Do vášho múzea v najbližších dňoch doputuje raritná jadrová mína. Môžete nám k nej povedať viac informácií, ako ste ju objavili a „čo je vôbec zač“?
V Československu a na druhej strane hranice boli uložené jadrové míny. To som sa dočítal pred nejakým časom na internete. Zaujalo ma to a výsledok bol, že sme našli jedného pána, ktorý ju mal v garáži. A venoval ju nášmu atómovému múzeu. Dočítali sme sa, že v Československu boli vyrobené dve cvičné míny a že slúžili na to, aby vojaci Varšavskej zmluvy a špeciálne na to vytvorený útvar sa naučili vyhľadávať tieto míny, ktoré boli položené na hraniciach v bývalom západnom Nemecku pri hraniciach s Československom. Keby sa zhoršila medzinárodná situácia a Varšavská zmluva „sa pohla“, tak by tieto jadrové míny americkej proveniencie odpálili. Vytvorili by krátery v miestach, kade sa dalo prejsť do vtedajšieho Nemecka. A tak by došlo k zneškodneniu techniky, pretože tie krátery by boli obrovské a nedalo by sa cez ne prejsť. Takže takto som prišiel k jadrovej míne.
Hovoríte, že to tam dávala americká armáda. A čo na to miestni obyvatelia, Nemci, prevažne Bavoráci?
Celá jadrová výzbroj v bývalom Nemecku bola stopercentne pod kontrolou americkej armády. Takže nemecká armáda s tým nemala čo do činenia a myslím si, že prevažná väčšina Nemcov vôbec nevedela, že u nich boli umiestnené jadrové míny. Na druhej strane, jadrová munícia uložená Sovietskym zväzom v Československu bola stopercentne kontrolovaná bývalými sovietskymi vojskami a Československá ľudová armáda nikdy jadrové zbrane nemala.
Takže to je skutočný unikát, čo budete mať teraz v múzeu…
Zaujímavé je, že keď si ju dôkladne prezriete na ovládacích prvkoch, tak tie sú, samozrejme, v češtine, ak to mala byť cvičná mína. Zaujímavé na tom tiež je, že je tam výrobný štítok Vojenský opravárenský závod Uherský Brod, výrobné číslo 064, čo nekorešponduje s informáciou dostupnou na internete, že boli vyrobené len dve cvičné míny, na ktorých by sa československí vojaci učili odhaľovať míny umiestnené v Nemecku. To je prvá zaujímavosť a druhá je, že na vlastnom obale sú americké nápisy, takže je to veľmi zvláštne, prečo by na cvičnej míne boli americké nápisy vrátane výrobnej spoločnosti. To je určité tajomstvo, ktoré by sa mohlo časom prelomiť napríklad prostredníctvom ďalších zainteresovaných, ktorí si to práve prečítajú u vás alebo to uvidia naživo v našom múzeu.
Takže toľko rokov po konci nielen studenej, ale aj klasickej druhej svetovej vojny sú stále veci, ktoré nie sú objasnené…
Určite! Napríklad jedna z tých veľkých zaujímavostí je, že takmer nikde sa nepíše, že tieto jadrové míny sa používali na podzemné staviteľstvo, a to na oboch stranách, nielen v Sovietskom zväze, ale aj v USA. A slúžilo to na to, že keby sa mal napríklad vybudovať nový Panamský prieplav, tak by sa použili jadrové míny, ktoré by urobili absolútnu väčšinu hrubej práce. To isté, keď sme navštívili najväčšiu jadrovú strelnicu v bývalom Sovietskom zväze, ktorá leží v Kazachstane, kde uskutočnili 432 jadrových výbuchov, z toho 132 na povrchu, a je tam asi tristo metrov hlboké jazero, jeho kráter má v priemere asi päťsto metrov a jeho zmysel bol, že si potvrdili, že tá jadrová mína v podzemnom staviteľstve funguje. Z tohto obrovského jazera teraz vyteká riečka.
Takže tých jadrových mín vyrobili obrovské množstvo na oboch stranách, malo to svoj poriadok a deštrukčnú schopnosť od 0,1 kilotony až po desaťnásobky, aké mala hirošimská puma, takže rozhodne nešlo o žiadne hračky. Paradoxné je, že keď sa pozriete na tú jadrovú mínu, tak jej prvá časť je roznetová, to, čo máme v múzeu, má medzi 60 až 80 kilogramami a unesú to dvaja ľudia. K tomu sa dole pripájal vlastný valec, podľa získaných informácií to bola jadrová časť, ktorá nie je predmetom expozície, tú sa nám nepodarilo získať.
Ale muselo tam byť nejaké rádioaktívne zamorenie…
Tam to funguje tak, že sa urobí 170 až 180 metrov hlboká studňa podľa kilotonáže a do nej sa vloží jadrová mína. Keby sa tá hirošimská bomba dala tých necelých 200 metrov pod zem, tak urobí kráter, vzduchovú bublinu v priemere 250 metrov, na povrch sa radiácia nedostane a neurobí to ten jadrový hríb. Ten kráter sa, samozrejme, prepadne, takže na povrchu to urobí kráter v priemere 400 metrov a je to 50 až 60 metrov hlboké. To znamená, že žiadna technika ani transportéry potom nie sú schopné prekonať túto prekážku. Takže to bolo relatívne „humánne“, pretože sa rádioaktivita nedostala na povrch, ak sa to podarilo.
Dnes chce mať vlastnú jadrovú zbraň čoraz viac štátov. Hovorí sa napríklad o Saudskej Arábii. To nestačí, že dnes už tú úbohú Zem môžeme takzvane vyhodiť do luftu niekoľkokrát? A zbrojenie sa roztáča…
Keď sa na to pozriete z historického pohľadu, tak skutočne boli len dve veľmoci, ktoré dokonale pochopili, čo by to bolo za tragédiu, keby boli použité jadrové zbrane. Išlo, samozrejme, o Spojené štáty, ktoré iniciovali použitie jadrovej energie v projekte Manhattan, a potom Sovietsky zväz. Tieto dva štáty urobili suverénne najviac pokusov. Celkovo sa vo svete urobilo 2 056 testov jadrových zbraní! Z toho Spojené štáty ich urobili 1 026, Sovietsky zväz 714, Anglicko a Francúzsko „prispeli“ zhruba 250 testmi a neskôr Čína, India a Pakistan, ale to už bolo malé množstvo, a Kim v Severnej Kórei, ale to nebolo vôbec podstatné.
Obe veľmoci si uvedomovali, že jadrové zbrane sú nepoužiteľné, pretože by znamenali, že by skončil nielen protivník, ale aj ten, kto by vojnu rozpútal. Deštrukčná schopnosť týchto zbraní je neobmedzená a málokto vie, že termojadrová zbraň, po pridaní niekoľkých kilogramov jadier ľahkých prvkov, ako sú deutérium a trícium, pričom dnes sa používajú ďalšie moderné prvky, potom dosiahne deštrukčnú schopnosť, ktorá nemá limit.
Dnes je ľudstvo schopné urobiť termojadrovou bombou výbuch, ktorý je schopný vyhodiť Zem z obežnej dráhy, ktorý je schopný planétu takmer roztrhnúť, pretože tá štiepna klasická puma, ktorá sa použila na Nagasaki, neutrónová alebo plutóniová hirošimská, to sú „hračky pre malé deti“, pretože ich deštrukčná schopnosť je len maximálne 500 kiloton. Ale najväčšia jadrová bomba, ktorá bola kedy otestovaná – v roku 1961 Sovietskym zväzom a nazývala sa Cár bomba –, mala deštrukčnú schopnosť 57 megaton, čo je 4 400-krát deštruktívnejšie než Hirošima a Nagasaki. Tlaková vlna trikrát obletela zemeguľu a na severnej pologuli kompletne vypadlo spojenie. Krátko po tomto sa obe veľmoci zišli a povedali, že sa už musia skončiť testy jadrových zbraní na povrchu planéty a že jadrová vojna nie je možná. To je ten takzvaný „jadrový pakt“, čo znamená, že jadrová vojna nemôže byť spustená, pretože by to znamenalo koniec civilizácie. Samozrejme, že ľudstvo by prežilo, ale vrátili by sme sa do prvotnopospolnej spoločnosti.
Napokon, o tom hovoril aj Albert Einstein, keď na otázku, aká zbraň bude dominovať v tretej svetovej vojne, odpovedal, že nevie, ale že zbraňou štvrtej vojny bude kamenná sekera…
Úplne presne. Budú to palice a kamene. Albert Einstein, keď ste ma takto naladili, povedal pamätný výrok, že dve veci sú nekonečné – vesmír a ľudská hlúposť. A o tom nepochybujem.
Keď si predstavíte, koľko biliónov stála vojenská aplikácia jadrovej energie, a predstavíte si, ako to bolo, takže mierové využitie jadrovej energie je len odštiepok vojenských programov a biliónov, ktoré boli investované do najväčšieho zla, aké si na seba kedy ľudstvo vymyslelo. Termojadrová zbraň je takzvaná absolútna zbraň, pretože neexistuje fyzikálny proces, ktorému ako technici a fyzici rozumieme, ktorý by bol deštruktívnejší, než je termojadrová fúzia. To je absolútny koniec, ďalej už si ľudstvo nič vymyslieť nemôže. Aj keby to boli enzýmové alebo biologické zbrane, prípadne teraz sme svedkami tragédie, čo sa stala vo Veľkej Británii, teda chemické zbrane – ale termojadrová zbraň je neprekonateľná. Neexistuje nič horšie, než je toto. To je realita, fyzikálna pravda.
A možno, prosím, pár slov na záver…
Okrem desivého použitia jadrových zbraní existuje, samozrejme, aj ich mierové využitie, ktoré dokáže napríklad v zdravotníctve robiť doslova zázraky. Mottom nadácie sú slová Alberta Einsteina, že mier nemožno udržiavať silou, ale iba porozumením. A to je odkaz aj súčasnej civilizácii, ktorá evidentne speje k novej studenej vojne. Tú starú mali obe strany vysoko pod kontrolou, ale tá nová sa môže naozaj vymknúť z rúk.
