Aký je váš názor na obvinenie, že americké voľby ovplyvnili ruskí hakeri?
Určite ste zaznamenali, že v médiách sa už od zvolenia Trumpa neobjavili žiadne správy o údajných ruských hakerských útokoch na e-maily americkej Demokratickej strany. Človek by v takej situácii čakal, že investigatívni novinári budú pokračovať v reportovaní o tejto veci a budú ďalej pátrať. Ale fakt, že o tejto záležitosti sa dnes nehovorí, indikuje, že pôvodná novinová story bola politicky inšpirovaná a politicky motivovaná odchádzajúcou administratívou. Pritom tu nie je reč o tom, že by prípadné hakerské útoky ovplyvnili voľby v podstatnej rovine, a také obvinenia proti Rusku nepadli, že by Rusko ovplyvnilo počítanie hlasov. Myslím si, že všetky tieto veci sú len politickou hrou.
Správa amerických tajných služieb hovorí, že Rusko vydiera Trumpa, pretože bol vraj v Moskve s prostitútkami a ruské tajné služby o ňom získali kompromitujúci materiál…
Informácie a obvinenia s ohľadom na prostitútky nepochádzajú pôvodne od amerických tajných služieb, ale od bývalého britského špióna. Neverím tomu, že ich niekto berie vážne. Zdá sa, že je to produkt zákernej kampane a bujnej fantázie. Takže si myslím, že je to všetko hlúposť.
Myslíte si, že to ničí dôveru v tajné služby Spojených štátov?
Áno, presne tak. Prezident Trump vyjadril verejne svoj veľký nesúhlas so spravodajskou komunitou predtým, než sa stal prezidentom. Určite si spomeniete, že povedal, že nepotrebuje denné informovanie od tajných služieb, pretože nepotrebuje, aby mu každý deň hovorili to isté. Môj pohľad je taký, že je tu dlhá história politizácie spravodajských agentúr, ktorých je, myslím, dohromady 17. Jednou z najväčších výziev prezidentovania Trumpa bude to, aby sa ľudia z týchto agentúr zamerali na národnú bezpečnosť a nie na operácie na zmenu režimov v zahraničí či priamo v USA.
Trumpovi oponenti hovoria, že je Putinov agent a že koná v záujme Ruska…
To je absurdné. Títo ľudia si neuvedomujú, akí sú smiešni a že zo seba robia bláznov. Je neuveriteľné, že by mohol niekto veriť takej totálnej sprostosti. Máte dočinenia s americkým establishmentom, ktorý sa domnieva, že z Ruska pochádza všetko zlo, a ktorý presadzuje určitý druh konfrontácie s Ruskom. Títo ľudia nemajú intelektuálnu schopnosť odlíšiť dobré vzťahy od toho, že má byť niekto niečím agentom. Takže to považujem len za hlúpy žart.
Aké zhody a rozdiely vidíte medzi politickým myslením, ideami, politickým štýlom a osobnosťami Trumpa a Putina?
Myslím si, že to sú v skutočnosti veľmi rozdielne osobnosti. Nie som vôbec prehnane optimistický v tom, že budú dobre vychádzať v osobnej rovine. Majú spoločné to, že dávajú najavo, že sa zaujímajú o obyčajného človeka a pracujúcich. A obaja majú schopnosť komunikovať s obyčajnými ľuďmi, čo všetci politici nedokážu. Ale v inom aspekte sú veľmi rozdielni. Trump je veľmi excentrický až narcistický a veľmi americký. V kontraste k nemu je Putin veľmi rezervovaný, skôr tichý charakter.
Oblasť, v ktorej sú si veľmi podobní politicky – okrem toho, čo som už spomenul –, je tá, že obaja veria v realizmus v medzinárodných vzťahoch. Veria v súhru záujmov medzi štátmi. Veria, že štáty si spolu môžu sadnúť za jeden stôl, diskutovať a dosiahnuť dohodu. To je niečo, čo sa stalo Trumpovou životnou filozofiou – umenie dohody. Takže preto je možné, že bude schopný urobiť s Putinom obchod, podobne ako Margaret Thatcherová v roku 1984 povedala, že Gorbačov je človek, s ktorým sa dá spolupracovať.
Nemajú aj niečo spoločné, pokiaľ ide o domácu politiku? Obaja podporujú patriotizmus, národnú suverenitu…
Áno, absolútne. Putin bol v raných rokoch svojho prezidentovania na diplomatickej úrovni a v medzinárodných vzťahoch veľmi zdržanlivý a prvých desať rokov v úrade venoval konsolidácii ruských domácich pomerov. Snažil sa posilniť hospodárstvo, spoločnosť a podobne. V raných rokoch prezidentovania Putina sa NATO rozšírilo o baltské štáty a Rusko neprotestovalo ani nezaviedlo žiadne protikroky. Takže podobnosť môžeme vidieť v tom, že Trump sa bude snažiť stiahnuť zo zahraničných dobrodružstiev politiky USA a namiesto toho sa bude sústrediť na reindustrializáciu centrálnych štátov („heartlands“) USA.
Aký je váš názor na Donalda Trumpa? Niektorí ľudia hovoria, že nesplní svoje sľuby z kampane a že on nie je autentický konzervatívec a kresťan…
Vieme, že nesplnil všetky sľuby. Napríklad neustanovil špeciálneho žalobcu, ktorý by sa zaoberal Hillary Clintonovou. To sľúbil počas kampane, ale nakoniec to neurobil. Takže niektoré nesplnené sľuby vidíme. Neviem nič o Trumpovej osobnej zbožnosti či viere, ale nepovažujem ho za nejakého hlboko veriaceho kresťana. Zato viceprezident Mike Pence je v tomto veľmi odlišný – to je konzervatívny kresťan. Ale Trump povedal, že je pro-life (proti potratom); v tejto veci už niektoré kroky urobil, napríklad v zastavení financovania organizácie Planned Parenthood, ktorá podporuje potraty. Mike Pence sa zúčastnil na pochode za život vo Washingtone. Čiže očakávam, že Trump pravdepodobne dodrží svoje sľuby v oblasti pro-life. Už len preto, že si chce udržať katolíckych voličov, pretože je to veľká voličská skupina.
Existujú predikcie, že v priebehu niekoľkých dekád sa biely muž stane v USA minoritou. Myslíte si, že Trump dokáže tento trend „mexikanizácie“ zastaviť obmedzením imigrácie?
Nežijem v Amerike, nie som Američan, takže je pre mňa ťažké to komentovať. Ale nie som si vedomý, že by bola otázka imigrácie niekedy formulovaná v demografických súvislostiach. Imigrácia je kritizovaná z iného dôvodu. Pretože prináša kriminalitu, prináša tlak na sociálny systém a podobne. Nemyslím si, že v USA panuje strach z demografickej zmeny, ako je to v niektorých krajinách Európy. Niektorí ľudia v USA o tom hovoria, ale nemyslím si, že táto vec je témou v debatách politickej triedy. Možno sa mýlim, ale nie som si toho vedomý.
John Laughland je britský historik a politológ, ktorý vyštudoval filozofiu v Oxfordskej univerzite, neskôr prednášal v Sorbonne a Parížskom inštitúte politických vied. V súčasnosti pracuje v Inštitúte pre demokraciu a spoluprácu v Paríži. Je autorom mnohých kníh, okrem iného The Death of Politics, The Tainted Source, Schelling versus Hegel či A History of Political Trials.
