Po krajinských voľbách v Durínsku, kde na prvých dvoch miestach skončili Die Linke a AfD, sa v Berlíne píše o zemetrasení v nemeckej politike. Čo si podľa vás veľké strany na čele s CDU z tejto lekcie odnesú?
Vidíte, ako niekedy história prežíva v slovách? CDU má tento rok podľa spolkových prieskumov preferencie pod 30 percent, SPD okolo polovice (15 – 16 percent). Extra varovné je, že aj na tých súčasných hodnotách ich držia voliči nad 65 rokov, ktorí postupne vymierajú.
Už to veľké strany (Volksparteien) nie sú, Nemecko má dnes len strany strednej veľkosti a strany malé. Ale stále ich zo zotrvačnosti voláme „veľké strany“. Ja ich budem volať „vládne strany“, pretože aktuálna spolková vláda je zložená z CDU/CSU a SPD.
No, tak vo vládnych stranách teraz prebieha verbálny súboj. Na jednej strane sú tí, ktorí hovoria, že k úpadku oboch strán vedie práve nepríliš obľúbená veľká koalícia v Berlíne, ktorá núti obe strany do neprirodzenej koexistencie, v ktorej nemôžu nič podstatné vyriešiť. Tí navrhujú koalíciu vypovedať, zvoliť nové vedenia strán a usporiadať predčasné voľby, v ktorých by si občania mohli znovu vybrať. Potom sú tí druhí, ktorí hovoria, že by bolo nezodpovedné utekať a že mandát trvá. Tých niekedy obviňujú, že sa držia korýt a kresiel za každú cenu.
Vôbec sa zdá, že v Nemecku panuje akýsi iracionálny strach z predčasných volieb, ktoré sú vo zvyšku Európy celkom bežné.
Kancelárka Merkelová, ako je jej zvykom, mlčí. Ona sa rada vyhýba nepríjemným témam.
Angela Merkelová Zdroj: TASR
Naopak neúspech si pripísali Zelení, ktorí sa už po niektorých prieskumoch vidia ako víťaz volieb. Tu však skončili až na piatom mieste. Vy ste to vysvetľovali špecifickou demografiou chudobného vidieckeho Durínska, ale ako sú na tom vôbec Zelení v celoštátnych odhadoch? Poznamenali nejako ich volebné vyhliadky udalosti klimatických protestov, ktoré sú hitom tohto roku?
Celonemecky sa Zelení pohybujú okolo 22 %, ale veľmi silne to ťahajú práve tie bohatšie štvrte veľkých miest. Tam majú často aj vyše 40 %. Naopak mimo mesta sú nepopulárni.
Jedna z veľkých zelených tém, pre ktorú sa „mesto“ a „dedina“ rozkmotrili, je výstavba veterných elektrární. Tie sú tlačené z „miest“, ale v mestách nestoja. Umiestňujú sa do vidieckych oblastí. Napríklad na území hlavného mesta Berlína je len päť veterných mlynov, v okolitom vidieckom Brandenbursku však 3 825.
Vidiečania nemajú veterné mlyny o nič radšej ako obyvatelia miest a snažia sa ich vytlačiť čo najďalej od svojich domovov. Vyčítajú pritom mestským podporovateľom Zelených, že hlasujú za nepríjemné priemyselné zariadenia a potom ich nechávajú stavať iným ľuďom „za humnami“. V poslednom čase sa vidiecke oblasti naučili brániť výstavbe nových veterných mlynov natoľko, že ich rozširovanie prakticky ustalo.
Druhá konfliktná oblasť je vzťah k automobilizmu. Na dedine je auto základný dopravný prostriedok, mestskí aktivisti by ho najradšej zakázali.
AfD a Die Linke boli po voľbách spoločne hodené do vreca „extrémisti“. Ale napriek tomu mám pocit, že sú vnímané odlišne, že Linke, hoci je pokračovateľkou východonemeckej „štátostrany“ SED, mainstream vníma ako menšie nebezpečenstvo. Je tento dojem správny?
Áno, to máte správny dojem. Ľavica, čiže Linke, je braná do koalícií na krajinskej úrovni úplne bežne, ani Zelení, ani sociálni demokrati voči spoluvládnutiu s ňou nič nemajú, a keby vyšli po spolkových voľbách čísla aj v Bundestagu, o červeno-červeno-zelenej koalícii by sa vážne rokovalo.
AfD je zatiaľ na pravici vnímaná ako tabu, na druhej strane ani oni by sa Merkelovej a jej spolupracovníkov nedotkli trojmetrovou tyčou, tam to na spoluprácu veľmi nevyzerá.
V súčasnosti je veľký konflikt v CDU medzi východnými organizáciami, kde občas niekto o spolupráci s AfD nahlas uvažuje, a medzi západnými, z ktorých sa ozývajú hlasy typu: „Na to ani nepomyslite, a kto to povie nahlas, toho vylúčte.“
Západná CDU a východná CDU však žijú v úplne iných politických pomeroch. Desať percent protestných hlasov sa dá ignorovať, dvadsať percent už začína znemožňovať vznik koalícií. Pre východných členov CDU je myšlienka, že by sa teraz mali zbližovať s Linke, dosť neprijateľná. Časť z nich bývali za NDR disidenti alebo aspoň tichí odporcovia režimu.
Úspech AfD v Durínsku je vnímaný trochu špeciálne aj vzhľadom na to, že tu je lídrom strany Björn Höcke, ktorý je považovaný za jedného z najradikálnejších politikov AfD a ktorého spochybňujú aj niektorí spolustraníci. Je Höcke „typickým náckom z AfD“, ako to prezentujú niektoré kruhy, alebo skôr extrémnou výnimkou?
Höcke sa nepochybne hrá so symbolikou, ktorá je na hrane. Takým spôsobom, aby neprekročil zákony, ale očividne rád provokuje. Oni už svojho času aj v AfD uvažovali, že ho vylúčia.
Ale nedávno sa za neho postavil práve Alexander Gauland, ktorý ho označil za bežného člena. Takže asi žiadne vylučovanie nebude.
Podľa volebného výsledku v Durínsku sa zdá, že protestní voliči si s profilom lídra veľmi hlavu nelámali.
Björn Höcke Zdroj: TASR
V ČR sa ľuďom sympatizujúcim s AfD občas predhadzuje, že podporujú stranu, ktorá ide pritom proti ich záujmom vo veci Benešových dekrétov, ktoré sú obvykle pre českých vlastencov nespochybniteľné. Aký je teda postoj AfD k otázkam odsunu?
No, samozrejme, že to tam majú! Téma vysídlencov je obľúbená téma nemeckej pravice. Iná vec je, akú to má dôležitosť v praktickej politike. V Rakúsku máte FPÖ, tá bola za posledných dvadsať rokov niekoľkokrát vo vláde, Benešove dekréty tiež odmieta a prakticky neurobila v tomto smere nič.
Ono to začína byť rovnako vyhasnutá téma ako napoleonské vojny. Na rozdiel od Napoleona síce ešte žijú jedinci, ktorí si koniec druhej svetovej vojny pamätajú, ale reálny voličský blok už to nie je.
V praxi sú AfD aj FPÖ koncentrované na tému imigrácie, imigrácie, imigrácie, pre to tieto strany ich voliči volia a ďalšie témy ich nezaujímajú. Niekedy je to až kuriózny nezáujem. Napríklad obe tie strany volí veľa robotníkov, pritom ich ekonomický program nie je práve sociálny.
AfD je v parlamente dva roky. Zmenilo sa za ten čas nejako jej vnímanie od väčšinovej nemeckej spoločnosti?
Ak myslíte v kladnom slova zmysle, tak nie. Ale vidieť, že politikom ďalších strán začína dochádzať, že protestná strana na pravici nie je dočasný jav. Zo začiatku si nahovárali, že v priebehu pár rokov vo všeobecnej nemilosti nejako sama od seba zvädne a zanikne a jej voliči sa vrátia tam, kde bývali. To nenastalo.
Veľký bavorský konzervatívny politik Franz-Josef Strauss hovoril, že „napravo od CSU už musí byť len múr“. Riziko vzniku konkurenčnej strany na pravici vnímal ako veľmi závažné. No, stalo sa – to bude jeden z dlhých odkazov Angely Merkelovej, ktorá Straussovo varovanie podcenila.
Marian Kechlibar je autor kníh Zapomenuté příběhy a Zapomenuté příběhy 2, ktoré si môžete kúpiť na jeho e-shope Kechlibar.net.
