžno je naozaj načase, aby sme sa začali dívať na Turecko ako na blízkovýchodný štát než ako na uchádzača o členstvo v EÚ so všetkým tým balastom. Neviem, ale tváriť sa, že mať Turecko v NATO je menšie zlo, než keby stálo mimo, je len zúfalým argumentom v prospech udržania súčasného stavu, ktorý je však sám o sebe neudržateľný…

Mimochodom, nie je už dostatočne bizarné to, že turecký admirál požiadal o azyl v USA, teda že vysoký dôstojník z jedného členského štátu NATO žiada o ochranu v inom? Čo to asi tak o Aliancii a jej súdržnosti napovedá? A čo to hovorí o jej zmysluplnosti?

Napriek všetkým dohodám a obnoveným priateľstvám existuje množstvo bodov, často zásadných, v ktorých sa Rusko s Tureckom nemôžu zhodnúť. Wall Street Journal dokonca citoval svoj zdroj z EÚ, ktorý tvrdí, že v dlhodobom horizonte sa ich záujmy nezhodujú absolútne. Samozrejme, ide o Sýriu, ale aj ďalšie veci. Aká je podľa vás skutočnosť? A kam až budú obe strany schopné a ochotné ustúpiť?

Ako som už povedala, myslím si, že Putin aj Erdogan sú pragmatici a nežijú v čierno-bielom bojovom svete typu definovaného slávnym Bushovým Buď si s nami, alebo proti nám. Aktuálne ich spája nedôvera k Západu a jeho politike, ekonomické vyhliadky a spoločný záujem na potlačení Daeša a ďalších teroristických skupín. Erdogan si ich nechal prerásť cez hlavu, Putin nechce, aby sa na Kaukaz vrátili čečenskí a iní bojovníci Daeša a potiaľ si asi budú rozumieť, o to viac, že pre Západ džihád nie je prioritne hrozba ako skôr len nástroj na presadzovanie krátkodobých – a krátkozrakých – politických cieľov. Ak si pritom obaja vyhovejú aj v Sýrii alebo v energetike, nie je dôvod, aby aspoň v najbližších rokoch nespolupracovali. Turecko však tri štvrtiny svojho obchodu realizuje s Európou a aktuálne zbližovanie s Ruskom na tom nemôže nič zmeniť.

Pritom by som však nezveličovala význam spomínaných „absolútnych nezhôd v dlhodobých horizontoch“, lebo je to síce dobre znejúca, ale fakticky nič nehovoriaca formulácia. O to viac v čase, keď ani nevieme, ako bude za dva-tri roky vyzerať Európska únia, by som sa o výhľadové styčné body medzi Ruskom a Tureckom veľmi nestarala.

Aká je situácia na bojiskách v Sýrii? Nedávno ste upozorňovali, že Damask, Moskva a ďalší majú len pol roka na vyriešenie vojny, lebo v prípade nástupu Clintonovej do Bieleho domu môže prísť razantný zásah z USA.

Ostatné dni priniesli zásadný zvrat vo vývoji. Ukazuje sa totiž, že sa USA s Ruskom dohodli, že deliaca čiara ich vplyvu v Sýrii nepovedie pozdĺž toku Eufrat, ako to platilo až doteraz, ale po novom pôjde priamo cez Aleppo, pred vojnou najľudnatejšie mesto Sýrie. Vládna armáda spolu so svojimi spojencami a s podporou ruských náletov pred pár týždňami obkľúčila východné štvrte, ktoré ovláda džihád. Zdalo sa byť len otázkou času, kedy oblasť „vyčistí“ a pripojí aj túto štvrť s asi 40-tisíc obyvateľmi, ktorých si džihád drží ako živé štíty a nevypúšťa ich cez humanitárne koridory do bezpečia, k asi miliónu obyvateľov mesta pod vládnou kontrolou, ale potom sa všetko zmenilo. Rusi prestali bombardovať, lebo – slovami komentárov v ruských médiách – by oslobodenie obkľúčených a džihádom stále ovládaných východných štvrtí mesta síce prinieslo vojenské víťazstvo, ale súčasne by zničilo možnosť rozdeliť sa o riešenie vojny s USA. Do budúcnosti by vraj totiž z ruského pohľadu oslobodenie Aleppa a likvidácia džihádistov Spojeným štátom – aj s ohľadom na to, že svoju vojnu v Sýrii avizovala už aj Hillary Clintonová – ponúklo len ďalší argument na pokračovanie v sýrskej vojne. Zo Sýrie by sa tak stal ruský Vietnam a celý región by sa len prepadal do ďalšieho chaosu a nestability.

A zatiaľ čo ruské letectvo prudko obmedzilo svoje nálety, na pomoc džihádu v Aleppe z juhu vyrazilo zhruba 10-tisíc džihádistov na čele s al-Káidou. Cestu razili oddiely čínskych Ujgurov, ktorým sa podarilo prelomiť vládnu blokádu džihádistických štvrtí; a vládna armáda vďaka posilám od Hizballáhu a irackých šiítov ich ďalší postup zastavila. Je irónia, že práve prežitie džihádu podmieňuje to, že ešte stále zostáva priestor pre rokovania Moskvy s Washingtonom. A kým rokovania trvajú, ani Rusko, ani USA nebudú chcieť rozhodnúť situáciu okolo Aleppa vojensky, tvrdí napríklad izraelský spravodajský portál Debka. Čiže boje okolo mesta sa budú prelievať v prospech jednej či druhej strany a ľudia budú ďalej umierať, kým sa mocní nedohodnú… No, hurá.

Osobne ma však pobavilo americké ministerstvo zahraničia, ktoré obhajuje svoju pokračujúcu podporu džihádistom v Aleppe naozaj dôsledne. Nie je to tak dávno, keď skupina Núr Addín Zanakí na YouTube vyvesila video, na ktorom jej ozbrojenci podrezávajú hrdlo a nakoniec aj celú hlavu asi desaťročnému Palestínčanovi a rozjarene pritom hulákajú, že sú „horší ako Daeš“. A Washington teraz tvrdí, že „jeden taký incident z vás hneď nerobí teroristickú skupinu“. V súvislosti s našou európskou urputnou snahou vydávať za teroristu každého duševne chorého, ktorý niekoho napadne so sekerou a huláka pritom Aláh akbar, je to zaujímavý názor. A americký expert náš vzor, nie? Nechcem vidieť, kam s týmito prístupmi dôjdeme.

Kampaň pred americkými prezidentskými voľbami sa opäť priostrila. Proti Trumpovi začali vystupovať bezpečnostní experti Republikánskej strany, navyše sa objavil tretí „nezávislý“ kandidát, ktorý môže Trumpovi ubrať hlasy… Dá sa dnes, zhruba tri mesiace pred voľbami, odhadnúť, čo rozhodne o tom, či bude v Bielom dome nocovať jeden prezident alebo dvaja?

Čo rozhodne o víťazovi? Ako to myslíte? Víťaz je predsa jasne daný, vyhrá Hillary Clintonová. To predsa nie sú voľby v pravom slova zmysle, skôr len riadená zmena paradigmy. WikiLeaks teraz konštatujú, že padlo rozhodnutie hádzať všetky ďalšie škandály okolo jej skorumpovanosti na Rusko rovnako ako v prípade hacknutých e-mailov Demokratickej strany, čím sa – pri miere namočenosti pani Clintonovej a jej muža vo všetkých možných finančných bahnách – naozaj zvyšuje šanca, že americké „voľby“ nakoniec skončia ako súboj Hillary proti Putinovi…

A to bude súboj na ostrie noža. Jeden americký novinár nedávno cynicky zostavil zoznam všetkých politikov, ktorých Putin podľa západných médií tajne riadi a ovláda. Náhodne: má vo vrecku Donalda Trumpa, americkú zelenú Jill Steinovú, britského labouristu Corbyna (a celú kampaň okolo brexitu), nemeckých sociálnych demokratov na čele so Steinmeierom, grécku krajnú ľavicu aj pravicu, francúzsku Le Penovú, českého Zemana, maďarskú vládu na čele s Orbánom a s ním aj náckov z Jobbiku, talianskeho premiéra Renziho, pravicu v Rakúsku na čele s Hoferom, vlastne všetky krajne pravicové strany a všetky krajne ľavicové strany v Európe, celú WikiLeaks aj s Assangom, nedávno ovládol aj amerického ministra zahraničia Johna Kerryho a nového britského šéfdiplomata Johnsona… A k tomu je Putinovým agentom každý, kto nesúhlasí s americkou zahraničnou politikou, s politikou NATO a západnými vojenskými agresiami. A tiež každý, komu by ten zoznam Putinových agentov mohol pripadať na smiech…

Takže si len skúste predstaviť, proti akej sile tá chudinka Hillary stojí!

Na záver tradičná otázka. Čo by sme ešte mali počas najbližších dní sledovať?

Napríklad to, či sa v „riadiacich kruhoch“ v rámci EÚ – alebo na Západe všeobecne – neobjaví aspoň záblesk racionality. Je fakt najvyšší čas.

- Reklama -