Zverejnili ste blog, v ktorom kritizujete, že v lete médiá živili údajne umelo vytvorenú paranoju z terorizmu. Ako hodnotíte vy potenciálnu teroristickú hrozbu, ktorej svet čelí?
Mundus vult decipi – Svet chce byť klamaný, to vedeli už Rimania. Celý teroristický problém je vykonštruovaný preto, aby určité záujmové skupiny lokalizované vo Washingtone a Tel Avive mohli na základe umelovytvoreného napätia vyciciavať amerických daňových poplatníkov. Z nich ťahajú neuveriteľné peniaze na tzv. obranu proti terorizmu.
Hovoríte o tzv. umelovytvorenom napätí, počas letných mesiacov to však v Európe poriadne vrelo a došlo k viacerým útokom militantov. To nevyzerá ako vykonštruovaná, ale skôr reálna hrozba…
Bolo jasné, že k takýmto útokom raz dôjde. Keď sa vám objaví na tele umelá rana, tak človek sa chce automaticky poškrabať, lebo ho to miesto svrbí. Táto rana predstavuje agresie Spojených štátov voči Afganistanu, Iraku, Líbyi či Sýrii. Od roku 1945 USA permanentne niekoho napadli, či už Grenadu, Panamu, alebo spomeňme intervenciu v Čile. Správajú sa ako svetový policajt, ale nie vždy na prospech tých „chránených“. Tento násilný „vývoz demokracie“ vedie ku katastrofám, po ktorých sa takto oblažené krajiny ocitajú v troskách, okrem už menovaných napríklad aj Ukrajina. Séria farebných revolúcií priniesla len vzostup popularity islamských radikálov. Súčasný terorizmus aj vznik ISIS je priamym dôsledkom kovbojských metód USA vo svetovej politike, keď permanentne porušujú medzinárodné právo. Motív tohto všetkého je prostý. Keď USA vstúpili do 2. svetovej vojny, zistili, že vojenská ekonomika je niekoľkonásobne efektívnejšia ako tá bežná. Keď vyrobíte auto, tak ho musíte vytvoriť tak, aby ho niekto kúpil, tým pádom to celé musíte rozrátať na centy a navyše aj zúčtovať. Keď však vyvoláte napätie vojnovej hystérie a preto vyrobíte tisíc tankov, tak kto rozhodne, či jeden tank bude stáť sto, alebo stodesať miliónov? A rozdiel desať miliónov je naozaj veľmi zaujímavý, lebo sa táto suma vráti tým, ktorí o tom rozhodli. Tak vzniká previazanosť zbrojárskeho priemyslu a domácej americkej politickej scény.
Ako názorný príklad môžeme uviesť, že americký Kongres pred pár rokmi rozhodol, že treba modernizovať tanky Abrams. Spojené štáty ich majú približne štyri tisícky a sú im nanič, lebo na boj s terorizmom sa nehodia. Samotní generáli v Pentagóne protestovali, že ich nemajú ako využiť a tá modernizácia tým pádom nemá zmysel. No Kongres ju aj tak odsúhlasil, a to z jednoduchého dôvodu. Abramsy sú vyrábané vo fabrike, ktorá má viac ako tritisíc zamestnancov, a tí majú zase tritisíc rodín. Protiargumentácia nátlakovej skupiny v Kongrese teda znela: po prvé, keď fabriku zatvoríme, kto nám bude tanky Abrams vyrábať v budúcnosti, po druhé, dáme predsa prácu ľuďom a je jedno, či tie tanky niekoho zabijú, však keď sa zabíja mimo Ameriky, tak sa ich to netýka a po tretie, keď odsúhlasíte miliardu a odpadne z nej dvadsať či tridsať miliónov, tak to nikoho nemrzí. A keď na svoju politickú kampaň potrebujete peniaze, tak odkiaľ ich zoberiete? Odtiaľto, toto sú tie peniaze.
Ako hodnotíte prístup EÚ k problematike? Je podľa vás na niečo podobné dostatočne pripravená?
V tomto smere musím súhlasiť so slovami Roberta Fica, ktorý jasne povedal, že treba riešiť príčinu, nie následky. No príčinu nikto riešiť nechce, lebo keď sa riešia len následky, tak sa nakúpi viac techniky a zamestná sa viac ľudí v bezpečnostných službách. Pred niekoľkými rokmi bolo v Bratislave parlamentné zhromaždenie NATO a vtedajší policajný prezident v odpadkovom kontajneri na bratislavskom nábreží ohlásil bombu. V odpadkovom kontajneri, ktorý tam podľa presvedčenia vtedajšieho podpredsedu tohto zhromaždenia Jozefa Banáša nikdy nebol. A čo sa stalo? Ten pán si vyslúžil hodnosť generála za bdelosť, nahovoril totiž aj prezidentovi Schusterovi, že na neho v Indii spáchajú atentát, a polícia dostala navýšenie peňazí na útok proti teroristom, ktorí nikdy neprišli. Prečo existujú teroristické útoky? Pretože existuje jeden vred permanentného konfliktu, a ten nesie názov Blízky východ. Nikto z pôvodcov a kľúčových hráčov ho nechce liečiť. A prečo by to robili? Však by boli sami proti svojim kšeftom?
Predstavte si, že sedíte v Tel Avive v dobre stráženej budove a každý rok vám od USA prídu tri miliardy, lebo ste akože v ohrození pred Palestínčanmi. Predsa nebudete tak hlúpi, že sa s Palestínčanmi zmierite. Občas nejakého Palestínčana zavriete, nejakého zastrelíte či niekoho prejdete tankom. Dokonca aj zahraničných aktivistov, vrátane tých amerických. Keď treba, tak bombardujete stanovištia OSN a dokonca aj vojnovú loď USA. A potom s odkazom na logickú protireakciu takto terorizovaných Palestínčanov dostanete tie miliardy do vrecka. Je to úžasný kšeft, prečo by sa ho vzdávali?
Ako by ste teda zhodnotili toto napätie medzi Palestínou a Izraelom?
Vzhľadom na už povedané ide o umelo udržiavaný konflikt. Ak by nebol, čo myslíte, ako dlho by ostal Netanyahu pri moci? Veď by bol potom čas sa zamyslieť nad podozrivými korupčnými praktikami jeho a jeho ženy, ktoré takto zakrýva uvedené umelé napätie. A jeho drzosť tváriť sa, že on je ten záchranca.
Čo potom spomínané potýčky s Palestínčanmi, o ktorých informujú aj médiá?
To sú tie logicky vyprovokované následky. Keď sa k ľuďom správate ako ku zvieratám, tak aj oni sa k vám časom budú správať ako zver. Potom prehlásite, pozrite, akí sú zverskí! A to, že ich 70 rokov mučíte a potláčate ich ľudské práva, o tom sa skrátka nehovorí.
Ako by ste jednou vetou pomenovali príčinu terorizmu?
Načo veta, stačí slovo – peniaze. Vezmime si napríklad Izrael. Kissinger, ktorý bol, ako vieme, Izraelita, začal do neho posielať peniaze bez kontroly bežnými americkými občanmi. Skrátka, narazil jednu veľkú pípu, z ktorej do Izraela tečú peniaze. Prezident Obama, za čo ho obdivujem, sa tento tok pokúsil zastaviť. Ak by sa tak stalo, tak sa Izrael musí s Palestínčanmi dohodnúť do 24 hodín. Nastal by tak pokoj a koniec terorizmu. A tiež koniec ohrozovania mieru na svete.
Ak by ste mali tú moc, ako by ste problematiku terorizmu riešili?
Tak ako Obama, no bránia mu v tom. Ponižujú ho, a to dokonca aj v Kongrese. Niektorí ľudia sa práveže boja, že toto zacyklené zlo, teda peniaze, ktoré plynú z umelého napätia na Blízkom východe, preruší ku koncu svojho volebného mandátu. Či sa tak stane, to naozaj netuším. Som na strane amerických demokratov a obdivujem Obamu za to, čo urobil v Iráne či na Kube, a to, čo sa pokúšal urobiť v Afganistane, no zisťujem, že skutoční demokrati v USA ťahajú za kratší koniec, lebo nie sú skorumpovateľní. A práve korupčníci sa dokážu rýchlejšie dohodnúť. Rozumní ľudia sú aj vo Washingtone či v Tel Avive, no pointa je v tom, že nemôžu prevalcovať moc peňazí.
Môže sa podľa vás dostať Slovensko na mapu potenciálnych cieľov teroristických skupín?
Ale, prosím vás! Tu ide len o to, že príčina a následok terorizmu sa zamieňa. Príčina sa zatajuje a z následku sa robí bublina. My sme mimo týchto hier.
Ako sa pozeráte na Roberta Fica, ktorý sa problematiky terorizmu dotkol aj v predvolebnej kampani Smeru?
Roberta Fica som nikdy nevolil, no vždy som mu rozumel, lebo hovorí vecne a jasne. Veľakrát som ho aj obdivoval pre trpezlivosť s médiami, ktoré nevynechajú ani najnepatrnejšiu zámienku, aby si do neho nerýpli. Napríklad, vrátil nám Gabčíkovo a nikto z „mienkotvorných“ to neocenil ani slovkom. Postavil sa napríklad aj nezmyselným bruselským kvótam, od ktorých už aj samotný Brusel ustupuje. Bratislavský summit Európskej únie dokázal zvládnuť s nadhľadom a suverenitou a Slovensko dokázal emancipovať do takej miery, že v Bruseli už nás nemôžu prehliadať. A pritom, ani keď tu bolo najvyššie šéfstvo EÚ, neustúpil žiadnym nátlakom, aby svoj názor odvolal. Naopak, oni teraz v tichosti preberajú jeho názory. Je to obdivuhodné. Dnes máme vládu, za ktorú sa nemusíme hanbiť. A keď ho napádajú tzv. mienkotvorné médiá, je to len dôkazom, že sa samé priznávajú, že nechcú reflektovať realitu, ale chcú našu mienku „tvoriť“. Či skôr spotvoriť…
V médiách prirovnávajú Fica k Dzurindovi či Mečiarovi. Údajne už politicky koroduje, je to podľa vás pravda?
To sa hovorí vždy. Viete, čo sú zač títo politickí komentátori? Nožík som nikdy vo vrecku nenosil, no ak by som ho nosil, tak by sa mi pri slove politológ hneď sám otvoril. Kto sú to vlastne politológovia? To sú obyčajní „kvákalkovia“, ktorí žijú z metainformácií. Informáciou je napríklad veta: „Toto schodisko je z mramoru.“ Metainformáciou je: „A na tom schodisku sa môže pokĺznuť nejaký politik, lebo je z mramoru.“ A ďalší si hneď prihreje polievočku: „Tento politik sa pokĺzol na mramorovom schodisku a z toho usudzujeme, že sa už nikdy nepostaví a jeho strana do troch týždňov zanikne.“ Kto ale politológa prichytí pri lži? Ak niekedy povie hlúposť, nikto sa ho už potom neopýta, prečo to povedal. Médiá ich potrebujú, aby vyplnili priestor. Chcete, aby vám povedal niečo na 20 či 40 minút alebo na niekoľko strán? Tak vám to každý druhý z nich nažvásta podľa želania. Veď z toho tí ľudia žijú!
Takže politológovia sú, podľa vás, absolútne bezcenní?
Človek, ktorý sa zaoberá politikou, napríklad ako Mesežnikov, môže byť pre spoločnosť cenný tým, že si pamätá, čo konkrétny politik povedal napríklad pred štyrmi rokmi. Toto je jeho úloha a s tým absolútne súhlasím. No keď nejaký „pidižvín“ uvidí padať kométu a z toho si odvodí, že sa rozpadá Smer či rovno Ficova politická pozícia, tak to je absurdné. Vráťme sa ale späť k terorizmu. Práve ten sa takýmito metainformáciami nafukuje. Médiá útočia na naše elementárne reflexy, ktoré automaticky zbystria, keď počujeme o nejakej preliatej krvi. A z tej oni žijú. Spomeňme si na útoky v Paríži s veľmi obmedzeným počtom obetí v porovnaní s tými zverstvami, čo sa dejú na Blízkom východe pod taktovkou „záchrancov“ z USA. Bol som vtedy v Indonézii ako novinár a celé dni a týždne nebolo na obrazovkách globálnych médií nič inšie než udalosti v Paríži. A to aj za cenu metainformácií, keď „novinkou“ bolo, že našli, obrazne povedané, smetiara, ktorý povedal, že ešte tri dni po útokoch našiel v odpadkovom koši krvavú vreckovku. Skrátka megašou. A pri nej takmer úplne zanikla skutočná katastrofa, keď paralelne obrovské požiare zničili podstatnú časť indonézskych ostrovov.
Je to logický následok technológie infotaimentu, teda informácie ako zábavy. Keď sa odohrali tie útoky v Paríži, tak tam CNN poslalo v priebehu dvoch týždňov približne stovku zamestnancov s otvoreným šekom. Prišli ale už potom, ako sa to celé stalo. Čo mali teda robiť, čo mali nasnímať? Jediné, čo robili, bolo, že chodili po Paríži a pýtali sa ľudí, čo si o tom myslia. Týždeň nás kŕmili zábermi a vyjadreniami typu, že nejaká pani išla okolo a počula krik. Tak intenzívne tým boli zamestnaní, že prehliadli už spomínaný fakt, že vyhorela takmer celá Indonézia.
Žijeme vo virtuálnom svete metainformácií infotaimentu. Čím sa blíži k modernej verzii Platónovej filozofickej úvahy, že nemôžeme veriť informáciám, ktoré nás takto zavaľujú. Naozaj môžeme veriť hlavne tomu, čo vidíme a počujeme okolo seba. A tým pádom nepodliehať panike z terorizmu, ktorý nemá čo robiť v Hornej Potôni. Chvalabohu…
