Sýria? Putin vládne. A prideľuje ostatným. Tereza Spencerová má jasno. Už je vážne koniec. Smutné pre EÚ

0
Zľava ruský prezident Vladimir Putin a turecký prezident Recep Tayyip Erdogan (Autor: TASR)

Tak sa vyrokovala dohoda medzi Tureckom a Ruskom: kurdské milície opustili pozície v 30-kilometrovom hraničnom pásme a tie časti, ktoré neobsadili Turci, obsadia Asadove vojská. Načo však bude takáto dohoda Erdoganovi, ktorý chcel zaplaviť toto pásmo sýrskymi utečencami? Ten zámer trvá? A ide o dočasnú dohodu alebo trvalú?

Načo bude takáto dohoda Erdoganovi? No, možno by odpoveď bola najpresnejšia, keby znela nejako takto: Erdoganovi bolo povolené získať maximum, v praxi však len zlomok toho, čo pôvodne chcel.

Rusko touto dohodou už plne ovládlo situáciu a všetkým ostatným z pozície akéhosi “arbitra” prideľuje dieliky koláča tak, aby vo finále zostalo všetkým. Všetkým dôležitým, treba podotknúť.

A Erdogan dostal namiesto pôvodne zamýšľaných 14-tisíc kilometrov štvorcových sýrskeho územia “len” 3 600 kilometrov medzi mestami Tal Abjád a Rás al-Ajn.

Naviac budú síce musieť odísť z oblasti do piatich dní ozbrojenci kurdských Ľudových obranných oddielov (YPG), ale podľa všetkého nie napríklad kurdskí farmári alebo civilisti všeobecne.

Čiže Erdogan sa vo finále doma ďalej môže chváliť tým, že nejakých utečencov do Sýrie “vyvezie” späť, ale určite ich nebude toľko, koľko verejne oznamoval.

Na druhej strane, ruku na srdce, bolo predsa fakt divné, keď hovoril, že presunie do pohraničia tri milióny ľudí. Myslím tým, že je vždy zvláštne až nevierohodné, keď niekto hovorí o presúvaní miliónov ľudí a nie je pritom Číňan alebo Ind.

Možno to číslo programovo nadsadzoval, aby bolo pri vyjednávaní kam ustupovať.

Dohoda navyše výslovne uvádza, že Rusko a Sýria sú zodpovedné za to, že do Turecka nebudú prenikať žiadni bojovníci YPG a pomáhať na tureckom území v boji svojim “bratom” zo Strany kurdských pracujúcich (PKK).

Pre domácu scénu ďalší Erdoganov triumf, ale… Môže to byť, samozrejme, v praxi problém, ale s výnimkou správ z tureckých médií neexistujú dôveryhodné informácie, že by sa niečo také naozaj dialo, nieto vo veľkom.

Že by len turecká paranoja, pri ktorej “riešení” mohlo Rusko (so Sýriou) kývnuť o to ľahšie? Prečo nie?

Pýtate sa, či je to dohoda “navždy”. Podľa mňa nie.

Možno takmer s istotou predpokladať, že bude v bližšie neurčenom časovom horizonte nasledovať oficiálne obnovenie turecko-sýrskej dohody z Adana, ktorá už v roku 1998 určovala spoločné pravidlá pre “správu Kurdov v Sýrii”.

A potom turecké jednotky odídu zo Sýrie úplne. To však môže byť pokojne horizont niekoľkých rokov.

Dá sa povedať, že Asad zrazu jednoducho asi už totálne vyhral vojnu? A čo vlastne kurdské územia, ktoré sa vinú touto pohraničnou zónou a Asadovým územím? Tam je tiež oficiálne sýrska armáda a má ich pod kontrolou? A možno zbytočná otázka: Kto z tohto vývoja vychádza ako najväčší “truhlík”, ktorý je na smiech? My ako Európa, USA alebo Kurdi?

Je smiešne, že používate obrat “Asadove územia”, keď je pritom predsa reč o území Sýrie. O území Sýrskej arabskej republiky, ako sa oficiálne nazýva.

A v rámci Sýrie a jej územia ani žiadne súvislé, čisto kurdské oblasti prakticky nikdy neboli – Kurdi vždy žili spoločne s ďalšími etnikami v “zmiešaných” oblastiach, teda nehovoriac o stovkách tisíc Kurdov, ktorí ani nežili vo “svojom” regióne, ale napríklad v Damasku alebo Aleppe.

A čo bude s týmito územiami, ktoré na Západe označujeme za “kurdské”?

No, po rokoch “vojenskej nezávislosti”, v ktorej sa nekurdským etnikám (alebo aj Kurdom nesúhlasiacim s extrémne ľavicovými víziami YPG) nežilo najlepšie (ak mám použiť eufemizmus), sa vrátia plne pod kontrolu Damasku.

Ten spor medzi “Sýriou” a “Kurdmi” nebol však až tak vyhrotene čierno-biely, ako sa občas vykresľuje – v posledných troch rokoch obe strany viac-menej bez prestávky spolu vyjednávali, pričom Damask vždy trval na tom, že aj v prípade spolkového rozdelenia štátu nie je možné, aby kurdské územie malo vlastnú armádu alebo zahraničnú politiku.

Kurdská strana také “obmedzenia” odmietala, zrejme s pocitom neochvejnej podpory od USA. Teraz je už realita jasná – Kurdi značne zľavia zo svojich separatistických snov, “pochovajú” víziu akejsi nezávislej Rojavy, a výmenou za to v prvom rade prežijú hroziacu vojnu s druhou najsilnejšou armádou NATO, navyše dostanú nejaké autonómne práva jazykového typu a pokojne trebárs aj daňového, a iné. A tých, ktorí sa nebudú chcieť rozlúčiť so zbraňami, začlenenia do sýrskej vládnej armády.

A kto je za najväčšieho „truhlíka“? Úsmevná otázka. Kurdi, samozrejme, pretože v určitom okamihu uverili Západu a vydržalo im to pomerne dlho.

Celkom určite tiež USA, lebo celú tú vojnu v Sýrii pred viac ako ôsmimi rokmi rozbehli, a dnes sa snažia z nej vystupovať “bez straty kvetinky”, aj keď je to za cenu toho, že prenechávajú celý strategický priestor Rusku a Číne, a regionálnym mocnostiam typu Turecka alebo Iránu, ktoré každým ďalším svojím krokom dávajú jasne najavo, že ich už názory Západu dávno nezaujímajú.

A Európa? Tú by som do tejto skupiny ani nezaraďovala, lebo sa len zúfalo snaží hrať akúsi “zásadnú svetovú mocnosť”, a pritom aspoň z diaľky stíhať vývoj.

A nestíha – je smutno vtipné, že Európsky parlament pripravil akési sankcie proti Turecku vo chvíli, keď sa už jeho ofenzíva proti Kurdom vlastne skončila. To je fakt totálny bizár, ktorý o nás hovorí úplne všetko.

Písali ste, že ak Američania v Sýrii zostávajú, tak preto, aby chránili ropné polia, ktoré ovládajú Kurdi. Je teda Asad stále bez kontroly týchto zdrojov? A inak, bola Sýria pred vojnou ropovo sebestačná?

Na severovýchode Sýrie, odkiaľ USA v posledných dňoch sťahujú svojich vojakov, sa nachádza 90 percent všetkých sýrskych ropných zdrojov, ktoré pred vojnou produkovali 400-tisíc barelov denne.

Plus je tam aj takmer polovica nálezísk zemného plynu. Nebolo to množstvo, ktoré by predstavovalo lukratívne vývozný artikel, ale väčšinu domácej spotreby dokázalo pokryť.

Podľa dostupných údajov sa pritom sýrske zásoby ropy odhadujú na 2,5 miliardy barelov, pričom 75 percent z nich sa nachádza v okolí Dejrizoru.

“Americkí” Kurdi zo SDF na ilegálnom predaji sýrskej ropy zarábali až doteraz odhadom údajne až 10 miliónov dolárov mesačne, pričom cudziu ropu predávali údajne pri cenách okolo iba 30 dolárov za barel nielen Sýrii, ale aj svojmu nepriateľovi, teda Turecku, a to cez iracký Kurdistan.

Celkom ma baví predstava, že kým ultraľavicová kurdská YPG všeobecne razila víziu spoločnosti bez súkromného majetku, teda čosi radikálnejšieho ako kedysi komunisti u nás, tak niektorí z ich „revolučných kápov“ sa medzitým museli stať dolárovými multimilionármi.

Podľa ruských médií to však teraz budú práve ruské ťažobné firmy, ktoré sa budú podieľať na obnove ropnej produkcie a následne poberú aj časť ziskov.

Rusko totiž v rámci dohôd o sýrskom splácaní vojenskej pomoci vlastní takmer exkluzívne práva na sýrsku ropu, doteraz z nej však prakticky nič nemalo.

A nejde, samozrejme, len o peniaze ako také, pretože sýrska ropa pomôže Rusku zjednodušiť prevádzku vojenských základní v Sýrii a s nimi následne upevniť pozície v Stredomorí.

A potom logicky vstupovať do akýchkoľvek projektov v rámci regionálneho plynového boomu, ktorý by inak mohol ohroziť ruskú plynovú dominanciu v Európe alebo všetko, čo súvisí s terajším odchodom Američanov z oblasti.

Iste, v Amerike sa aktuálne špekuluje, že by asi dve stovky vojakov ponechali v oblasti Dejrizoru, kde sú najväčšie sýrske ropné polia a kam ešte sýrska vládna armáda nedošla, ale tých pár vojakov by vraj súčasne s “ochranou ropy” malo vraj aj “bojovať proti Daešu”.

To už je fakt len zábava. Pre amerického voliča alebo vojnychtivého politického jastraba možno dostačujúca, ale…

Americký minister zahraničia Mike Pompeo o Sýrii   Zdroj: YouTube

To, že sa dohodli Rusi, Turci a proti asi nie je ani Irán, sa určite nebude páčiť “priaznivcom vojny” v USA a NATO všeobecne. Napokon chystá sa summit NATO. Možno čakať nejaké jasné kroky, napríklad vyslanie vojsk či ďalší “Asadov chemický útok”? A potom tu máme našich “partnerov”, ako je Saudská Arábia a Katar. Tí odpísali investície do “svojich” povstalcov?

Priznám sa, že od summitu NATO v otázke Sýrie nečakám nič zásadné. Veľa veľkých slov, po ktorých skutok zase utečie.

O čom by však asi tak mali rozhodovať, keď sa Trump napevno odhodlal na to, že táto “smiešna nekonečná vojna” sa už jednoducho končí.

A z amerického pohľadu sa skončí. Ostatní členovia NATO sú predsa len viac či menej nadšení “pečiatkovači” amerických rozhodnutí, nehovoriac o tom, že na summite budú aj Turci, do ktorých teraz všetci “pokrokoví” a “hodnotami vybavení” západní politici slovne búšia, ako môžu, ale vyhodiť ich z Aliancia si nikto netrúfne. Koniec koncov, majú na základni v Incirliku vraj päťdesiat amerických jadrových zbraní, takže to dá rozum… Lump alebo hrdina. Poznáte to.

Naopak, bude zábavné sledovať, ako sa Amerika bude snažiť vytiahnuť zo spojencov v NATO ďalšie peniaze na svoju “obranu” Saudskej Arábie pred Iránom, aj keď Teherán s Rijádom už spolu rokujú o normalizácii vzťahov.

Síce nepriamo, ale predsa.

A to ani nehovorím, že naši hlavní arabskí spojenci v regióne, Saudi a Emiraťania, chcú začať kupovať zbrane od Rusov, pretože im ich schopnosti v Sýrii naznačujú, že sú v niektorých ohľadoch a situáciách lepšie ako západné.

Čo sa týka Sýrie, Saudi aj Emiraťania v poslednom viac ako roku znovu – potom, ako iks rokov financovali al-Kaidu a Daeš – otvárajú náruč Asadovmu Damasku. Síce hlavne preto, aby vyvážili vplyv Turecka a Iránu, ale aj tak.

Uznávajú, že svoju vojnu v Sýrii prehrali, tak sa prispôsobujú realite. Fakt mi behá mráz po chrbte, keď vidím, že aj takí Saudi sú tvárou v tvár realite flexibilnejší a pragmatickejší ako “naša” totálne zideologizovaná Európska únia.

Daeš, jeho zajatí vojaci a “obrovský nárast islamského extrémizmu, ktorý hrozí vďaka tureckej invázii”. Mnohí to vidia ako obrovskú katastrofu. Tak aký je priebežný stav? Že ani sýrske sily, ani Turci a ich milície nie sú žiadne holubičky, to je jasné, takže ak budú chcieť, mali by si azda spoločne s tým poradiť.

Na rovinu, Turci sú v sýrskej vojne od samého začiatku rovnako ako ich džihádisti alebo al-Kaida. Daeš sa síce pridal o niečo neskôr, ale napriek tomu už tiež pred rokmi.

Chcem povedať, že žiadny nový “islamskoextrémistický” prvok sa v terajšej situácii nezjavuje, stále sú to tí istí hráči. Ich súčet je stále ten istý.

Takže by som neprepadala aktivistickej panike a nejakého “obrovského nárastu” čohokoľvek by som sa až toľko neobávala.

Znovu pripomínam, že kým protureckí džihádisti (vyzbrojovaní aj z USA) masakrovali Sýrčanov, na Západe ich označovali za umiernených rebelov a ako takých ich akceptovali a podporovali.

Žiadny islamský extrémizmus, ale “boj za slobodu a demokraciu”, pretože Asad predsa “musel preč”. Problém s nimi začal až teraz, keď po boku Turkov vyrazili na Kurdov. Zo všetkého najviac je to len ďalšia ukážka nášho dvojakého metra.

A k tomu Daešu. Situácia nie je príliš prehľadná, je jasné, že jeho gerily ďalej operujú v Iraku aj Sýrii.

Ale všeobecne sa Daeš teraz využíva ako “propagandistický budzogáň”, s ktorým sa Turci a Kurdi navzájom mlátia po pomyselnej hlave – obe strany sa obviňujú, že to pre tých druhých sa ich veľa dostalo na slobodu z väzníc alebo táborov.

Rusko však napríklad hovorí o päťsto utečených a USA dokonca len o niekoľkých desiatkach. Za predpokladu, že naozaj vedia, o čom hovoria, to teda nemusí byť až taký žeravý problém, ako sa z rôznych proklamácií môže zdať.

Česká BIS sa už druhýkrát pochválila, že zlikvidovala ruskú spravodajskú skupinu u nás. Blahoželáme?

No jasné, že gratulujem! Už Cimrman predsa hovoril, že keď sa nepochválim sám, nikto to za mňa neurobí.

Žiadny dôkaz, z hľadiska dôkazovosti všetko obrovská nula, ale súčasne obrovský triumf “našich” a ukázanie prstom, koho máme brať za toho zlého.

Trebárs britská tajná služba, ktorá kryje hŕbu teroristov od Líbye až po Sýriu, prichádza s podobnými nedokázateľne zmarenými teroristickými útokmi vždy, keď sa blíži schvaľovanie jej rozpočtu.

Ten rytmus samochvály sa preukázať dá, ale zmarenie útokov nie. Neviem, kedy sa u nás bude rokovať o rozpočte pre BIS, ale blíži sa “November”, takže chápem, že je potrebné ukázať prstom, kto najviac “ohrozuje našu slobodu”.

Tým fakt nechcem tvrdiť, že len pán šéf BIS Koudelka. Len mám silnú nedôveru k triumfom tajných služieb, o to viac, keď majú zrazu potrebu zahovoriť rok staré veci, ktoré nikto nemôže overiť. Očakáva sa od vás, že budete veriť. A hlavne slepo.

Čo by sme mali konkrétne v najbližších dňoch sledovať?

Svet je v takom chaose, že neviem, akú udalosť vypichnúť.

Autor: Jaroslav Polanský 

- Reklama -