Keď som s vami komunikoval ohľadom rozhovoru, v zhone ste mi prezradili, že sa musíte pre povinnosti niekedy rozdvojiť či roztrojiť. Čo vám v súčasnosti „žerie“ najviac času?
Keď chce byť človek aktívnym poslancom národnej rady, tak musí čeliť tomu, že keď parlament zasadá, tak zasadá desať hodín denne, ale popritom treba stihnúť aj veľa ďalších poslaneckých povinností. Keď to berie pasívne, tak tam len sedí a hlasuje. Ak chce predkladať aj vlastné návrhy a ak majú byť kvalifikované, tak vyžadujú pomerne veľa diskusií, výskumov či písania. Ja sa dosť venujem aj ochrane verejných financií. To znamená, že mi chodí veľa podnetov, ktoré sa musia preskúmať. Plus práca poslanca nie je len o tom, že sedíte v parlamente, ale musíte chodiť aj za ľuďmi a stretávať sa s nimi. To je tiež časovo dosť náročné. Podľa mňa, keď túto prácu robí človek poctivo a naplno, tak je to určite na viac ako osem hodín denne.
Sú podľa vás v parlamente poslanci, ktorí sú viac pasívni ako aktívni a stláčajú len hlasovacie tlačidlo?
Určite, a nie je to žiadne tajomstvo. Skôr si myslím, že dnes je opačný problém a že verejnosť si myslí, že v súčasnosti sú takí všetci. Aj keď existujeme len ako menšina, ale zato menšina aktívnych poslancov. Nemusím s niektorými vo všetkom súhlasiť, ale musím ich rešpektovať, že tvrdo pracujú.
Už keď ste boli členom SDKÚ, tak ste sa snažili upozorňovať na kauzy. Toto „hobby“ ste si preniesli aj do Siete. Čo vás ženie k tomu, aby ste na svetlo vyťahovali previnenia niektorých politikov či iných vysokých funkcionárov?
Tým, že médiá takéto veci pokrývajú oveľa viac a s väčšou radosťou, tak u občanov to môže vytvárať dojem, že táto činnosť tvorí 80 – 90 percent mojej kapacity. V skutočnosti to je asi len tridsať percent. Tie ostatné veci sa málokedy dočkajú takej veľkej pozornosti. Poviem vám príklad. Takmer v tom istom čase, ako sme riešili tetu Anku a pána maséra Kostku, tak sa mi v spolupráci s ministrom Kažimírom podarilo presadiť, že ľudia budú môcť oveľa lacnejšie splácať hypotéku a prenášať si ju. Ono sa o tom aj veľa píše a pre desaťtisíce ľudí to znamená obrovské úspory. Napriek tomu, ak by ste si zobrali to množstvo článkov o Kostkovi a Anke a porovnali s touto témou, tak je to asi päť ku jednej. Hoci ma táto vec stála viac práce ako odhalenie kauzy tety Anky, tak verejná reakcia je úplne opačná. Preto to môže vyvolať tento mylný dojem. Ale máte pravdu, že tú tretinu času tomu naozaj venujem. Politika a spoločnosť sa nemení tak, že jedného dňa sa všetci zobudia a povedia si, že budeme dobrí a iní, alebo budeme ako v Holandsku. Oni sa menia, jednak krok po kroku, že sa definujú štandardy, čo sa smie a čo sa nesmie, a potom sa štandardy aj vynucujú.
Myslím si, že ľudia na Slovensku už chápu, čo je zlé a čo je dobré, a takéto štandardy už existujú, no často sa práve nevynucujú. Mocní si môžu dovoliť to, o čom mnohí ľudia vedia, že by si nemali a že je to v rozpore s verejným záujmom. Čo mne veľmi chýbalo, bolo to, že sa tomuto málokto venoval. Sú mimovládne organizácie ako Aliancia Fair-play či čiastočne Transparency International Slovensko, ale oni tiež majú limitovanú kapacitu. Mal som pocit, že ak sa má verejný život naozaj zmeniť, tak nestačí zmeniť len zákony, ale treba tlačiť aj na to, aby bola vyvodzovaná zodpovednosť.
Nedávno ste vystúpili zo Siete Radoslava Procházku. Aký bol reálny dôvod vášho odchodu? Zrejme nešlo len o jeho medializovanú návštevu v úrade vlády…
Ja som Sieť spolu s Radoslavom Procházkom a Andrejom Hrnčiarom spoluzakladal. Venoval som jej dva roky môjho života, čo nie je úplne málo, a napriek tomu som nemal na výber. Nevystúpil som potom, čo sa zverejnila tá návšteva, ale potom, čo strana Sieť vstúpila do vlády. Napriek svojmu predvolebnému záväzku a napriek tomu, čo bola vôľa občanov vo voľbách. Myslím si, že vo voľbách bola silná reakcia proti vláde strany Smer, no a my sme hovorili, že sme jej hlavnou alternatívou a že chceme robiť veci úplne inak. Vstúpiť do vlády, ktorá je v podstate pokračovaním toho istého v bledomodrom, tak to je podľa mňa úplná zrada princípov. Ak niečo podporuje blbú náladu na Slovensku a až extrémistické nálady, tak je to práve pocit, že sa politikom nedá veriť. A že nemajú žiadne princípy a zásady a keď čokoľvek povedia, tak deň po voľbách je to len také blá, blá. Povedal som si, že je absolútne nevyhnutné, aj kvôli vlastnej duši, ale aj kvôli dôvere voličov, povedať nie.
Zradil Procházka svojich voličov?
Myslím, že sa spreneveril sľubu, ktorý on osobne dal verejnosti. Taktiež sa spreneveril tomu, čo od neho naši voliči čakali. To vidíme aj na základe ich odklonu od Siete. Priznám sa, že ja sa s Radoslavom už ani nechcem púšťať do nejakých polemík, myslím si, že všetko, čo mohlo byť povedané, tak povedané bolo. Občania si urobili názor a myslím si, že je aj verejne vidieť, o aký názor ide. Takže nevidím dôvod prihrievať si polievku, keď ho budem nejako ďalej kritizovať. Myslím, že všetko je už jasné.
Napriek tomu by som sa ešte poslednýkrát spýtal na Radoslava Procházku. Cítili ste sa ním aj vy osobne nejako oklamaný či podvedený?
Keď dva roky s niekým veľmi intenzívne spolupracujete a ste v podstate úzky tím, vytvoríte si nejaké očakávania a aj puto. Na druhej strane by to nemalo byť osobné. Ak by som si myslel, že Radoslav urobil to, čo je najlepšie pre Slovensko, a je to v súlade so zásadami, na ktorých sme stavali princípy Siete, tak fakt, že to nevyhovuje len mne, by bol menej podstatný. To, čo prekáža mne, je to, čo to znamená pre krajinu a politiku.
Radoslav Procházka sa pred voľbami o spolupráci so Smerom nevyjadroval práve najjasnejšie. Nemohli ste vytušiť, že sa udeje aj takýto scenár a nakoniec si s Ficom podá ruku?
Pre mňa bolo dôležité, že sme nakoniec to stanovisko uzavreli. Zaujali sme ho jasne a aj on sám ho zaujal veľmi jasne a ja som v tomto jeho slovo bral vážne. Pred voľbami sme hovorili, že chceme byť kultivovanou opozíciou a jej súčasťou malo byť aj to, že nepôjdeme v predvolebnej kampani hneď vešať Fica na kandeláber. Chápal som to tak, že nechceme byť extrémne radikálnou opozíciou, chceme byť tou umiernenou. Voľby ukázali veľmi jasný verdikt občanov. Niektorí ľudia podľa mňa nechcú počuť, že ak 72 percent ľudí povie nie vláde Smeru, tak potom by táto vláda nemala pokračovať, ak by mala, tak úplne inak. Ak 72 percent ľudí povie, že niečo naozaj nechce a podporí radšej ľudí ako Kollár a Kotleba, a potom to pokračuje, tak podľa mňa to je pre ľudí veľmi zlý signál. To sme videli aj v reakcii, ktorá bola veľmi silná, a tí, čo uverili, boli naozaj sklamaní. Ja som bol až prekvapený silou tej emócie. Ľudia sa cítili naozaj zradení.
Uverejnili ste zoznam pozostávajúci z 93 mien ľudí, ktorí zlyhali pri spravovaní verejných financií. Ako dlho ste tento zoznam vypracovávali a zostavovali?
Trvalo to niekoľko týždňov. Teraz neviem presne, ale asi dva alebo tri. Zostavovali sme ho z dvoch zdrojov. Veľa z toho bolo aj z našich vlastných zdrojov z káuz, na ktorých som pracoval. Pomerne jednoduché to bolo v tom, že sme len vzali naše materiály. Diskusia bola skôr o tom, koho brať na zodpovednosť. Ťažšou prácou bolo, že sme brali aj ďalšie kauzy, ktoré sa objavili. Tie sú verejne dostupné a existujú stránky, ktoré mapujú napríklad kauzy Ficovej vlády. Problém ani tak nebol zoznam urobiť, ale skôr ho overiť, pretože, keď je niečo na webe, tak to ešte nemusí byť pravda. A taktiež sme hľadali, kto je za to zodpovedný a aká široká zodpovednosť by sa mala vyvodzovať. To nám trvalo niečo medzi dvoma a troma týždňami.
Je to takmer stovka mien, je to naozaj vysoké číslo…
Na pôvodnom zozname sa nachádzalo asi 150 – 160 mien. Približne tých 50 – 60 sme vyčiarkli preto, že sme si buď neboli istí, alebo nebolo jasné, že či sú naozaj spoluzodpovední a či je na nich možné uplatniť naše princípy. Radšej sme tam nechali tých, o ktorých sme si boli istí, a tí, o ktorých sme si neboli, tak tí tam nie sú.
Dali by ste za tých 93 mien ruku do ohňa? Nemohlo sa stať, že tam je niekto neprávom?
Poviem to na príklade. Na zoznam som dal aj členov predstavenstva dozornej rady Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a to práve preto, že to sú ľudia, ktorí berú pomerne ťažké peniaze za to, že majú riadiť a strážiť VšZP. Predstavenstvo ju má riadiť a dozorná rada strážiť. No a vo VŠZP sa masovo a systémovo kradlo. Dnes už aj kontrola Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou skonštatovala, že sa tam systémovo porušovali zákony a nikto z nich na to predtým nič nepovedal.
Pri VšZP sme napríklad neskúmali, či ten konkrétny člen dozornej rady urobil niečo zlé. Povedali sme si, že zlyhal pri svojej základnej funkcii. Mal za niekoľko tisíc eur mesačne strážiť hospodárenie VšZP, no a keď niekto takto zlyhá, nemusíme ho hneď zavrieť, ale mali by sme povedať, že by už nemal pôsobiť v takejto vysokej verejnej funkcii. Tie sú tu na to, aby ich vykonával poctivo. Ak takto zásadne zlyhá, tak podľa mňa to je na diskvalifikáciu.
Reagoval niekto zo zoznamu na vaše obvinenia?
Najväčšou reakciou bolo, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý štyri roky zatváral oči pred všetkým, čo sa v zdravotníctve dialo, že jeho správna a dozorná rada zrazu boli schopné urobiť mimoriadne spoločné zasadnutie a tam sa voči zoznamu ohradili. Ale jediné, čo povedali, bolo, že oni si svoju robotu robili v poriadku a oni proti nemu protestujú. Fascinujúce pre mňa bolo aj to, že máte zverený veľký mandát a zodpovednosť a ste za ňu platený, nikdy nič neurobíte, no ste schopní sa zrazu mimoriadne zísť, akurát keď niekto poukáže na to, že ste zlyhali. Pre mňa to bolo len potvrdenie toho, že to nie sú ľudia, ktorí na to miesto patria. Namiesto „mea culpa“, namiesto toho, že by povedali, áno, zlyhali sme len v tomto, ale chceme povedať verejnosti, že nie sme zlodeji, ale že sme len nedostatočne strážili, tak namiesto toho povieme, že sme úplne super. Pred našimi očami sa diali hrozné veci, no zlý je ten, čo na nás ukazuje.
Vždy, keď sa na niekoho konkrétneho ukáže prstom, tak z toho plynú určité riziká. Ako sa pozeráte napríklad na takúto odvrátenú stránku zverejneného zoznamu?
Riziká pre koho?
Pre toho, kto ukazuje prstom…
Určite áno. Keď som v septembri otvoril kauzu tety Anky, tak prakticky od prvého dňa som dostával výhražné odkazy od ľudí okolo tej košickej skupiny a okolo Smeru. Hovorili, že ešte uvidím, čo na mňa vytiahnu, a každé dva týždne mi došiel nejaký garantovaný odkaz, že už na mňa majú pripravený taký a taký materiál a že bude taká a taká tlačovka. Keď takýto odkaz príde prvýkrát, tak to riešite aj v noci v posteli.
Aj keď sa nemáte čoho báť, tak vždy sa dá niečo vymyslieť, vždy nájdu niečo na vašu rodinu či niečo osobné, čo s verejnou funkciou ani nesúvisí. Človek sa pritom trápi. Ja som si vtedy povedal, že pre mňa má význam byť v politike len vtedy, ak môžem robiť to, čo ma baví, a to, čo považujem za dôležité. Ak by som tam mal byť ustráchaný, tak je veľa iných profesií, ktoré majú svoje príjemné výhody. Vtedy po prvýkrát som si to teda vyhodnotil, že to bude možno aj nepríjemné a niekto ma možno zažaluje. Však pán Forai na mňa podal trestné oznámenie a tváril sa, že on je svätý a ja o ňom klamem. Ja som si vtedy povedal, že nie, že pôjdem ďalej, a odvtedy už na toto nehľadím. Jednou výhodou je, že verejnosť, médiá a aj politici vidia výsledky. Napríklad teraz po trištvrte roku vidia, že všetko, čo som o pánovi Foraiovi a pánovi Kostkovi povedal, je pravdivé. Tak si myslím, že aj dôveryhodnosť toho, čo robím, je vyššia a že nie som ten, čo len tak hovorí do vetra. Všetko je podložené dátami a zmluvami, no nemôžem nikomu zabrániť, aby ma zažaloval či diskreditoval. Keď do niečoho rýpete, utvorí sa protitlak.
Okrem tohto protitlaku treba rátať aj s tým, že keď na niekoho konkrétneho ukážete prstom, musíte mať na to žalúdok aj z morálneho hľadiska. Keď niekoho obviníte z určitého previnenia, tak sa to berie späť len veľmi ťažko…
Z môjho pohľadu to nie je osobné. Jedno z pravidiel pri vytváraní spomínaného zoznamu bolo aj to, že sme nešli po radových úradníkoch. Išli sme po úradníckej špičke štátu. Teda boli to členovia orgánov veľkých štátnych firiem alebo generálni riaditelia sekcií. Ten top pár stoviek úradníkov, ktorí sú primerane platení a robia aj veľmi zodpovednú robotu. Všelijaké špinavosti urobí aj kopa ďalších ľudí, napríklad aj úradník v úrade práce, čo robí nejaký eurofondový projekt a môže zobrať desaťeurový úplatok alebo niekomu niečo prihodiť. Aj toto treba riešiť, veď na to sú orgány, ale ja chcem povedať, že chcem tlačiť na zodpovednosť elít.
Veľkých rýb…
Áno, presne. Na veľké ryby treba skrátka ukazovať.
Vedeli by ste teraz z hlavy zostaviť zoznam napríklad piatich ľudí, top najväčších rýb, ktoré najviac škodia Slovensku? Či už z politického, finančného, ekonomického, alebo iného hľadiska…
Nechcem len tak strieľať z hlavy. Čo ale viem povedať, pretože to je na základe dlhoročnej skúsenosti, je, že asi najškodlivejším politikom v tejto chvíli pre čistotu verejného života a verejný záujem je Robert Kaliňák. Je jedným zo spolupáchateľov toho, že voči politikom a s nimi zviazaným ľuďom sa neuplatňuje právny štát. Ide aj o jeho osobnú aroganciu a spôsob výkonu moci. Odkedy odišiel Pavol Paška, tak Robert Kaliňák je ten, kto je najväčším stelesnením toho, čo je problémom medzi špičkovými politikmi. Nebudem tu ale riešiť nejakých radových poslancov. Medzi špičkami jednoznačne vedie práve on.
Pre zdravotný stav Roberta Fica môžeme polemizovať o jeho politickej budúcnosti. Myslíte si, že by sa mohol jeho „nástupcom“ stať práve Kaliňák?
To je asi skôr otázka na ľudí v Smere a priznám sa, že to neriešim. No ak by sa to stalo, bolo by to pre Slovensko mimoriadne zlé. Povedal by som, že je nielen symbolom, ale aj tá praktická forma je akýmsi diabolským naplnením moci ako spôsobu obohatenia vybraných a ich ochrany pred čímkoľvek. Pred voľbami mi aj viacero voličov povedalo, že budú voliť Kotlebu. No a nie všetci sa za to hanbili. Keď som sa ich spýtal, prečo ho, preboha, budú voliť, tak mi takmer všetci odpovedali podobne, že všetci ostatní sú rovnakí, len on je iný. Ja som im vysvetľoval, že to nie je pravda. Robert Kaliňák zosobňuje pocit beztrestnosti a papalášstva a v niečom je práve najväčším Kotlebovým spojencom.
Povedzte mi viac o Klube priateľov transparentnosti, ktorý nedávno vznikol.
Napadlo mi to už dávnejšie, keď som zistil, že v parlamente existuje Klub priateľov Tibetu. Založil to, myslím, ešte Miklós, keď bol opozičným poslancom. Teraz tomu šéfuje pán poslanec Poliačik. Je to klub ľudí, ktorí majú pozitívny vzťah k Tibetu, a keď tu je nejaká návšteva, nielen napríklad dalajláma, tak sa s ňou stretnú. Povedal som si, že je to pekné a bolo veľa poslancov, ktorí chcú k téme transparentnosti nejako priložiť ruku, no nemali sme na to žiadnu platformu. Však ono to nič nestojí. Zobrali sme si zasadačku a doniesol som tam jednu minerálku. Povedal som si, skúsme presadiť rôzne dobré veci, a keď som klub organizoval, tak som pozval všetkých poslancov zo všetkých klubov okrem toho Kotlebovho. Nemá to byť žiadna opozičná platforma, aj keď sa priznám, že na prvé zasadnutie prišli len opoziční poslanci. No budem sa snažiť pracovať na tom, aby sme presvedčili aj niektorých poslancov z koalície.
Mala by sa ĽSNS ignorovať?
Nemyslím si, že ju treba ignorovať, ale myslím si, že ju treba izolovať, čo je podľa mňa veľký rozdiel. Ignorovať znamená, že to nevidíte, a to podľa mňa nefunguje. Izolovať znamená dve veci. Voči voličom tej strany sa treba chovať ako voči všetkým ďalším voličom, pretože to sú občania, ktorí nám platia dane a ktorí nás živia. Keď mi niekto pred voľbami povedal, že ide voliť Kotlebu, tak som sa mu neotočil chrbtom, ale chcel som s ním diskutovať a aj som to videl ako svoju povinnosť. Poslanci strany ĽSNS sú ľudia, ktorí šírili fašistické názory v minulosti a šíria ich aj v súčasnosti. Keď od rôznych konšpiračných webov a ruskej propagandy sa tu mnohí noví ľudia snažia rozložiť akékoľvek hranice, je potrebné povedať, že tu tá hranica je. Ja nesúdim voličov, no musí tu byť hranica medzi politikmi, ktorí sú aspoň základom v civilizačnom priestore. Ja si o mnohých poslancoch Smeru tiež nemyslím nič dobré, ale sú súčasťou základného civilizačného priestoru. Poslanci Kotlebovej strany sa rozhodli, že ňou nie sú. Oni sa tak rozhodli dobrovoľne tým, že presadzujú fašistické názory. Presadzujú nenávisť a potláčanie ľudských práv. Ako povedal Goebbels ešte v nejakom 28. roku, keď sa prvýkrát do parlamentu dostali hitlerovci: „Demokracia je taká hlúpa, že nám ešte zaplatí povraz, na ktorej ju obesíme.“ Myslím si, že druhýkrát by sme to robiť nemali. My ako poslanci nemôžeme rozhodovať o tom, či iných poslancov vylúčime z parlamentu, a potom by nefungovala demokracia. Na to sú napríklad…
Generálna prokuratúra?
Generálna prokuratúra alebo prípadne parlamentné voľby. Ale to, čo môžeme urobiť, je, že povieme, my sa na vás nebudeme usmievať a takto vám ten povraz odovzdávať v mene falošnej politickej kultúry.
Upozornili ste aj na minulosť Petra Plavčana počas jeho pôsobenia v študentskom a učiteľskom fonde. Niektorí vaši kolegovia, poslanci vás kritizujú za to, že ste Plavčanovi neumožnili, aby sa v rezorte poriadne zorientoval a ihneď ste na neho zaútočili a nedopriali ste mu sto dní…
Ja by som s nimi úplne súhlasil, ak by išlo o kritiku nejakých jeho zámerov. Aj keď aj tie vecné zámery, ktoré pán Plavčan predstavil, považujem za pomerne zmätočné a nedotiahnuté a neočakávam od neho nejaký veľký výkon. O tomto tlačovky nerobím, lebo súhlasím, že by mal dostať priestor. Pokiaľ sa ale niekto zdiskreditoval osobne tým, že svoju vysokú štátnu funkciu zneužíval na obohacovanie seba a svojej rodiny, tak on sa do nej nemal ani dostať. Aj keby to bol Steve Jobs, tak by podľa môjho názoru nemohol byť ministrom. Tam nie je na čo čakať. Môj názor je, že by ho mala SNS čo najskôr vymeniť, aby ten ďalší minister či ministerka mohol v pokoji pracovať. Pán Plavčan na základe svojej minulosti nemá medzi učiteľmi žiadnu mravnú autoritu a podľa mňa sa mu ani nebude chcieť, ale nebude mať ani postavenie, aby presadil nejaké reálne zmeny. On je ako lovec, ktorý by sa pustil na lov a predtým by sa strelil do obidvoch nôh. Nie je vinný ten, kto poukáže na to, že ty by si sa mal ísť liečiť do nemocnice. Mal by do toho ísť niekto zdravý a schopný.
Potom ako ste vystúpili zo Siete, tak ste prezradili, že si nechystáte prezliecť ďalšie politické tričko. Zmenil sa nejako tento váš postoj? Máte vyhliadnutú novú stranu?
To, čo som povedal po voľbách, platí, pretože by človek nemal hovoriť veci na jeden mesiac. Mne sa vždy priečil systém, že najskôr je ambiciózny jeden jednotlivec či dvaja – traja ľudia, potom vznikne strana a až potom rozmýšľajú, čo chcú naozaj zmeniť a o akých voličov sa vôbec uchádzať. Myslím si, že by to malo byť opačne. Niekto, kto chce ľudí presvedčiť, by sa mal najskôr ukázať, potom zisťovať, či je v spoločnosti viacero takých ľudí ako on, aby založili niečo, čo nie je len o jednom človeku, a potom môže zakladať stranu. Hovoril som, a to platí aj dnes, že pracovať sa snažím už päť rokov a ukazovať, že moja práca má zmysel. Ale to, či je spoločenský dopyt a aj dostatok ľudí, ktorí by chceli niečo zmeniť, tak to som ešte neriešil. To, čo odmietam, je tzv. „odídenecká“ strana. Že napríklad my s pani Petrík a Macháčkovou si založíme stranu, skrátka len na to, aby sme mali stranu. To som povedal, že neurobím, a ešte dnes vám viem sľúbiť, že to tak naozaj bude. Zakladať stranu má zmysel len vtedy, keď tam nie ste nevyhnutný, pretože vtedy viete, že to nie je len o vás. Znamená to, že môžete prispieť, ale nie je to „one man show“.
