To sú veci. Tereza Spencerová rozobrala nový záchvat hrôzy z Putina a predložila dôležité fakty

0
Vladimir Putin (Autor: TASR)
V súvislosti s postupom Chalífu Haftára v Líbyi si niekto v západnej tlači našiel v písacom stole mapu a zhrozil sa: Veď on ten Putin nielenže v prípade ovládnutia Líbye bude kontrolovať migračné toky, ale dokáže okolo Európy vytvoriť súvislý pás nestability“ od Ukrajiny až po Maroko! Lepšie povedané, pás krajín, kde sú problémy alebo ktoré sa rozhodnú táboriť“ s Putinom a dovoliť mu postaviť vojenské základne. Predtým obhajcovia Kremľa hovorili o tom, že NATO obkľučuje“ Rusko, teraz sa karta obracia. Poďme sa na to pozrieť, prosím, ako na teóriu s akcentom na doteraz neprebádané oblasti, ktorým sa až tak veľmi nevenujeme, ako je Líbya, Egypt, Alžírsko, Maroko… Ako by mal niekto strach, že tu bude Putinovo. Bude? Bude v týchto jednotlivých krajinách, napríklad aj s vojenskými základňami? Takéto tóny zazneli z práve skončeného summitu EÚ na Malte. Prirodzene, tak zo súčasného, ako aj z budúceho hľadiska.
 
Víkendový summit EÚ na Malte bol svojím spôsobom naozaj ťažko uchopiteľný. Kým záchranárske lode zvážali do maltských prístavov stovky migrantov putujúcich z Líbye, lídri Únie sa vozili na luxusnom parníku zátokou v La Vallette, a pritom sa dohodli, že pri riešení migračného prúdu z Líbye použijú turecký model. Teda že venujú stovky miliónov eur vláde v Tripolise, ktorá vraj posilní pobrežnú stráž a čosi s tou migráciou zlepší. Problém je v tom, že Turecku Brusel už venoval miliardy eur, ale hrozba prsta na migračnom kohútiku“ je tu stále, ba čo viac, OSN teraz pre sýrskych utečencov v Turecku požaduje 3,5 miliardy dolárov, z čoho vyplýva, že únijné miliardy na utečencov a ich potreby sa rozhodne neskončili. Predstava, že to pri Líbyi bude inak, je iluzórna.
 
O to viac, že EÚ dohodu uzavrela s jednou z troch líbyjských vlád, ktorá sa zdá byť aktuálne tou najslabšou, sídli síce v Tripolise, ale v zásade neovláda nič, okrem niekoľkých ulíc v hlavnom meste. Svoju bezpečnosť vkladá do rúk rôznych napospol islamistických milícií, ktoré si platí a ktoré sa už iste na únijné peniaze veľmi tešia. S tým vlastne súvisí vami spomínaná analýza amerického Politica, ktoré prepadlo panike, spojilo Líbyu až s Ukrajinou a tieto dva body opísalo ako ruské obkľúčenie“ Európy. Na druhej strane je ale až neuveriteľné, ako rýchlo a prevratne sa geopolitická situácia za posledných pár rokov zmenila!
 
Fakt je, že najväčšou silou v Líbyi je aktuálne Líbyjská národná armáda generála Haftára, za ktorou stojí Rusko, Alžírsko, Egypt a ďalšie regionálne štáty. Haftár zdá sa byť jediným, kto je schopný Líbyu stabilizovať a vrátiť pod jednotnú správu, čo si celkom určite uvedomili aj na maltskom summite. Taliansko totiž už požiadalo Rusko, aby využilo svoj vplyv v Líbyi a pomohlo nejako riešiť aj onú migračnú krízu. Ponúka sa niekoľko veľkých otázok. Ak EÚ pozná líbyjskú realitu, prečo sa vôbec rozhodla pre spoluprácu s vládou, ktorá nemá žiadny význam? A keď NATO ďalej zváža vojakov a techniku k ruským hraniciam a EÚ ďalej predlžuje sankcie proti Rusku, akú nádej žiadosť o spoluprácu v Líbyi asi tak môže mať? Neviem, nerozumiem tomu.
 
Pohľad na mapu naozaj napovedá tomu, že Rusko posilňuje svoju prítomnosť v Stredozemnom mori, či už je reč o Sýrii, Egypte, Líbyi, alebo Alžírsku, a to napospol na úkor Spojených štátov, Talianska, Francúzska a Británie, ale na druhú stranu si nemyslím, že by sa rovno celá tá oblasť dala považovať za Putinovo. Zdá sa mi totiž, že sa ruským stratégom podarilo nájsť spôsob, ako sa s regionálnymi štátmi spojiť, ale neovládnuť ich, skôr nájsť len nejaké styčné a obojstranne výhodné body. V prvom rade totiž platí, že región je po dekádach západnej hegemónie na ďalší, hoci iný diktát“ silne alergický, a v druhom rade platí, že by na kontrolu oblasti v západnom štýle“ Rusko ani nemalo peniaze.
 
Keď sme pri tej mape, tak na Blízkom východe na jednej strane postupujú-nepostupujú mierové rozhovory so Sýriou, na druhej strane dáva administratíva USA najavo, že hoci môže chcieť hovoriť s Ruskom, tak Irán nestrávi. No áno, ale ako môže mať DJT tak trochu rád Rusko, a pritom nemať rád Irán? A čo nevraživosť Peržanov so Saudskoarabmi, americkými spojencami, toho času finančne nasucho?
 
Nemá príliš zmysel rozoberať Trumpove razantné výroky na adresu Iránu, keď ľudia z jeho okolia agresiu proti Iránu vylučujú a Obamovu dohodu o iránskom jadrovom programe považujú síce za zlú, ale aj tak lepšiu ako nič. Navyše sa v poslednom čase objavujú správy o iránsko-saudskoarabských, síce opatrných, nepriamych a vzácnych, ale napriek tomu kontaktoch. Ak sa ukáže, že sú pravdivé, bude to ďalšia blízkovýchodná revolúcia. Šíitsky Irán bol v očiach sunnitských Saudskoarabov, ktorí mali vyhliadky vládnuť Blízkemu východu, donedávna takmer zosobnením pekla, ale realita sa radikálne mení a aj petrifikovaná saudskoarabská kráľovská rodina musí nejako reagovať. Je zrejmé, že v situácii, keď iránska os odporu“ naprieč Irakom, Sýriou, Libanonom alebo Jemenom prekresľuje politické mapy, musí byť Saudskoarabom jasné, že pokračujúcimi obštrukciami budú ubližovať predovšetkým sami sebe. Počkajme si a uvidíme, ale mám silný pocit, že na súčasnom Blízkom východe je už možné skoro všetko.
 
Nie je to ani trumpológia, ako skôr mccainológia: Americká veľvyslankyňa v OSN dala Kremľu najavo, že bez vrátenia Krymu Ukrajine nebudú zrušené sankcie. DJT, naopak, v televíznom rozhovore na otázku: Je Putin vrah?“ oznámil, že USA majú tiež hŕbu vrahov, čo je bezprecedentné vyhlásenie. Aké teda máme alebo nemáme posuny v politike voči Rusku a Ukrajine? Vyslovila to veľvyslankyňa preto, aby Putin vedel, že ani s DJT nebude nič zadarmo a len tak, pričom vlastne ešte ani nezasadol k hraciemu stolu? Alebo to DJT nedrží v rukách a ľudia ako John McCain držia vo svojom uchopení zahraničnopolitický aparát USA? Mnohí čitatelia tápu, nechápu túto dvojkoľajnosť. Navyše DJT neodvolal nastupujúce jednotky USA v Poľsku a nezrušil plánovaný vstup Čiernej Hory do NATO, čo Moskvu vytáča. Ako vysvetliť toto?
 
Neviem, prečo Nikki Haleyová v OSN vypálila proti Rusku také salvy, o to viac za situácie, keď Trump, aspoň v slovnej rovine, voči Rusku dodržiava svoje predvolebné konsolidačné sľuby. Možno len chcela udržať dikciu, ktorá v posledných rokoch na pôde BR OSN prevládala. Fakt netuším. A vlastne ani neviem, aké reálne posuny nastávajú v americkom postoji voči Rusku. Je jasné, že americké ministerstvo zahraničia aktuálne prechádza zásadnou rekonštrukciou, pretože z vysokých funkcií pre Trumpa odišla kopa profíkov“, a tak nemožno vylúčiť, že v takejto situácii nemá Trump všetko pod kontrolou. A neviem ani, či sa Rusko necháva vytáčať, podľa mňa platí, že nielen Rusko, ale aj veľa ďalších krajín pozorne sleduje vývoj vo Washingtone a skúša odhadovať, akým smerom sa všetko bude uberať. Čo trebárs bude znamenať plánovaný nástup mccainovského parťáka“ Eliotta Abramsa na post námestníka ministra zahraničia? Ten pán mal prsty v ozbrojenom povstaní proti venezuelskému Hugovi Chávezovi, pomáhal guatemalskej diktatúre zakrývať vojnové zločiny… Prečo si Trump zvolil práve jeho? Alebo mu bol jednoducho nanútený sponzormi? Len dvadsať dní po Trumpovej inaugurácii sa dá len špekulovať a to asi nemá zmysel.
 
Na Ukrajine Julia Tymošenková vyhlasuje, že DJT plne podporuje Ukrajinu“ a radikál Ljaško zisťuje, že sa nedostane do USA. Čo sa reálne skrýva za týmto politickým folklórom? Oskar Krejčí tento týždeň uviedol, že Ukrajina sa s podporou Merkelovej snaží vyprovokovať DJT k akcii, a to prostredníctvom obnovenia bojov na Donbase. Súčasne ale jasne padlo, že Ukrajina torpéduje Minské dohody (ak niekoho ešte vlastne zaujímajú). Ako sa v tejto ukrajinsko-západnej pavučine vlastne vyznať?
 
Biely dom už vysvetlil, že sa Trump s Tymošenkovou o ničom dôležitom, nieto ešte o nejakej podpore, počas akéhosi krátkeho rukypodania na akejsi azda večeri nebavil, takže je to podľa všetkého len snaha Julie byť v Kyjeve svetovejšou a dôležitejšou. Zaujímavejší bol preto víkendový telefonát Petra Porošenka s Trumpom. Kyjev v americkej predvolebnej kampani aktívne podrážal nohy“ Trumpovi, keď demokratom dodával kompromat na niektorých ľudí z jeho okolia, a tak už len samotný telefonát možno považovať za Porošenkovo diplomatické víťazstvo. Hovorí s nami!
 
Podľa ukrajinských politológov za to ale Porošenko zaplatil príliš vysokú cenu. Biely dom v stručnom komentári vynechal tradičné obvinenia Ruska a vyhol sa im pre istotu“ aj sám neistý Porošenko. Zmizla aj téma sankcií proti Rusku alebo minského procesu. Čiže zdá sa, že Ukrajine sa vo vzťahu s Trumpovými USA radikálne zmenšil manévrovací priestor a môže zabudnúť na veľkorysú, hoci predovšetkým zase len slovnú podporu z časov Obamu a Bidena. Na druhej strane ale Biely dom hovorí o nutnosti dosiahnuť mier na ukrajinsko-ruskej hranici. Tam ale mier predsa je, pretože sa bojuje na ukrajinskom území, na Donbase. Takže o čom to vlastne v Bielom dome hovoria?
 
Také tie normálne frázy, dalo by sa povedať o telefonickom rozhovore medzi DJT s Erdoganom. Čo čakať od nových americko-tureckých vzťahov? Vydanie Gülena? A keď do tej trojky“ priberieme ešte Rusko, čo nám z toho vychádza? Môže teraz Erdogan začať vyťahovať z koša smelé plány na šírenie tureckého vplyvu na Blízkom východe vzhľadom na rozhliadajúceho sa DJT?
 
Telefonát s Erdoganom mal trvať asi hodinu a stať sa tak zatiaľ najdlhším, aký Trump s nejakým zahraničným štátnikom viedol. Avšak jeho dĺžka nemusí napovedať nič o dôležitosti obsahu. Podľa tureckých zdrojov sa Erdogan snažil prinútiť Trumpa, aby prestal podporovať sýrskych Kurdov, ktorých Turci považujú za teroristov, čo je podľa môjho názoru v súčasnosti veľká naivnosť. Nielenže majú Kurdi veľké sympatie vo Washingtone alebo v rámci NATO, ale priamo v Sýrii sa ich oddiely ukazujú ako najúčinnejšia zbraň, prostredníctvom ktorej Západ bojuje proti Daešu.
 
Tlačiť na odmietnutie Kurdov je z Erdoganovej strany nielen naivnosť, možno by sa dalo hovoriť svojím spôsobom o nepochopení reality. Ľudia v okolí Trumpa otvorene hovoria o tom, že je potrebné zaradiť Moslimské bratstvo na zoznam teroristických skupín, a Erdoganov režim je asi najúspešnejším moslimsko-bratským projektom v reálnom živote. Navyše turecké ťaženie proti Daešu už mesiace stojí“ pri bránach sýrskeho Al Babu, keď sa k mestu od juhu priblížila sýrska armáda; a na programe dňa je spolupráca ozbrojených síl Sýrie a Turecka, čo je čosi, čo fakticky ukončuje Erdoganov plán byť v sýrskom konflikte určitým aktívnym hýbateľom diania, na ktoré budú musieť ostatní reagovať. Na zadné sa Turecko snaží stavať ešte v rámci astanských rozhovorov o Sýrii, cez týždeň zvolalo do Ankary poradu“ svojich sýrskych rebelov, aby zaujali jednotné stanovisko k budúcim rokovaniam a zdá sa, že namiesto proaktívnych krokov chcú všetko skôr sabotovať. Avšak vývoj beží tak rýchlo, že kto chvíľu stál, už stojí obďaleč, a tak hrozí, že sa Turecko pre ambície svojho prezidenta môže ocitnúť na vedľajšej koľaji blízkovýchodného vývoja.
 
Je asi logické, že Turecko od Trumpa môže takisto očakávať vydanie Fethullaha Gülena, ale to môže byť rovnako chimérické ako túžba pretrhnúť americké väzby na Kurdov. Na druhej strane ale Erdogana s Trumpom zbližuje záľuba vo veľkých slovách a búchanie do stola, opovrhnutie médiami, či už oprávnené, alebo nie, alebo napríklad záľuba v rôznych konšpiračných teóriách, ktorými možno vysvetľovať vlastné neúspechy. Čiže Erdogan si s Trumpom v praktickej rovine nemá toho až toľko čo povedať, ale povahovo majú k sebe blízko, a preto nemožno vylúčiť, že medzi nimi budú aj určité sympatie.

 

- Reklama -