Minulý týždeň sa zástup ľudí pýtal, prečo Donald J. Trump chce trestať to, čo je na Západe považované za chemický útok. Teraz sme sa dostali deus ex machina do týždňa, keď americká administratíva vidí ako najväčšie nebezpečenstvo Severnú Kóreu. Prinajmenšom rétoricky. Mike Pence hľadí do očí Kimovým vojakom, Severokórejčania, naopak, vystavujú svoje „delobuchy“… Aký máte pocit z toho, že USA došla, ako povedal Pence, „strategická trpezlivosť“ s KĽDR? Na druhej strane zas zaznelo, že Severná Kórea je pripravená podniknúť „preventívny úder“. Nuž je obhájiteľné, čo robí Trump a jeho ľudia? A ako to nadväzuje na tie tvrdé slová voči Sýrii, po ktorej teraz, zdá sa, v Bielom dome hypoteticky neštekne ani pes?
Zoberme to poporiadku: najprv tu bol stále nejasný „chemický masaker“ v Idlibe, po ktorom nasledoval americký disciplinárny raketový útok na sýrsku leteckú základňu, ktorý bol taký „drvivý“, že už na druhý deň odtiaľ zase štartovali sýrske stíhačky. Vzápätí, vlastne akoby bez oddychu, Washington vyslal veľa „hrozivých“ slov voči Severnej Kórei, médiá zahoreli titulkami o jadrovej vojne na spadnutie, ale „hrozivá“ americká flotila, ktorá mala zamieriť ku Kórejskému polostrovu, vzápätí nabrala kurz úplne inam. A sám Trump medzitým pri stretnutí so šéfom NATO, ktorý predniesol svoje obvyklé mantry o „ruskej agresii“, začal o tom, ako sa teší, keď to medzi Amerikou a Ruskom bude klapať, až sa z toho hlava Aliancie musela rozklepať.
Neviem, či sa tým už konečne aspoň trocha uchopiteľne začína rysovať Trumpova politika, ale ak áno, ponúka sa pohľad na čosi ako impulzívne snahy „pritlačiť“ protivníka alebo trebárs hoci i len partnera „k dohode“, ale súčasne mu nijako zásadne neublížiť, aby nemusel byť rovno braný na zodpovednosť, nieto aby sa mu úder vrátil.
Najprv to skúsil s Ruskom v Sýrii a jeho minister zahraničia potom o pár dní neskôr pri rokovaniach v Moskve fakticky odvolal všetko, čo predtým povedal, neskôr skúsil niečo podobné voči Číne prostredníctvom Severnej Kórey a cúvol znova. Oba prípady možno vysvetliť neochotou rozpútať vojnu s Ruskom a Čínou, v hre je možno aj skutočnosť, že so severokórejským Kimom sa neradno zahrávať, fakticky je v kúte, nemá veľmi čo stratiť a ktovie, čo by z takéhoto konfliktu s ním mohlo vlastne vzísť.
Inými slovami, Trump akoby si „naslepo ohmatával“ medzinárodnú politickú scénu a robí tak „prieskum bojom“, aby si ujasnil, čo všetko môže, a čo už nie. Aj keď onen „prieskum bojom“ nie je práve najvhodnejší termín. Z hľadiska vojnových proklamácií amerických politikov je to v skutočnosti vlastne jeden fake za druhým. A takú zahraničnú politiku pritom využíva ako nástroj domácej americkej politiky, čo je trochu bizarné. Väčšinou to totiž býva naopak, domáca politika vytvára onú zahraničnú, ale Trump sa vydáva presne opačným smerom. Je pre svet, samozrejme, pomerne nebezpečné, ak by podobných „prieskumov bojom“ pribúdalo, pretože niektorý z tých fakov nemusí vyjsť podľa prepočtov a prepukne vojna, ktorá ani nebola v pláne. Mám dojem, že v Rusku aj v Číne sa na Trumpa pozerajú a snažia sa ho pochopiť…
Čo sa tej Severnej Kórey týka, nebudeme si iste nahovárať, že vedenie tvoria nejakí dobrí ľudia. Ba naopak: mučia ľudí v koncentračných táboroch, vyvíjajú jadrové zbrane, občania tam trpia hladomorom a sú schopní vyvinúť jadrové nosiče, ktoré dostrelia napríklad až 2 000 kilometrov ďaleko. Dokázali by ste ospravedlniť sama pred sebou úder proti takejto entite či nie? A ako hodnotíte jej vojenské nebezpečenstvo napr. voči metropole Južnej Kórey? Možno, že Trump naozaj nechce byť zapísaný do histórie ako prezident, vďaka ktorému vyletel Soul do luftu…
Priznajme si, že prípadná vojna proti Severnej Kórei by najhoršie dopadla práve pre tie milióny týraných, mučených a hladujúcich ľudí, ktorí, pre mňa nie príliš pochopiteľne, dokážu žiť pod generáciami fantazmagorických kimovských diktatúr. Možno by nejaká raketa zasiahla aj nejaký ten bezpečný bunker severokórejských vodcov, ale väčšinu obetí by tvorili ľudia, ktorí by si zaslúžili skôr pomoc ako smrť. Už sme niečo podobné videli v Iraku alebo v Líbyi, a to tamojšie režimy neboli ani zďaleka také brutálne ako ten Kimov. A k tomu, samozrejme, patrí aj tá možnosť, že nejaké rakety zo Severu dopadnú na Juh, Soul je od hraníc naozaj len kúsok a v Južnej Kórei sú navyše dislokované aj desiatky tisíc amerických vojakov, ktorí by mohli prísť o život…
Čiže áno, mala by som s tou vojnou problém, ale ja mám problém s väčšinou vojen. A očividne s tým má problém aj sám Trump, teraz nemyslím, že by nejako stonal pri predstave stoviek tisíc zabitých severokórejských civilistov, ale skôr pri nepredvídateľnosti výsledku, a hlavne pri nepredvídateľnosti čínskej reakcie. Prinajmenšom čínske oficiálne médiá si pred Trumpom neberú servítky a sucho oznamujú, že Peking žiadnu americkú agresiu proti Severnej Kórei, teda vojnu na svojom zadnom dvore, jednoducho nedovolí. A americká flotila vzápätí kamsi zamierila. V Bielom dome to vysvetľovali „zblížením názorov s Čínou“.
Avšak to, samozrejme, neznamená, že keď cúvol dnes, cúvne aj zajtra či pozajtra. Kórejský polostrov je zdrojom napätia už príliš dlho, mierové riešenia sú skôr len teoretické a občasné diplomatické iniciatívy príliš vágne a s minimom výsledkov. Raz sa bude jednoducho musieť tak či onak „niečo“ stať. Alibistická politika mocností nechať to nejako vyhniť totiž očividne nezaberá.
Na druhú stranu, na okraj tradičnej veľkonočnej slávnosti „kotúľania vajec“ (to je to, ako deti pozvané do Bieleho domu na jeho trávniku pichajú palicou do vajec, kým ich dostrkajú do cieľa) Trump zaskočil vyhlásením, že nevidí dôvod, prečo nadávať Si Ťin-pchingovi za menovo-kurzové manipulácie, ktoré Čína vykonáva, lebo Čína teraz pomáha Amerike so Severnou Kóreou. Že Si je „skvelý človek“ a Trump a on medzi sebou majú „skvelú chémiu“. Ako chápať túto rétoriku, keď sme všetci počúvali v primárkových a volebných prejavoch Trumpa, že Čína je najväčší nepriateľ USA?
Fakt, že Trump sa oproti predvolebnej kampani v názore na Čínu rýchlo otočil, je len jedným z radu, takých zrušených sľubov má na konte dnes už veľa. Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť HR McMaster si dokonca pred pár dňami verejne pochvaľoval, že sa Washingtonu svojou aktuálnou ústretovosťou a hádam až láskou k Pekingu podarilo vraziť klin medzi Čínu a Rusko, a to je tiež vraj hlavný cieľ všetkého Trumpovho snaženia. Neviem, či je to naivita, neskúsenosť, hlúposť alebo len ďalší fake, ktorý má posilniť domácu Trumpovu aureolu „svetového kráľovstva“ a „bojovníka“. Peking totiž vzápätí vyslal do Moskvy vysokú delegáciu na úrovni šéfa prezidentskej kancelárie, aby „potvrdil pevnosť čínsko-ruských vzťahov“, Putin o pár dní pôjde do Číny na summit Hodvábnej cesty a čínsky prezident Si je v júli očakávaný v Moskve. Kliny podľa môjho názoru vyzerajú inak.
Prečo by sa navyše Čína mala rozchádzať s Ruskom a prikláňať sa, nedajbože, k USA, keď ani nevie, s čím Trump príde zajtra alebo budúci týždeň? Ako už som hovorila pred časom, tá neuchopiteľnosť americkej zahraničnej politiky, ktorá je, sa počas niekoľkých dní otočí niekoľkokrát a bude sa musieť rýchlo skončiť, inak nikto vo svete nebude Ameriku brať vážne ako potenciálneho partnera. S výnimkou väčšiny európskych politikov, samozrejme.
Videli sme impozantné referendum, ktorým si turecký prezident Erdogan nechal zvýšiť prezidentské právomoci (ak bude o dva roky kandidovať). Bolo to férové a organické referendum alebo ho Erdogan nechal skomponovať a sfalšovať? Čo teraz bude s Tureckom? Ako vnímať ten rozdiel medzi veľkými mestami a vidiekom v Turecku, pričom porazení hlasujúci z referenda sa nechali počuť, že na vidieku ľudia ani nevedia písať? Čo povedať k masívnemu ÁNO v referende medzi Turkami v Nemecku, Belgicku či Holandsku? Objavili sa hlasy, že tu s nami síce žijú, ale nejako nepochopili tú našu demokraciu…
Neviem, či bolo referendum zmanipulované a sfalšované, ale pri skúsenostiach z Blízkeho východu nemám väčšie dôvody tvrdeniam zahraničných pozorovateľov neveriť. Na druhej strane mi nie je jasné, čo s tým teraz chce kto robiť, ústredné volebnej komisie aj súdy sú Erdoganovi verné, takže nejaké formálne sťažnosti a žaloby nemajú šancu na úspech a roztrieštená politická opozícia si musí byť vedomá, že čokoľvek v tomto smere podnikne, bude len PR záležitosť.
Referendum znovu ukázalo na polarizáciu tureckej spoločnosti, čo ale nie je nič nové, veľké mestá sú tradične slobodomyseľnejšie a sekulárnejšie, vidiek konzervatívnejší a islamský. Turecko takto žije už niekoľko rokov, ale to isté „v bledomodrom“ platí napríklad aj pre ďalšie blízkovýchodné krajiny, napríklad pre Egypt alebo Sýriu, kde obyvatelia veľkých miest akoby s vidiekom nežili ani v rovnakom vesmíre.
Zaujímavejšie je ono hlasovanie tureckých komunít v Európe. V krajinách, kam odchádzali za prácou vo veľkých množstvách, napríklad v Nemecku a Holandsku, ich pre Erdoganov prezidentský systém hlasovalo dokonca viac ako v samotnom Turecku. Dôvodom môže byť skutočnosť, že v týchto komunitách prevládajú ľudia z chudobných oblastí Turecka, ktorým dnes Erdogan reálne pomáha a výmenou za to si z nich vytvoril svoju opornú baštu. Za prácou vždy odchádzajú tí chudobnejší, nie tí bohatší, čo značí, že pomer Erdoganových „chudobných“ stúpencov je v európskych tureckých komunitách vyšší ako v samotnom Turecku. A súčasne je možné asi konštatovať, že všetky tie tunajšie reči o asimilácii a integrácii sú do značnej miery len zbožným prianím, západná spoločnosť tých chudobnejších a menej vzdelaných asi dostatočne neprijala a demokracia týchto ľudí ani po niekoľkých generáciách zrejme neokúzlila natoľko, aby nezostali sami sebou a odhodili svoje turecké korene. Piata kolóna ako z učebnice.
A ešte zaujímavejšie bude, ako si s novým „všemocným“ Erdoganom poradia EÚ alebo NATO. Turecký prezident svojou politikou úplne vedome, a zrejme aj so škodoradosťou, porušuje všetky možné „červené čiary“, ktorými tak radi západní politici šermujú. Napríklad plánovaným referendom o obnovení trestu smrti sa Únii už úplne vysmieva a necháva na „ľude“, aby rozhodol. A ak potom Únia za trest konečne utne „prístupové“ nikam nevedúce rozhovory, bude to pre Erdogana ďalší vítaný (a dobre vykalkulovaný) PR „dôkaz“, ako veľmi ten „križiacky“ Západ pohŕda „hrdým tureckým národom“ a „islamom“. NATO preto bude zrejme oveľa opatrnejšia, pretože bez Turecka by prípadne prišla o svoje strategické, veľmi dôležité južné krídlo. Otázkou ale je, či to krídlo už nie je nejaké „ochrnuté“ a či sa dá vôbec spoľahnúť aspoň na pár mávnutí…
Každopádne Trump podporil Erdogana, zablahoželal mu k výsledku. Bude to tak, že Erdogan sa teraz bude môcť vykašľať na akékoľvek ľudskoprávne štandardy EÚ, lebo Trump ako kľúčový spojenec na to kašle? A čo Kurdi v Turecku i Sýrii, čo ich teraz čaká? Navyše Erdogan dal už Bruselu a spol. vedieť, že je mu jedno, či mu budú pozastavené prístupové rozhovory s EÚ. Nie je to trochu výbuch európskeho establishmentu? A kam sa teraz Turecko pod „sultánom“ zvrtne, pokiaľ ide o USA, monarchiu v Perzskom zálive, Irán, Rusko atď.?
Je vcelku príznačné, že USA sa k výsledkom referenda znovu postavili nejednoznačne. Kým ministerstvo zahraničia to odmietlo komentovať s tým, že počká na šetrenie podvodov, Trump Erdoganovi gratuloval. Čo si z toho má kto vziať? Ale zagratuloval mu aj Putin. A tiež aj sýrska Al-Káida alebo wahhábistická Saudská Arábia. Čiže ak EÚ urobí nad Tureckom kríž, o spojenca nemusí mať Erdogan núdzu. K tomu je potrebné pripomenúť, že Erdoganovo Turecko na nejaké „ľudskoprávne štandardy EÚ“, mimochodom, čo presne tým máte vlastne na mysli?, kašle už dlhšie: je tak strategicky umiestnené, že si môže dovoliť prestať byť vazalom a namiesto toho aspoň trochu „pritvrdiť muziku“. Starý bonmot hovorí, že Turecko je slabé na to, aby ostatným určovalo pravidlá hry, ale dosť silné na to, aby ostatným ich hry kazilo. Erdogan to vie a využíva to. Tým skôr, že vždy, keď si trúfol na nejaký ďalší autoritársky krok, či už proti Kurdom, médiám, alebo napríklad Západom plateným neziskovkám, Európa namiesto nejakej rozhodnosti a zásadovosti vždy len „rozhorčene“ vztýčila slovne ukazovák akože „bu bu bu“. Vie, že nás má na háku. A pri pohľade na bruselské elity to vieme tiež, takže nič až tak objavné to zas nie je.
Keď už sa teda pravidelne bavíme o „monarchiách z Perzského zálivu“, poďme si popísať, ako to v nich vyzerá, ako dodržiavajú ľudské práva, ako sa zatiaľ angažovali v Sýrii, koľko ešte majú peňazí a prečo ich tak majú radi Američania.
Myslím si, že diskusia o ľudských právach v skutočnosti nemá valný zmysel, pretože je Západom využívaná len ako bič proti režimom, proti ktorým práve niečo máme a potrebujeme ich potrestať sankciami alebo aj niečím väčším. Ak by na ľudských právach niekomu fakt záležalo, tak nemôžeme mať za spojenca Saudskú Arábiu, ktorá je ľudskoprávnou hororovou šou, nemôžeme jazdiť na dovolenky do Spojených arabských emirátov, kde sa väzením trestá aj nešikovné vyjadrenie o emirovi na Twitteri, nemôžeme priklepnúť usporiadanie majstrovstiev sveta vo futbale otrokárskemu Kataru, nemôžeme jazdiť Formulu 1 v Bahrajne, kde „miznú“ odporcovia režimu, sama princezná sa podieľa na mučení politických väzňov a najnovšie sa prostí občania začnú srocovať rovno pred vojenskými súdmi… A spomínate si na Líbyu? Tú sme zdemokratizovali a zľudskoprávnili tak, že tam teraz bujnie obchodovanie s ľuďmi, nefalšované otrokárstvo. Čiže o ľudských právach nech mudrujú príslušní politici a aktivisti z príslušných neziskoviek, mňa tá téma fakt veľmi nebaví.
To, že sa niekam nepozeráme, neznamená, že tam neumierajú ľudia. Akokoľvek je to nepríjemné, poďme sa, prosím, pozrieť na masaker civilistov, ktorí sa snažili dostať do „svojej zóny“ potom, čo ich obydlia obkľúčili opozície, a akosi tam nedošli. Čo povedať k tomuto rovnako ako k všeobecnému vývoju v Sýrii za posledný týždeň? Petr Pelikán nám povedal, že keby bola príležitosť, sú prví na rane v Sýrii Alávími, čiže Asadova etnicko-náboženská skupina. Ako toto, prinajmenšom zdanie, ovplyvňuje nasadenie a morálku ich bojovníkov v občianskej vojne?
Bolo vcelku neuveriteľné sledovať v mainstreame správy o masakri evakuačného autobusu, ktoré cudne tvrdili, že „zabíjala bomba“, a o terorizme ani slovo. Namiesto toho sa, na rozdiel od chemického masakru v Idlibe, kde bol vinník predsa jasný od prvej chvíle, dôsledne „pátralo“ po páchateľoch masakra… spáchaného na území ovládanom al-Káidou. A medzitým sa zdôrazňovalo, že tá viac než stovka mŕtvych vrátane hŕby detí boli šiiti, teda stúpenci Asada, takže akoby si to vlastne zaslúžili.
Sýria bola po dekády národnostne aj nábožensky veľmi pestrá a štát preto v snahe udržať všetkých pohromade a v harmónii razil politiku občianskej spoločnosti, ktorá potláčala a nahrádzala sektárske a etnické rozpory. Vojna, ktorá prepukla pred viac ako šiestimi rokmi, tento úzus rozmetala; sunnitský džihád teraz stojí proti všetkým ostatným, teda alavitom, šiitom, kresťanom, Kurdom alebo Asýrčanom a koniec koncov aj proti umierneným sunnitom, ktorí žiadne masakre nepodporujú. A ak sunnitský teror preváži a organizácie typu al-Káidy alebo Daeša, ktoré podľa Bagdadu aktuálne začali rokovať o fúzii, dostanú voľnú ruku, môžeme čakať skutočnú genocídu. Masaker šiitského autobusu je len „ochutnávkou“.
Inak mi na tému Sýrie pripadá klasika, že už nikto oficiálne ani nevzdychne po „chemickom masakri“ v Idlibe, ako keby už tí mŕtvi splnili svoju úlohu a ďalej už nie sú potrební. Pochované, zabudnuté. A namiesto oficiálnych miest prichádza profesor z amerického MIT Theodore Postol, ktorého poznáme aj od nás z časov „boja proti radaru“. Vierohodne vtedy radom technických analýz a štúdií doložil nezmyselnosť až klamlivosť argumentov amerických i našich „radaristov“, teraz v najmenej troch analýzach rozobral oficiálne americké a iné opisy a dokumentáciu udalostí v Idlibe a dospel k záveru, že neexistuje žiadny dôkaz o zodpovednosti Asadovho režimu. Podľa jeho prepočtov v Chán Šajchúne zabíjala rúrková bomba naplnená čímsi ako sarin. Je zvláštne, že Organizácia pre kontrolu chemických zbraní teraz na základe vzoriek odobratých z údajných obetí masakru tiež hovorí o „sarine alebo čomsi podobnom“. O tom, kto látku vyrobil, ani slovo, hoci za obdobie vojny majú k dispozícii vzorky oficiálne zlikvidovaných bojových látok sýrskych aj tých džihádistických a laboratóriá vedia na základe prímesí a prísad autora určiť. Rúrková bomba zhodená z bojovej stíhačky? Zaujímavá predstava.
Čerstvá správa: Turecko sa vyhráža, že ak s ním Európa nezavedie bezvízový styk, odstúpi od dohody o zadržiavaní utečencov. Stane sa tak? Čo to prinesie?
Turecko sa vypustením migračnej vlny vyhráža prinajmenšom druhý rok, ale pritom podľa mňa stále platí, že by tým prišlo o svoj hlavný nátlakový nástroj. Aj keď… vojny, zmeny klímy alebo hladomory budú aj cez Turecko do Európy hnať ďalšie a ďalšie milióny ľudí aj do budúcnosti, takže by sa časom aj tak asi „nahromadil“ dostatočný počet ľudí k ďalšej „salve“ proti Európe. Ak majú v Ankare nejaké konkrétne prepočty a reálne hodnotia trendy, tak nemožno, samozrejme, vylúčiť vôbec nič. Pritom mi ale pripadá už ako cynicky úsmevné, že pri drasticky zhoršenom stave vzájomných vzťahov Turci ďalej trvajú na bezvízovom styku s EÚ, alebo „vám ukážeme“. Už si z nás naozaj úplne neskrývane uťahujú. Pri pohľade na Brusel a veľa národných európskych politikov mám silný pocit, že nám to patrí. Každý národ, a očividne aj kontinent, má takú vládu, akú si zaslúži. Doviedli nás do situácie, keď si na Európu môže vyskakovať aj samotné Turecko.
Čo by sme v najbližších týždňoch mali sledovať?
Uplynulé týždne ma oprávňujú k predpovedi, že čakať možno takmer čokoľvek…
