Súčasná americká politika? Snaha oslabiť EÚ, neochota alebo neschopnosť vyrovnať sa s IS. Expert na medzinárodné vzťahy Petr Robejšek v rozhovore pre PL.sk

0
Petr Robejšek, český politológ, ekonóm, komentátor a publicista žijúci v Nemecku (Autor: Archív: PR)

Až do skončenia studenej vojny bola pre usporiadanie svetového politického systému charakteristická bipolarita. Dá sa dnes hovoriť o multipolárnom usporiadaní svetového poriadku? Ak áno, ktorí hráči určujú geopolitické dianie?

Po skončení studenej vojny sa svet pokúsil o multipolaritu. K USA, Číne a Rusku bola veľmi optimisticky pripočítavaná tiež Európska únia, India a Brazília. Tri posledné zdanlivé veľmoci sú na tom dnes podobne zle. A tak zostáva triáda: USA, Rusko a Čína. Keďže žiadny z týchto aktérov už svetu nedokáže skutočne dominovať, tak sa dynamika vzťahov tohto trojuholníka odvíja od hľadania rovnováhy týchto troch medzi sebou.

Ak je tento záver správny, tak svet smeruje k stabilnejšiemu mocenskému systému, než je rozpadajúca sa šesťpólová multipolarita. Keď sa USA, Čína alebo Rusko nepokúsia zaujať pozíciu hegemóna, tak by sa svetová politika mohla pomaly stabilizovať.

Ktorá veľmoc je podľa vás hegemónom?
 
Žiadna. Spojené štáty majú síce najsilnejšiu armádu na svete, pochybujem ale o ich odhodlaní ju naozaj nasadiť. Ostatné dve mocnosti sú horšie vyzbrojené, ale určite viac odhodlané ozbrojené sily aj použiť. Takže tu je situácia zhruba „nerozhodná“. V ostatných rozmeroch moci to vyzerá podobne. Ekonomicky sa všetky tri mocnosti stretávajú so skutočnosťou, že globalizácia končí rovnako ako éra ekonomického rastu. USA a Čína trpia viac ako Rusko katastrofickým stavom svetového finančného priemyslu a zadlženosťou. Rusko je ale ekonomicky najmenej rozvinutým členom „silnej trojky“.

Veľmi pozoruhodné je, že „nerozhodný“ stav platí aj ohľadom „soft power“. Podľa autora tejto koncepcie Josepha S. Nyeho sa soft power skladá z politických hodnôt (t. j. predovšetkým demokratických slobôd), kultúry (v prospech jedinca zameraného životného štýlu) a z kooperatívnej zahraničnej politiky. Nye a jeho obdivovatelia od toho odvodzovali nadradenosť západných štátov. Dnes vidíme, že ostatné dve veľmoci síce obdivujú americký blahobyt, ale odmietajú západné hodnoty a stavajú proti nim svoje. Miesto kooperatívnej zahraničnej politiky sledujú dnes všetky tri veľmoci prevažne svoje národné záujmy a spolupracujú len niekedy a len do istej miery.

V regióne Blízkeho východu je silným aktérom bohatá Saudská Arábia. Objavili sa informácie, že Arabi financujú mnoho západných organizácií z ľavicového spektra. Je možné, že tým sledujú prenikanie politického islamu do západných krajín?

Zdá sa mi, že tomu mnohé nasvedčuje, ale niečo podobné možno povedať o správaní každého významnejšieho aktéra svetovej politiky.

Ako hodnotíte intervenciu Ruska v Sýrii? Aké sú skutočné záujmy Vladimira Putina v tejto krajine?

Odporúčal by som pozerať sa na veci pragmaticky. Rusko sa snaží hrať vedľa Spojených štátov úlohu svetového policajta. V Sýrii práve hľadá rovnocennosť s USA. Spojené štáty síce ešte stále trvajú na svojej úlohe „poriadkovej“ mocnosti, ale zreteľne už nemajú takú prieraznosť ako predtým. V Sýrii vidíme kombináciu neochoty a neschopnosti USA vyrovnať sa s IS veľmi zreteľne.

A keďže vo svetovom mocenskom systéme neexistuje vákuum, tak priestor, ktorý nevyplnia USA, vyplní niekto iný. A to sa práve deje. Rusko svojím konaním donútilo Američanov k väčšej aktivite v Sýrii a väčšina západoeurópskych politikov (potajomky) rada akceptuje tak či onak stabilizovanú Sýriu, hoci aj v čele s vládcom, ktorého podporuje Rusko, len nech sa zastaví vlna migrantov do Európy.

Objavili sa názory, že „osvietený cár“ si intervenciou v Sýrii len upevňuje imidž hrdinu vo svojej vlasti a odpútava pozornosť od Ukrajiny. Súhlasíte s týmito domnienkami?

Áno, vnútropoliticky sa Putin snaží vystupovať ako zástanca ruských záujmov. Pokiaľ ide o Západ, tak sa mi nezdá, že by Putinovi trebárs na postoji európskych krajín príliš záležalo. Nemyslím si, že jeho aktivity v Sýrii majú za cieľ zapáčiť sa Západu alebo dokonca odčiniť Krym. Skôr by som povedal, že mu ide o to, aby dal Washingtonu a zvyšku sveta najavo, že Rusko je opäť vo veľmocenskej hre.

Pán Robejšek, vyjadrili ste sa, že Spojené štáty nemajú záujem, aby bola Európa stabilná, a tiež im nezáleží na likvidácii Islamského štátu. Čo majú teda USA za lubom?

Spojené štáty sú v zložitej ekonomickej a politickej situácii, a preto nemajú záujem, aby sa ich konkurenti vyvíjali úspešne. To je dôsledok uplatňovania koncepcie rovnováhy, ktorá je tradične najdôležitejším spoločným menovateľom medzinárodných vzťahov. Keď máš ťažkosti, musíš sa snažiť oslabovať svojich konkurentov. To je „prírodný zákon“ politiky a nemá zmysel sa nad jeho platnosťou pohoršovať.

To, že sa USA snažia oslabovať EÚ, sa ukazuje aj na eurokríze. Washington robí všetko preto, aby Grécko zostalo v menovej únii, pretože vie, že by jeho vylúčenie otvorilo cestu pre konsolidáciu eurozóny. Toto správanie nepovažujem za dôvod nejakej nenávisti voči USA. Iba konštatujem, ako funguje reálna politika. Európania a Američania sú si názorovo blízki, ale záujmovo nie vždy. A za danej situácie nemajú Američania záujem, aby sa Európa vyvíjala obzvlášť úspešne. To isté, samozrejme, platí aj v ich vzťahu k Číne alebo k Rusku. Washington tlačil Európanov do riskantného a drahého a bezvýchodiskového angažmán na Ukrajine jednak preto, aby oslabil Rusko, ale aj ich samých. V druhom prípade sa to podarilo dosť úspešne.

- Reklama -