V roku 2004 a v roku 2009 ste kandidovali na funkciu prezidenta SR. Neľutujete, že ste sa o tento post neuchádzali skôr, keď aj vaša popularita bola vyššia a mali by ste väčšie šance? V oboch prípadoch totiž vyhral Ivan Gašparovič. Ako to teraz s odstupom času vnímate?
V roku 1993 to neprichádzalo do úvahy, lebo to bola ešte voľba v parlamente a bolo jasné, že HZDS zvolí toho, koho bude chcieť Mečiar, hoci potrebovali aj nejaké hlasy opozície, ale neprichádzalo to do úvahy. V roku 1999 to bola zrejme aj podmienka Strany občianskeho porozumenia (SOP) a zoskupenia okolo Rudolfa Schustera, lebo bez nich sme nemohli vytvoriť vládu.
Vtedy ste ale kandidatúru Schustera podporili, či nie?
Všetci ostatní ju podporili okrem mňa! Lebo som vyhlásil, že Schustera nebudem voliť a na otázku médií, prečo, som odpovedal: „Lebo je to bývalý komunista“, na čo mi hneď telefonoval Dzurinda, že čo to robím, lebo začíname nejakú novú cestu, no som na to dodnes pyšný, lebo vtedy sa mierne otriasla slovenská mena, slovenská koruna (smiech) v dôsledku tohto môjho výroku.
Schuster vtedy ale vyhral nad Mečiarom veľmi výrazne. Prečo?
Bolo jasné, že Slovensko už vtedy nechcelo Mečiara, ľudia vtedy pochopili, že už to nie je dobré, veď v referende viac ako 50 percent ľudí hlasovalo, aby sme išli do EÚ. Slovensko sa vtedy zlomilo.
Ale vráťme sa k tej vašej kandidatúre. Prečo ste vlastne kandidovali?
Keby človek mal byť úprimný, tak navrhli mi to iní. Dvakrát prišiel za mnou s touto myšlienkou Vladimír Palko. V roku 2004 ma aj Dzurinda raz pozval na obed a povedal, že si vie predstaviť, keby som bol spoločným kandidátom. Ale veľmi rýchlo sa to hodilo do autu a Dzurinda pochopil, že môže postaviť výborného kandidáta, ktorým bol Kukan… Ak ma k tomu niečo vnútorne motivovalo, tak som mal pocit, že po celej tej životnej ceste disidenta a politika, ktorý tu zápasil o demokraciu, navyše kresťansky orientovaného človeka a pri tých právomociach prezidenta, ktoré sú najmä v jeho slove a postoji, by som sa mohol o to pokúsiť. Môj životný príbeh ma k tomu mohol oprávňovať. Samozrejme, ukázalo sa, že ľudí som neoslovil nijako.
Prečo sa to tak skončilo?
Myslím si, že aj ten môj humor ma mohol trochu oberať o pozíciu vážneho človeka (smiech), hoci ho vôbec neľutujem a zrejme ľudia u nás chcú mať na tomto poste človeka, z ktorého vyžaruje nejaký ťah po moci. A ten zo mňa asi nikdy nevyžaroval (smiech).
V roku 2009 napriek tomu, že sa to skončilo tak, ako sa to skončilo, že vyhral opäť Ivan Gašparovič, ktorý dosť výrazne a prekvapujúco porazil Ivetu Radičovú, tak vy ste skončili na treťom mieste. Ako ste to zobrali?
Bolo to niečo viac ako päť percent, bol som tretí, no medzi druhou a tretím bol obrovský rozdiel, ale o tom sa už nehovorí v dobrých rodinách (smiech).
Čo teda rozhodlo, že ste sa po neúspechu v roku 2004 znova rozhodli kandidovať?
Znova ma navrhol Vladimír Palko a základný zvrat nastal vtedy, keď KDH podporilo Ivetu Radičovú. My sme mali pocit, že kresťanstvo, ktoré tu ťahalo v disente, ťahalo aj v zápase s mečiarizmom, sa dosť ľahko vzdáva svojho kresťanského posolstva a aj pozícií. Preto som tam bol, aby som bol kresťanským kandidátom.
Keď sa pozriete na súčasný vývoj u nás, prakticky 11 rokov je pri moci Robert Fico. Slovensko je napriek tomu rešpektovanou krajinou, hoci mnohí mali obavy, že nástupom Fica sa u nás zastavia reformy či medzinárodná akceptácia, no opak je pravdou. Ako hodnotíte jeho pôsobenie?
Pozícia Roberta Fica je veľmi silná v spoločnosti a treba povedať, že Slovensko v zásade aj medzinárodne aj politicky je stabilizované. Nerobíme ekonomické problémy, držíme „lajnu“, ktorú od nás požaduje EÚ a nejakým spôsobom sa naše postavenie mení k lepšiemu. Napriek tomu vidím jeden veľký problém tohto obdobia. Je pomerne pokojné obdobie, nie sú také dramatické udalosti, ako za Mečiara, ako bol napríklad únos prezidentovho syna. Je tu relatívny pokoj, nie je tu taký vulgarizmus, no napriek tomu sa obávam, že strašným spôsobom sa tejto krajiny chytá korupcia, klientelizmus, nevymožiteľnosť práva.
Kto nie je v tej „správnej strane“ nemá tu šancu? Tak ste to mysleli?
Áno, ak sa voči tomu všetkému nevzoprieme, teda zasa všetci ľudia dobrej vôle, teda politici, ale aj ľudia na všetkých úrovniach života vrátane samosprávy, tak sa môžeme prepadnúť do ničoty.
Ale je tu alternatíva? Lebo pravica je natoľko rozbitá, že nekonkuruje SMER-u. Čiže kto mám byť tou alternatívou?
Pravica je rozbitá, žiaľ, Mikuláš Dzurinda vyčerpal svoj obrovský potenciál a nádej, ktorá sa doňho vkladala aj vďaka tomu, že počas jeho vlády ho sprevádzali viaceré škandály. Ľudia veľmi rýchlo zabudnú na tú zásluhu, že sme v EÚ či NATO. Čiže pravica je natoľko rozbitá, že si bude musieť najmenej ešte štyri roky počkať, kým snáď niekto vyrastie.
A nie ste osobne sklamaný z postoja samotného Dzurindu, ktorý si spokojne sedí v parlamente, o nič nebojuje, ľudí už nevie ani osloviť?
Myslím si, že Dzurinda by v sebe možno aj ambíciu mal, jeho politika veľmi baví, ale on vyhorel. Sám zrejme cíti, že už nikoho neoslovuje. On by aj išiel, no vie, že to už nemá žiadny zmysel.
Na druhej strane KDH má relatívne stabilizovaný elektorát, pohybuje sa od tých 7 do 11 percent v prieskumoch verejnej mienky, hoci ani Ján Figeľ sa nevyhol medializovaným kauzám, napríklad okolo bytu v bratislavskom Starom Meste, napriek tomu, že to nevysvetlil celkom uspokojivo. Prečo je KDH v inej pozícii?
KDH na čele v Jánom Figeľom dnes nie je schopné postaviť nejaký alternatívny program, nevedia sa k ničomu principiálne vyjadriť, stále sú opatrní, to sú väčšinou také frázy, ktoré prezentujú. KDH nemôže byť, žiaľ, v tejto chvíli lídrom opozície, ani Ján Figeľ nemôže byť lídrom opozície. Obrovskú šancu mal Rado Procházka, ale premrhal ju.
Kedy ste sa vy osobne rozhodli odísť z KDH a prečo?
My sme sa tak rozhodli na príbehu Radičovej, keď sme videli, že z idealizmu, ktorého nositeľmi sme boli my, sa stáva pragmatická strana. Vedel som, že to bude znamenať vyprázdnenie KDH, lebo KDH nemá na pragmatickú politiku.
Bolo to ešte v roku 2008, keď KDH riadil Pavol Hrušovský?
Pavol Hrušovský to hnutie pustil z rúk v tom zmysle, že členská základňa ho vlastne prevalcovala. Vždy to bol zápas predsedu s členskou základňou, lebo základňa chce z toho vždy niečo mať, chce byť pri moci a to bol aj zlom, keď KDH za každú cenu chcelo ísť so SMER-om, lebo nechceli stratiť svoje pozície. Tam sme prehrali ten zápas a Pavol Hrušovský sa podriadil tomuto tlaku a vtedy sa začalo KDH „rozrieďovať“ a riedi sa stále a nemá podľa mňa šancu.
Spoločne s Vladimírom Palkom, Pavlom Minárikom a Rudolfom Bauerom ste založili Stranu konzervatívnych demokratov Slovenska. Prečo ste neuspeli a neoslovili voličov natoľko, aby ste mohli byť alternatívou voči KDH?
Z dvoch dôvodov. Na jednej strane sme boli ľudia známi a istým spôsobom aj vážení na Slovensku, ale precenili sme toto naše postavenie na to, aby sme si mohli vytvoriť stranu. Okrem toho sme vyhlásili, že nebudeme KDH brať členov, čo sa napríklad podarilo Bélovi Bugárovi, ktorý presvedčil starostov, aby išli s ním. V Česku sa niečo podobné podarilo strane TOP 09, keď s nimi išli starostovia. Čiže ľudia aj v KDH, aj mimo KDH rýchlo pochopili, že tam, kam ideme my, nie je perspektíva politického úspechu. My sme to časom tiež pochopili a stranu sme zrušili (smiech).
Ako vidíte súčasný vývoj na Slovensku. Kam smerujeme? Na jednej strane ste konštatovali vysokú mieru korupcie a klientelizmu, no na druhej ľudia sú apatickí, nejdú do ulíc, boja sa o svoju existenciu, o prácu, majú strach vyjadriť nahlas svoj nesúhlasný postoj. Kde sme sa teda ocitli?
Slovensko má také periódy. Nie je to náhoda, že sa hovorí o tých magických osmičkách, hoci obyčajne je to spojené s dvadsaťročiami. Slovensko má periódy, keď sa vypne a má také, keď je v útlme. Myslím si, že teraz sme v útlme, stratili sme niečo, čo by Slovensko zjednocovalo. V roku 1998 zápas s mečiarizmom, neskôr EÚ a NATO bolo pomerne veľké vypätie Slovenska a odvtedy je také „unavené“, je vo fáze útlmu. Najväčší problém naozaj vidím v korupcii a klientelizme, v situácii v súdnictve, no chcem zdôrazniť, že neviazal by som to iba na SMER. K tomu má celé Slovensko obrovský sklon, to sa dialo za všetkých strán, zachvátilo to ako rakovina celé Slovensko. Ak hovoríme, že naša mentalita je rozpoltená medzi východným byzantským myslením a západným myslením, tak v tomto smere sa výrazne prikláňame k tomu byzantskému génu. Nakoniec si ale myslím, že ľuďom to celé dôjde a v tom magickom roku s osmičkou na konci – v roku 2018 – sa skončí toto obrovské vypätie s protekcionárstvom, klientelizmom a korupciou, že ľuďom to naozaj dôjde. Žiaľ, trvá to dlho. A toto je podľa mňa jeden z najťažších zápasov, ktorý nás tu ešte čaká.
Aký prezident je podľa vás Andrej Kiska, lebo napríklad jeho predchodca Ivan Gašparoviť okrem iného povedal, že nie je dobré, ak smerom navonok prezident, vláda a parlament neťahajú za jeden povraz. Súhlasíte s tým?
To je ťažké povedať. To, že prezident Michal Kováč neťahal smerom k zahraničiu za jeden povraz s Mečiarom a parlamentom na čele s Gašparovičom, to nás zachránilo. Čiže sú situácie, že prezident musí ísť aj do sporu, ak ide o vážnu vec. V tejto súvislosti prezident Kiska si hľadá svoje miesto na vnútroštátnej aj na medzinárodnej scéne. Mne vychádza jeho napojenie sa na USA jednak aj skladbou jeho poradcov, a jednak je to voľný priestor, kde mohol zaujať prirodzene svoje miesto. Na európskej pôde, či to chceme, alebo nechceme, hrá prím výkonná moc, čiže premiér. Čiže prezidentovi iný priestor vlastne ani nezostal, ako tento americký.
Ale nemal by tu byť vyvážený balans v politike voči USA, Rusku či Číne? Ako to napríklad praktizuje český prezident Zeman?
Tiež si myslím, že v súčasnosti nemôže ísť apriori proti Rusku a musíme zaujať jasné stanovisko k niektorým medzinárodným aktom. Anexia Krymu je anexia Krymu a tam nemáme o čom diskutovať. Vojna na Ukrajine je o niečo komplikovanejší fenomén a všetci si prajeme, aby sa čo najskôr skončila, lebo je to úplne nezmyselná vojna s tisícami nezmyselných mŕtvych. Andrejovi Kiskovi prajem, aby sa mu darilo, má istú charizmu ľudskosti, spontánne sa stretáva s ľuďmi, s deťmi, s mládežou, s hendikepovanými, to je jeho charizma a to nech ďalej rozvíja. To ostatné sa bude nejakým spôsobom ďalej kryštalizovať. Myslím si, že či chceme, alebo nechceme, tak sme vťahovaní do oveľa väčšieho pohybu, ktorý je mimo nás a ktorému sa nemôžeme vyhnúť, a to je migračná vlna a všetko, čo s tým môže prísť.
Čo máte napríklad na mysli?
V Európe bol po páde komunizmu vo vzduchu proces zjednocovania, teraz je v Európe tendencia atomizácie, teda oddeľovania a rozdeľovania. Vidíme to v Španielsku, môže sa to znova stať v Belgicku, je to v Škótsku, v Británii. Došlo to nejako zhora, že sa začína atomizácia a do toho ešte spomínaná migrácia. Takže po vyše 25 rokoch pokoja a mieru môžeme byť vtiahnutí do nejakého chaosu a tam sa budú ukazovať znova charaktery.
Keby ste sa teda mohli vyjadriť k spomínanej migračnej kríze a nášmu postoju voči nej… Premiér Fico spoločne s ďalšími predstaviteľmi nášho regiónu odmieta kvóty určené Bruselom, na druhej strane zatiaľ ako jediný za to ide EÚ žalovať, no ukazuje sa, že už aj iní začínajú protestovať, napríklad bavorský premiér výrazne nesúhlasí s ústretovosťou nemeckej kancelárky Merkelovej. Ako to celé vnímate vy?
Postoj Roberta Fica chápem z dvoch pohľadov. Všetci sme proti kvótam, lebo to nie je dobrý precedens do budúcnosti. Ale na to sme poukazovali oveľa skôr ako Robert Fico, spoločne s mojimi tromi priateľmi, pretože to celé sa začalo odsúhlasením Lisabonskej zmluvy. Boli sme vtedy piati poslanci, ktorí sme hlasovali proti, to je fakt. Fico vtedy tlieskal tejto zmluve spoločne s SNS aj s HZDS. Čiže to sme odhadli oveľa skôr, že to raz bude problém. Na druhej strane sa mi zdá, že rétorika Roberta Fica súvisí trochu aj s blížiacimi sa voľbami. Pretože migrácia určite je problém, keď chodím po Slovensku a stretávam sa s ľuďmi, tak majú k tomu negatívny vzťah aj pocit. Ľudia sa boja migrantov a nechcú ich tu. Stačí len počkať po voľbách, keď si upevní svoju pozíciu a som presvedčený, že potom príjme aj kvóty. Ale na druhej strane, či chceme, alebo nie, sme prvýkrát ako Slovensko postavení do zápasu či do situácie, keď máme šancu premeniť sa na istú inú existenciálnu úroveň národa.
Ako to teraz myslíte?
My keď nepríjmeme to, že budeme mať v sebe dve identity, čo sme mali celé dejiny – my sme boli Slováci aj Uhri – a my sme teraz Slováci aj Európania, tak my zdegenerujeme. V Európe nachádzame konfrontáciu, podnety a zároveň aj zodpovednosť. Čiže pre nás je to existenciálna výzva, aby sme to akceptovali. Musíme, samozrejme, brať do úvahy, že máme vlastné problémy – rómska otázka, nezamestnanosť. Ale to je tak, že aj keď nejaká rodina má problémy, má deti, no rodičia ešte príjmu aj cudzie, ak je treba, treba vedieť zaujať nejaké ľudské stanovisko. Napríklad má vnútornú logiku to, že sýrski kresťania by sa mohli nejakým spôsobom u nás etablovať. Pretože tu máme gréckokatolíkov, pravoslávnych, čiže ten východný rozmer tu je a nie je pre nás nepriateľský. Na druhej strane povedať nahlas, že my chceme iba kresťanov a iných nie, to, žiaľ, nejde. Je to diskriminácia a to nejde. Pochopiteľne, treba vyberať, lebo súčasťou migrantov môžu byť aj radikáli.
Neľutujete, že ste boli 20 rokov v politike a nechystáte prípadný návrat?
Vôbec to neľutujem, bolo to nádherných 20 rokov. Tak ako 20 rokov som bol v disente, 20 rokov som bol v politike, čiže 40 rokov môjho života bolo naplnených zmysluplne, angažovaním sa, čiže toto by som nemenil za nič. Ďakujem za to pánu Bohu, ale comeback, aj keby som chcel, tak asi nejde. Pretože keď ste v politike, to je ako keď cestujete vo vlaku. Keď vystúpite, vlak odíde, sú tam noví, ambiciózni ľudia. V politike sa veľmi, veľmi zriedka podarí comeback. Ale je to dobré, je to tak, ako to má byť.
A ako si užívate svoj nový stav? Ste už osem rokov ženatý, hovorilo sa , že ste večný starý mládenec, vraj už máte televízor a aj mobil, ako si to celé užívate?
Stav si užívam dobre, som šťastný, mám dobrú ženu, je to Moraváčka z Hukvaldov. Musím povedať, že televízor stále nemám, ale pozeráme ho občas na počítači. Máme tam takú anténku, napríklad futbal, hoci ten signál niekedy seká (smiech) a sledujem ho v kuchyni. No a mobil mám, ale mám taký program, že máme zadarmo hovory medzi mnou a mojou ženou (smiech), hoci sem-tam ho použijem aj inak, ale slúži mi najmä na náš bezprostredný rodinný kontakt.
Prečo ste sa vždy bránili týmto vymoženostiam doby?
Vždy som mal rád od malička samotu, nevládzem mať stále nejaké podnety. Potrebujem mať k životu samotu.
A ste takto spokojný, hoci nemáte úplnú samotu, či?
Mám manželku, potrebujem priateľov k životu, bez priateľov to nejde, internet tak isto používam, to je fakt a to je zdroj všetkých mojich správ a informácií. Čiže bez internetu by som nebol schopný žiť – aj na poštu, aj pre zdroj informácií – a zároveň potrebujem priateľov, s ktorými konfrontujem svoje názory, bez nich by som začal upadať. A to by som nerád!
