Obnovujeme našu spoluprácu vo chvíli, keď sa Sýria, ktorú dobre poznáte, možno dočká krátkeho vydýchnutia… Alebo to nebude len vydýchnutie a pôjde o začiatok cesty mierového usporiadania? A akého? Federácia, rozdelenie krajiny? Dokonca aj západní analytici pripúšťajú, že s Baššárom Asadom sa bude musieť počítať, ako keby na to chceli „pripraviť“ verejnosť.
Začnem od konca. Áno, čoraz viac západných zdrojov pomaly, ale isto priznáva, že Baššár Asad na čele Sýrie zostane, prinajmenšom v dohľadnej budúcnosti. Na tom všetkom je vlastne zaujímavé hlavne to, prečo očividné priznávajú až tak neskoro, a ešte zaujímavejšia je potom vlastne samotná podstata problému, teda kde niektorí ľudia na Západe stále berú právo rozhodovať, kto, kde a komu smie alebo nesmie vládnuť. Ale nech. „Verejnosť“, ktorá sa o vývoj situácie v Sýrii naozaj zaujíma, si reálne postavenie aj význam Asada a jeho režimu uvedomuje už dlhšie, a tú zvyšnú, väčšiu časť „verejnosti“, ktorá to sleduje len na základe podivných kusých informácií z mainstreamových médií, asi teraz treba naozaj pripraviť na to, že všetko, čo naši politici ako kolovrátok opakovali uplynulých päť rokov, sa konať nebude.
A o povahe budúceho vývoja celkom určite napovie „ukončenie nepriateľských akcií“, ako sa na tom dohodlo Rusko s USA. Zdá sa mi, že je to dohoda výhodná predovšetkým pre USA, lebo ďalší postup sýrskej armády s jej spojencami a s ruským leteckým krytím a bombardovaním v podstate každý deň menil „ženevské mierové rokovania“ na stále väčšiu zbytočnosť, z ktorej by si mierový nobelista Barack Obama pred koncom mandátu nemohol odniesť žiadnu „zásluhu“ za ukončenie vojny. Čiastočné zastavenie bojov, ktoré by malo začať platiť v nedeľu o polnoci, amnestia, ktorú pre ozbrojencov rôznych protivládnych skupín vyhlásil Asad aj silnejúca dezercia rôznych džihádistov z oblastí bojov pritom môžu situáciu na bojisku „prečistiť“ a uľahčiť tak ďalší postup aj Sýrii, Iránu a Rusku. Už sa v rámci sankcionovanej pokračujúcej vojny proti Daešu a al-Káide nebudú musieť toľko potkýnať o Západom podporovaných „umiernených teroristov“. Čiže dohoda zároveň vyhovuje aj Rusku.
Washington, asi v snahe nevyzerať ako slaboch, ktorý prenechal opraty Moskve, medzitým hovorí o prípadnom „pláne B“, ktorým má byť práve rozdelenie Sýrie. Rusko oficiálne akékoľvek úvahy na danú tému popiera, ale Kurdi tvrdia, že aj so súhlasom Moskvy sa už diskutuje o „trojakej Sýrii“ – jedna by bola „Asadova“ a boli by v nej zrejme Alaviti, kresťania, drúzovia a nábožensky „vlažní“ suniti, potom by vznikol sýrsky Kurdistan, ktorý sa už od januára oficiálne volá Rojava, a popritom by existovala sunitská Sýria, v ktorej by sa mohla zhromaždiť väčšina súčasných džihádistov a stúpencov súčasných protivládnych skupín. Úprimne povedané, veľmi si to v praxi predstaviť neviem, zvlášť potom federatívne spolužitie sa Sunistanom, ktorý by bol podľa všetkého napájaný saudským nenávistným wahhábizmom. Ale počkajme. Myslím si, že jasnejšie to bude už čoskoro, počas nasledujúcich týždňov či mesiacov.
Raz ste napísali, že „Putin ich zbombarduje všetkých a Alah si ich preberie“. Poďme čitateľom objasniť, kto sú to aktuálne tí „všetci“, okrem notoricky známeho Daešu: spojenci Asada, Iránci, an-Nusrá, sýrski Kurdi, Turkméni, frakcia Slobodnej sýrskej armády a ďalší. Skrátka: Kto s kým proti komu? Kto je tá „umiernená opozícia“?
Poctivo opísať sýrskeho „pavúka“, kto s kým a proti komu, by bola babračka hodná tvorcov encyklopédie Ottův naučný slovník. Všeobecne však platí, že na strane Damasku okrem ruského letectva, samozrejme, bojujú iránske oddiely nielen armádne, ale aj príslušníci Revolučných gárd, a okrem nich aj libanonský Hizballáh alebo napríklad jednotky šiítskych a sunitských dobrovoľníkov z Iraku a ďalších krajín. Rovnaký nepriateľ – teda terorizmus Daeša, al-Káidy a ďalších – sýrsku vládnu armádu spája tiež s Kurdmi, ktorí s podporou USA a Ruska utvorili bojovú koalíciu aj s niektorými kresťanskými milíciami. A je podľa mňa dôležité zdôrazniť, že v radoch sýrskej armády vedľa seba bojujú šiíti, suniti, kresťania alebo drúzovia, teda že to nie je žiadna „sektárska“ armáda v „sektárskej“ vojne, ako sa aj u nás s obľubou omieľa.
Proti nim stojí neuchopiteľný počet rôznych skupín a hnutí – na jednom konci spektra ktosi napočítal až tisíc lokálnych a málopočetných ozbrojených „partičiek“, ktoré ovládajú nejaké mesto či dedinu takpovediac proti všetkým, ale sú ochotní ísť do koalície s kýmkoľvek, kto im zaručí podiel na koláči lukratívnej vojnovej ekonomiky. Na opačnom konci spektra stojí Daeš, sýrska franšíza al-Káidy zvaná Front al-Nusrá a s nimi v koalíciách bojujú ďalšie islamistické skupiny typu Ahrár aš Šám, Armáda dobytia, v ktorej pôsobia aj Tureckom podporovaní a hájení Turkméni alebo pri Damasku pôsobiaci Islamský front. Je vlastne neuveriteľné, že Západ napríklad posledné tri vymenované skupiny považuje za „umiernené“, aj keď hľadať medzi nimi a Daešom väčšie rozdiely je naozaj kumšt hodný kovaného bruselského propagandistu (teda naopak, bojovníka proti ruskej propagande, ospravedlňujem sa). Pre „umiernenosť“ totiž rozhodne nestačí len to, že sa na rozdiel od Daeša nechváli svojimi popravami na YouTube, ale to je len môj súkromný názor, ktorý rozhodne nikomu nevnucujem.
A potom je tu, samozrejme, spomínaná Slobodná sýrska armáda (FSA), čo je takisto dosť problematická a ťažko definovateľná záležitosť. Počas tých piatich rokov vojny sa pod jej zástavou vystriedal už kdekto. S ľahkým zveličením podľa mňa platí, že za člena FSA sa môže označiť ktokoľvek, kto má práve chuť či potrebu, a pritom môže bojovať nielen proti vláde, ale pokojne aj proti džihádu, zvlášť keď sú v hre nejaké zisky. Slobodná sýrska armáda je skrátka „značka“ bez copyrightu, na voľné použitie. Zobudil si sa v blbej nálade a nechceš, aby ťa Rusi zase bombardovali? Tak skryješ vlajku islamu a vytiahneš tú FSA a Západ sa za teba hneď postaví. A keď si vydýchneš, zase skryješ vlajku FSA a vrátiš sa k tej islamistickej, a potom znova a znova…
Aká je vaša verzia príbehu o tom, čo rôzne frakcie sýrskej spoločnosti chcú? Rusi radi vysielajú videa, ako občania Sýrie vítajú vládne vojská, západné zdroje si zase „šliapu“ na výpovediach utečencov, ktorí s hrôzou vypovedajú o krutostiach Baššára Asada. O barelových bombách, brutálnom bombardovaní Rusov, o mučení vo väzniciach, o útlaku. A tvrdia, že kým bude Asad pri moci, nevrátia sa. Čiže: ktorí občania Sýrie sa zmieria s vládou Asada a ktorí nie?
Všeobecne sa dá povedať, že väčšina Sýriu s Asadom uvíta a mnohí sa s tým len „zmieria“. Hovorím o drvivej väčšine, o to viac, že vojna nutne donútila režim do demokratizačných ústupkov a plurality. (Mimochodom, v sýrskom parlamente dnes zasadá viac strán ako u nás.)
Alternatívou Asada je totiž hrôzovláda Daeša alebo – v prípade utečencov – živorenie v táboroch v susedných krajinách či v stále nepriateľskejšej Európe. Čo mi pripomína pozoruhodne prehliadaný článok ruského ambasádora v Londýne, ktorý v polovici februára v Evening Standard okrem iného napísal: „Vlani v lete nám naši západní partneri povedali, že v októbri Damask padne do rúk Islamského štátu. Nevieme, čo s tým chceli robiť. Asi by nakoniec skončili tým, že by natierali extrémistov na ružovo a akceptovali by ich ako sunitský štát spájajúci Sýriu a Irak.“ Možno to do určitej miery vysvetľuje ruský bombardovací „vstup“ do vojny v Sýrii, na ktorom sa Obama s Putinom vlani koncom októbra dohodli v New Yorku.
A pre vami spomínaný dvojaký uhol pohľadu na situáciu v Sýrii existuje jednoduché vysvetlenie. Stačí si prečítať reportáže západných médií, ktorých redaktori v Damasku, Homse, Latakii, Aleppe alebo inde boli, a s prekvapením zistíte, že „píšu ako Rusi“. A potom je tu druhá „partia“, ktorá doma od stola – prípadne s pomocou príslušne orientovaných neziskoviek – generuje „hrôzy Asadovho režimu“. Samozrejme, na Blízkom východe nie je ľahké nájsť demokrata a mierotvorcu a Asadov režim v tom nie je žiadna výnimka, ale ak sa majú aktuálne všetky hrôzy sveta odohrávať len a len v sýrskom Aleppe, a pritom sa dôsledne mlčí o podobnej situácii v irackom Ramádí alebo o zverstvách Saudov v Jemene – nehovoriac o štyroch miliónoch obetí americkej agresie v Iraku – tak je to všetko len prehliadka vrcholného západného pokrytectva. Mimochodom, viete, že vami spomínané barelové bomby Američania prvýkrát použili vo Vietname?
Chápem však, že je pre určité kruhy nutné všemožne kritizovať Rusov, lebo nás, prinajmenšom v Sýrii, vyšachovali z hry, budú zbierať vavríny a nám – po piatich rokoch udržiavania vojny džihádu proti poslednému sekulárnemu režimu v regióne – nezostáva nič iné len prežiť si zaslúžené poníženie. A vytriezvenie. A pretože vytriezvenie je proces fakt nepríjemný, sprevádza ho nervozita a štekanie. Aj keď vieme, že karavána pôjde ďalej…
Naším formálnym partnerom je turecký prezident Erdogan. Veríte téze, že jeho rodina podporuje Islamský štát v kšeftoch s ropou? Chce Erdogan obnoviť Osmanskú ríšu? Je schopný vyvolať vojnu, nedajbože svetovú? „Vykašľali“ sa na neho Američania? A keby ste boli Angelou Merkelovou, budete veriť jeho sľubom, že za nejaké to euro zastaví utečencov?
Pán Erdogan nie je len naším formálnym partnerom, ale stojí na čele štátu, s ktorým nás spája členstvo v NATO, takže existuje teoretická možnosť, že raz naši vojaci budú musieť ísť bojovať za jeho záchranu… Ale ako hovorím, to je len teória na dokreslenie faktu, ako je nám ten myšlienkovo a ideologicky veľmi vzdialený človek v skutočnosti až nepríjemne blízky.
O zapojení jeho rodiny do ropných kšeftov s Daešom si, samozrejme, istá byť nemôžem, ale myslím si, že dostatočne preukázané je už dnes všeobecné prepojenie Turecka ako takého s Daešom. Je to, samozrejme, trápne pre nás pre všetkých, pre EÚ aj pre NATO… Kto nás ešte vlastne berie vážne, keď „bojujeme proti terorizmu“ a pritom náš „partner“ ten istý terorizmus podporuje, lebo má v Sýrii svoje plány? Ale táto schizofrénia sa netýka len Erdogana, veď počiatky Daeša sa dajú vystopovať do americkej väznice v Iraku a existujú dnes už aj priznania bývalých šéfov amerických tajných služieb, podľa ktorých USA v Daeši videli „strategický“ nástroj na presadzovanie svojich záujmov na Blízkom východe. Takže obviňovať len Erdogana by nebolo fér.
A čo sa týka Erdoganových plánov, mám dojem, že sa pre neho situácia nevyvíja vôbec dobre. Jeho sny o obnovení Osmanskej ríše začali padať s pučom, ktorý pred tromi rokmi v Egypte zvrhol jemu blízku vládu Moslimského bratstva, nasledovali faktické porážky v Sýrii, ktorú chcel aspoň z časti tiež dostať pod svoju kontrolu a teraz mu Barack Obama celkom zrozumiteľne – podľa oficiálneho prepisu amerického ministerstva zahraničia – vysvetlil, že ak vojensky vstúpi do Sýrie, bude to len a len jeho problém, ako v následnej vojne s Ruskom skončí.
Je vlastne veľmi zvláštne, ako muž, ktorý počas viac ako dekády pri moci dokázal Turecko nebývalo ekonomicky aj politicky pozdvihnúť, vedie zrazu ten istý štát „kamsi“. Má dnes už jediného priateľa, vlastne priateľku, Angelu Merkelovú, ktorá sa nejakým spôsobom pasovala do úlohy lídra celej EÚ a dohovára s nevypočítateľným egomaniakom Erdoganom pochybné a nedôveryhodné kšefty okolo utečencov výmenou za miliardy. Vzhľadom na to, že neverím, že by pani Merkelová bola taká hlúpa, predpokladám, že bola do tejto ponižujúcej úlohy násilím „delegovaná“ kýmsi, kto už mal plnenie Erdoganových rozmarov dosť. Takže k vašej otázke: nie, neverím, že výmenou za „nejaké to euro“ sa migračná vlna skončí, naopak – pokým má Erdogan po ruke túto „zbraň“, sme… Na tom zle.
V ostatných dňoch sme zažili niekoľko samitov EÚ, počuli veľa, veľa vyhlásení o utečeneckej kríze, Brexite, ochrane hraníc a Schengenu, problémoch Grécka či reformách EÚ. Česi sú voči EÚ extrémne skeptickí. V akom stave táto inštitúcia je a ako vážne beriete nervózne varovanie, že sa môže rozpadnúť?
Keď to poviem veľmi stručne, z môjho pohľadu už EÚ v plnom rozsahu neexistuje. Byrokracia síce „funguje“, ale to je asi tak všetko. Neschopnosť dohodnúť sa na čomkoľvek racionálnom, produkovanie nesúrodých riešení, absolútne nejasných kompromisov, ktoré problémy len prehlbujú…
A potom je tu ten strach o Brexit, ale v čase, keď je podľa mňa väčším problémom to, že Únii už úplne nedemokraticky vládne Nemecko v tandeme s Francúzskom. Skrátka, nech už z Bruselu zaznie čokoľvek, výsledkom sú čím ďalej, tým významovo vytunelovanejšie slovné obraty. Je to surrealistické divadlo. Podľa mňa je škoda, že sa to končí takto divne. Veď v jednote je sila, nie?
Miloš Zeman, Bohuslav Sobotka, Andrej Babiš, Jiří Dienstbier, Milan Chovanec… A ktokoľvek iný. Ako obstáli pri riešení utečeneckej krízy? Aký koncept jej riešenia po skoro roku jej trvania preferujete?
Moje riešenie je stále rovnaké – zastaviť vojny v Sýrii a Iraku porážkou Daeša a spol. Prestať bojovať v Afganistane s Talibanom, ktorý len tak, mimochodom, spĺňa všetky „sýrske“ parametre pre „umiernených rebelov“. Investovať do infraštruktúry alebo vzdelávania, čo neplatí len pre Sýriu, ale predovšetkým pre subsaharskú Afriku… Jednoducho skúšať vytvárať kdesi „tam ďaleko“ také životné podmienky, aby ľudia nemuseli pre holém prežitie utekať do Európy. Vyšlo by to lacnejšie a navyše v rámci biznisu by to mohlo prinášať aj zisky. Problém je však v tom, že už nás v Afrike aj na Blízkom východe s investíciami predbehli Číňania a Rusi, a tak nám nezostáva nič iné len trpieť to, čo naši ideologicky úplne zaslepení politici narobili…
Vaším smutným hobby je sledovanie situácie na Ukrajine. Udalostí je neúrekom, nielen v Kyjeve, ale už asi aj, bohužiaľ, znova na Donbase. K akému vektoru to všetko smeruje?
Nebyť desiatok miliónov ukrajinských občanov, ktorým sa každý deň komplikuje život, tak poviem, že je to obrovský sviatok pre cynikov – Západ už druhýkrát po oranžovej revolúcii z roku 2004 skúsil prevziať moc na Ukrajine a znovu sa všetko zvrhlo do víťazstva tamojšej totálne skorumpovanej oligarchie a politiky. Niektoré západné médiá už úplne vážne volajú po ďalšom Majdane, ktorý by zvrhol ten nepodarený pekný, demokratický, protiruský a len dva roky starý Majdan. Je to vlastne podobné Sýrii – tam už sme zmätočne „blúdili“ tak dlho, že dnes proti sebe na život a na smrť bojujú skupiny svorne vyzbrojované zo Západu. Na Ukrajine len namiesto tézy o „umiernených teroristoch“ stále hovoríme o „reformátoroch“, ale nie a nie ich nájsť. Je, mimochodom, zvláštne, že si v kastingu na „zmeny režimov“ neustále vyberáme tých najväčších psychopatov a sociopatov. Veľa to vypovedá o schopnosti „našich elít“ reálne hodnotiť situáciu a nežiť len podľa ideologických mantier, o ktorých význame a zmysle dnes nikto ani nechce premýšľať. Čiže vypovedá to o neschopnosti našich lídrov byť aspoň v triviálnom styku s realitou. Naposledy som podobnú diagnózu vnímala pri Ústrednom výbore KSČ v 80. rokoch minulého storočia.
Nespolupracujte s Putinom, dramaticky zaznieva na adresu západných štátnikov, pokiaľ ide o riešenie medzinárodných otázok. Putin vraj vykorčuľuje z ekonomického kolapsu Ruska a z ukrajinskej krízy angažovaním sa v Sýrii. Súhlasíte s Georgom Sorosom, že Putin je také zlo, že nám nestojí za to s ním akokoľvek spolupracovať v boji proti inému zlu? A, mimochodom, nezískal Putin predsa len niečo na tej trpiacej Sýrii?
Viete… Súhlasiť s Georgom Sorosom vyžaduje celkom silný žalúdok, lebo ten pán na staré kolená zo všetkého najviac túži po tretej svetovej – a tentoraz jadrovej – vojne s Ruskom a v tomto duchu asi predpokladá, že by ju Západ vyhral. Možno áno, možno nie, ale v každom prípade je tu otázka, za akú cenu by to všetko bolo. Predpokladám, že sám Soros a jeho najbližší poradcovia by boli niekde dobre schovaní. Na ďalšie použitie.
A áno, rozhodne tlak Západu z „dobrého“ Putina v Rusku vytvoril – na základe fyzikálneho zákona o akcii a reakcii – „skvelého“ Putina. Ale čo s tým? Keď nám vládnu politici, ktorí sa pod rôznymi tlakmi a s vazalskými záväzkami boja aj myslieť a menia sa tak na bábky, potom podobné prehry musíme očakávať. A mám silný pocit, že heslo „nespolupracujte s Putinom“ naše budúce prehry len znásobí.
A na záver: Čo by sme mali v najbližších dňoch určite sledovať?
Myslím si, že problémy, o ktorých sme hovorili, sú dostatočne „výživné“ na to, aby bolo dobré ich sledovať, ale pridala by som k nim aj voľby v Iráne. Postavia sa v nich proti sebe „racionalisti“ na čele so súčasným prezidentom Hassanom Rouhanim a konzervatívci obhajujúci odkaz Chomejního islamskej revolúcie. Minimálne pre Blízky východ to cez víkend bude hlasovanie veľmi dôležité a my už dnes veľmi živo vieme, že Blízky východ nie je zase až tak ďaleko, aby tamojší vývoj nedostihol aj nás. A nezaujímavé nie sú ani začínajúce vojenské akcie Západu v Líbyi. Ako keby sa tým napĺňalo úslovie o páchateľovi, ktorý sa rád vracia na miesto činu…
autor: Martin Huml
