Naozaj široká verejnosť vrátane vysokopostavených politikov očakáva v boji proti Islamskému štátu (IS) zásah NATO. Ten však zatiaľ neprišiel. Z akého dôvodu? Nebolo by vhodnejšie, keby velenie NATO koordinovalo všetky vojenské zásahy proti IS namiesto toho, aby sa len samostatne angažovali niektorí jeho členovia, ako sú napríklad Francúzsko či Veľká Británia? Veď k ohrozeniu Európy teroristickými útokmi už došlo a koalícia arabských spojencov na Blízkom a Strednom východe postupuje proti IS dosť pomaly a s veľkými problémami, aj keď je už dnes masívnejšie podporovaná USA a Ruskom.
Väčšina štátov NATO nemá na zásah proti IS kapacity a navyše jeden z jeho členov – Turecko – má na boj proti IS trošku odlišné názory. Navyše sú tu skúsenosti z Afganistanu, Iraku a prípadne aj ďalších krajín, ktoré dokazujú, že konečnú porážku a trvalú stabilitu v regióne musia zabezpečiť domáci aktéri a regionálne mocnosti. Preto nie je možné postupovať v rámci celej Aliancie. V každom prípade USA ako najmocnejší štát NATO, údery a pomoc v boji proti IS koordinuje dostatočne, a to aj vzhľadom na Rusko a jeho letecké údery v Sýrii. Nemyslím si, že by na tom bolo treba niečo meniť. Pozrite sa na spôsob, ako koordinujú naše dodávky zbraní Kurdom. Určite teda nie je pravda, že sa napríklad Francúzsko a Veľká Británia angažujú samostatne. Koalícia arabských spojencov je prípad sám o sebe a je viac zamestnaná zásahmi v Jemene proti povstalcom ako likvidáciou IS. Nemôžeme tiež opomenúť, že ideológia IS je priamo odvodená od wahhábizmu, ktorý má svoj pôvod v Saudskej Arábii, a preto práve tí takzvaní arabskí spojenci sú do značnej miery za nástup IS zodpovední. Ich ochota prijať zodpovednosť za následnú migračnú vlnu je však nulová a je dobré sa pýtať na zmysel spojenectva s takými štátmi a mať na pamäti jeho limity. Určite neležia v rovine morálky a majú iba pragmatický ráz.
Vlani sa pre portál iDnes.cz vyjadril generál Petr Pavel, že vojenský zásah Severoatlantickej aliancie by bol možný aj v spolupráci s Ruskom. Domnievate sa, že o tomto kroku velenie NATO aj dnes uvažuje alebo sa skôr prikláňa k tradičnej spolupráci s USA, ktoré sa už chcú na Blízkom východe viac angažovať?
Akákoľvek úspešná aliancia alebo v tomto prípade spolupráca západnej koalície s Ruskom vo vojenskej operácii proti Islamskému štátu je principiálne závislá od toho, ako blízke či vzdialené sú pozície v oblasti vnímania hrozieb, aké sú bezpečnostné záujmy týchto krajín v danej oblasti a aké názory majú na použitie sily. V tomto konkrétnom prípade je zrejmé, že k prieniku záujmov dochádza minimálne v dvoch spomínaných parametroch, a to vnímaní hrozby, ochoty a schopnosti použiť silu proti spoločnému (aj keď dočasnému) nepriateľovi. To však nič nemení na skutočnosti, že Rusko (respektíve súčasná politika vládnucej elity) pre nás zostáva hrozbou. Podľa mňa nie je potrebné IS a Rusko ako hrozby uprednostňovať. Sú tu obe súčasne, obe sú diametrálne odlišné a na riešenie oboch máme len jednu armádu. Teraz sa poďme baviť skôr o tom, ako na nich máme armádu pripraviť, ako rýchlo môžeme dosiahnuť potrebné schopnosti.
Určitá časť českých politikov sa domnieva, že Rusi vo svojich vojenských aktivitách v Sýrii vlastne predbehli NATO a že tento fakt môže mať v budúcich rokoch negatívny vplyv na bezpečnosť vo svete. Aký názor v tejto otázke zastávate?
To, že sa podarilo Rusom nás prekvapiť, že dokážu svoje operácie veľmi dobre naplánovať a načasovať, aby dosiahli maximálny účinok, je pravda, a to nielen v Sýrii. Obdobne nemilé prekvapenie bola aj anexia Krymu. Obe operácie dokázali potom plnohodnotne využiť vo svoj prospech jednak diplomaticky, jednak mediálne. Sú informačne a mediálne veľmi zdatní a je zrejmé, že sa za približne 20 rokov pozorovania akcií USA a NATO vo svete skvele naučili ako vytvárať PR. Súčasťou ruskej stratégie proti Západu je nás rozložiť zvnútra, neustále testovať naše schopnosti a hľadať slabé stránky či články našej koalície. To je ten dnes tak často diskutovaný hybridný boj a informačná vojna. A práve názory, že nás v niečom predbehli, sú dôkazom, že sa im táto stratégia darí. Je to pre nás varovanie, že treba byť viac obozretný voči Rusku, ale na druhej strane nepodliehajme dojmu, že Rusko je späť ako globálna mocnosť. Vladimir Putin si je veľmi dobre vedomý, že na to, aby sa Rusko posunulo ďalej, potrebuje viac ako len ukazovať svaly. A vyriešiť také rébusy, ako je nevhodne štrukturovaná ekonomika založená na exporte surovín, vážne problémy v demografii či efektívny výkon štátnej správy a samosprávy v najväčšom štáte nebude rozhodne jednoduché. Celkové porovnanie schopností Aliancie a Ruska vyznieva v neprospech Ruska, jednak v oblasti veľkosti a schopnosti ozbrojených síl, ale aj v oblasti ľudských zdrojov a výkonnosti ekonomiky. Problém do budúcnosti môže vzniknúť len vtedy, keď si zo súčasnej situácie nevyvodíme náležité ponaučenie a nebudeme na ňu reagovať.
Niektorí parlamentní a vládni poradcovia pre zahraničnú politiku vidia ako najväčšie nebezpečenstvo pre svetový mier Putinovu administratívu s ich imperiálnymi záujmami. Majú správny názor a treba sa Ruska báť? Bude sa NATO aj v tomto roku viac zameriavať na zvýšený bezpečnostný dohľad nad pobaltskými štátmi?
Áno, už som sa toho čiastočne dotkol v odpovedi na predchádzajúcu otázku, má to zmysel dávať si na Rusko pozor, aj keď Rusko určite na NATO nezaútočí. V živote platí, že najlepšie výsledky dosiahnete, keď máte schopného mentora alebo sa môžete učiť od kvalitného súpera. Takže vďakabohu za Rusko, ktorému sa darí revitalizovať NATO a vďaka ktorému máme vyššie výdavky na obranu. Keby nebolo Ruska, nestane sa to. Pokiaľ ide o ten zvýšený dohľad nad pobaltskými štátmi – tým treba dať istotu, že sa môžu spoľahnúť na Alianciu ako celok. Ale aj tie musia zvýšiť výdavky na obranu a nebyť obyčajnými konzumentmi bezpečnosti.
Nová poľská vláda sa usiluje o zavedenie väčšieho počtu základní NATO na svojom území, má obavy pred Ruskom. Myslíte si, že k tomu dôjde a nevyvolá to väčšie napätie medzi Ruskom a Európskou úniou alebo aj niektoré odvetné kroky zo strany Moskvy? Odporúčali by ste vôbec také riešenie Poliakom?
Poliaci sa proti politike Ruska ohrádzajú dlhodobo. V ich prípade došlo k takzvanej sociálnej konštrukcii hrozby, keď tak intenzívne a tak dlho verili, že Rusko je hrozba – kým sa ňou naozaj stalo. Samozrejme, základne vyvolajú napätie medzi NATO, EÚ a Ruskom. Ale z pragmatického pohľadu, keby som bol na ich mieste a mal podporu verejnej mienky, chcem to isté a Poliakom by som také riešenie odporučil – zvýši to ich vplyv v menovaných medzinárodných štruktúrach. Určite sa to však neodrazí na ich bezpečnosti a dôjde ku klasickej bezpečnostnej dileme, keď Rusi sa týmito opatreniami budú cítiť ohrození a recipročne, v snahe zaistiť vlastnú bezpečnosť, urobia kroky, ktoré si Poľsko opäť vyloží ako svoje ohrozenie. Rozmiestnenie ďalších síl v Kaliningrade považujem za najpravdepodobnejšiu reakciu. A zostáva jediná otázka pre súčasnú poľskú vládu, kde je koniec tejto eskalačnej slučky, koľko je skutočne dosť a kedy by sa prípadne poľské národné záujmy a ich politika voči Rusku mohli dostať do konfliktu so záujmami iných členských štátov EÚ a NATO.
Aj český prezident Miloš Zeman sa domnieva, podľa svojho novšieho vyhlásenia, že agentúra Frontex so svojimi 1 500 pohraničníkmi nebude schopná čeliť v tomto roku ďalšej utečeneckej vlne. Skôr sa prikláňa k zabezpečeniu schengenských hraníc armádou. Domnievate sa, že by bolo prospešné, aby NATO pomáhalo so zabezpečením európskych hraníc?
To nie je úloha NATO. To je, keď nič iné, úloha EÚ a zodpovednosť národných krajín. Či na to využijú armádu, alebo nie, je jedno – aj keď z princípu má mať armáda vnútorných funkcií skôr menej ako viac. Dočasne si však dokážem predstaviť použitie armád v hraničných krajinách Európy (Grécko), kým sa ďalšie zložky bezpečnostného systému s touto novou migračnou hrozbou nenaučia pracovať. Je to podobný princíp ako povodne u nás. Predtým bolo na ich riešenie nutné nasadzovať masívne armádu, lebo hasiči a ďalšie zložky to riešiť nevedeli. Ale časom vznikol Integrovaný záchranný systém, pomocou ktorého sa podarilo rôzne katastrofy zvládať a armádu už takmer nepotrebujú. To isté bude s migráciou. Majme trpezlivosť, zatiaľ suplujme chýbajúce schopnosti armádou, ale učme sa ako štát hovoriť – „ono to neskôr pôjde“.
Keď si niektoré štáty zabezpečia svoje hranice, existuje jedna z verzií, že tranzitnou krajinou pre utečencov sa môže stať aj Česko. Je na to česká armáda pripravená? Boli dostatočné minuloročné cvičenia s políciou? Niektorí vojenskí experti sa obávajú, že by sa takáto situácia skončila fiaskom. Majú pravdu?
Česká republika nie je a nebude tranzitnou krajinou v takom rozsahu ako Rakúsko alebo Maďarsko a Slovinsko. Vláda ČR jednoznačne deklarovala a ukázala na praktických krokoch, že sme ochotní a schopní vyslať vojenské aj policajné jednotky podľa požiadaviek krajín viac postihnutých migráciou a sú vyčlenené aj finančné prostriedky pre Turecko v duchu jeho dohody s EÚ. Problém s migráciou pre Európu nastáva v okamihu, keď sa dotkne dno člna s migrantmi hladiny Egejského alebo Stredozemného mora. Ak teda chceme úspešne regulovať migračné toky, musíme prvú „líniu obrany“ posunúť tam, kde ešte v nedávnej minulosti bola – na brehy Afriky, do krajín Blízkeho a Stredného východu a zjednotiť politiky všetkých krajín EÚ. Čo sa týka spoločného cvičenia Polície ČR a AČR, nemám na základe svojich informácií dôvod obávať sa, že niečo sa ponechalo na náhodu a že by akcia skončila fiaskom.
Pán generál, očakávali ste, že vás vymenujú dekanom rímskej vojenskej školy NATO Defence College, a čo pre vás táto výzva vlastne znamená? S akými plánmi sa chystáte ujať tohto nového významného postu?
Očakávať nie je, myslím si, v tejto súvislosti úplne vhodné slovo. V každom prípade som bol veľmi potešený, že Česká republika v zastúpení ministrom obrany pánom Martinom Stropnickým ma nominovala ako vhodného kandidáta do vyhláseného výberového konania na miesto dekana NDC v Ríme. Potešilo ma to o to viac, že pred predložením nominácie ministrovi na podpis sa na mojej osobe museli zhodnúť hlavní funkcionári rezortu, konkrétne štátny tajomník Vančura, náčelník generálneho štábu Armády ČR generál Bečvář a námestník ministra obrany Landovský, a ich súhlas pre mňa znamenal nielen vyjadrenú podporu, ale aj ocenenie práce, ktorú u nás v Centre bezpečnostných a vojensko-strategických štúdií Univerzity Obrany Brno v prospech rezortu robíme. Ale odoslaním nominácie na medzinárodný vojenský štáb NATO sa nič nekončí, skôr sa začína. Každý z 28 štátov mohol nominovať svojho kandidáta a v tejto fáze sa spravidla rozohráva zložitá kampaň na získanie podpory jednotlivým národným kandidátom, ktorú zaisťuje vojenský predstaviteľ konkrétnej krajiny v NATO. Pravdepodobnosť úspechu výrazne narástla v okamihu, keď ma informoval náš vojenský predstaviteľ v NATO generál Žižka, že som jediným relevantným kandidátom na túto pozíciu. Ale ani ja som nesplnil niektoré z veľmi vysokých kvalifikačných predpokladov pre výkon tejto funkcie. Voľba v týchto prípadoch je väčšinou tajná a v minulosti sa neraz stalo, že aj jasný kandidát nedostal potrebnú podporu. A čo to pre mňa znamená? Výzvu a zodpovednosť za dobrú reprezentáciu ČR, príležitosť odborného a osobnostného rastu s možnosťou po návrate do ČR implementovať nadobudnuté skúsenosti do nášho systému celoživotného vzdelávania personálu v rezorte obrany ČR.
O konkrétnych plánoch by som v tejto fáze ešte nerád hovoril. Z NDC som odišiel pred viac ako piatimi rokmi a škola v bola v tom čase vo vynikajúcej kondícii – dobré kurikulum, podpora zo strany nadriadeného orgánu (ktorým je Vojenský výbor NATO) aj hostiteľskej krajiny Talianskej republiky. Už vtedy som však videl určité nedostatky v pripravenosti profesionálnych mentorov (vedúcich seminárov), a to nielen z hľadiska jazykovej vybavenosti, ale aj odbornej erudície a predchádzajúcej praxe. Pokúsim sa teda ovplyvniť výber vhodného personálu na tieto pre výučbu hlavné pozície. Čo sa týka prednášajúcich, boli vo veľkej väčšine prípadov uznávanými expertmi vo svojom odbore a skutoční profesionáli, ale len minimálny počet z nich pochádzal z krajín strednej a východnej Európy. Aj tu by som sa chcel pokúsiť o zmenu – nie však na úkor kvality, ale ukázať, že aj „nové“ členské štáty NATO majú kvalitný potenciál odborníkov, ktorí môžu prispieť do diskusie o bezpečnostnej problematike, obrannom plánovaní či ďalšom smerovaní medzinárodných inštitúcií, ktorých je ČR členom.
autor: Jan Štěpán
